Hľadať ovocie pápežovej návštevy na Slovensku je priskoro, začnime od seba, prízvukuje slovenský jezuita

Aké vidieť prínosy rok po pápežovej návšteve na Slovensku?

Rozmýšľam a premietnem to na seba: vidieť ovocie u mňa? Oslovilo ma, keď sa pápež v Bratislave stretol s biskupmi, kňazmi a zasvätenými a povzbudzoval nás, aby sme boli kreatívni, vyšli zo seba a boli otvorení Duchu Svätému.

Tu v Ríme som si ovocie nemohol overiť v pastorácii, ale viem, že to bolo nadšenie. Pápežova návšteva, jeho slová a gestá majú prorocký charakter. Nie sú len pre danú chvíľu, ale máme sa k nim vracať a nechať sa nimi inšpirovať. Možno by bolo ešte skoro a povrchné hneď hodnotiť a hľadať bezprostredné ovocie návštevy. Najväčšia práca sa odohráva v srdci človeka, a to je skutočné ovocie: akú odozvu našli slová u konkrétnych ľudí, ako ich žijú?

Objavilo sa očakávanie, že by po návšteve mohol pápež kreovať kardinála zo Slovenska.

Nespájal by som to s návštevou, lebo sa nečaká automaticky, že ovocím apoštolských ciest je, že pápež ohlási meno kardinála. Pápež si ho volí za bezprostredného spolupracovníka. Ovocie, ktoré sa čaká, je skôr obrátenie – z gréckeho slova metanoia, teda zmena zmýšľania. Máme byť otvorení zmene zafixovaných stereotypov pre novosť, ktorá viac zodpovedá tomu, čo nás učí evanjelium. A to bola podstata Františkovej návštevy, hlásať Krista a evanjelium.

https://standard.sk/115492/papez-na-lete-do-rima-odpoveda-standardu-treba-jasne-hovorit-o-ockovani/

Ako ste prežívali osobné stretnutie s pápežom s jezuitmi na apoštolskej nunciatúre v Bratislave?

To podstatné už v médiách zaznelo. Pre mňa to bolo veľmi priateľské, osobné, bratské a otcovské stretnutie. Odchádzal som veľmi povzbudený, nie preto, že som sa cítil ako VIP, ale preto, že pápež si našiel čas a dal priestor aj nám, jeho rehoľným spolubratom. Jeho štýl nie je VIP, ale pastoračný, teda dáva najavo celým svojím bytím, že človek, ktorého má pred sebou, je preňho dôležitý.

Pápežove slová vraj využili vo svoj prospech isté politické prúdy.

Špekulácie ma nezaujímajú. Na pápežovu návštevu sa dá nazerať z rôznych pohľadov, ale bola to pastoračná cesta a všetky podstatné otázky sa týkali tohto zmyslu, nie rečí okolo toho, špekulácií… Prišiel ako Peter, ktorý má úlohu povzbudiť bratov i sestry a v dnešnej dobe byť svedkom viery, nádeje a lásky. Všetky ostatné otázky, ktoré by tento hlavný zmysel nerešpektovali, sú druhoradé.

Ako som spomínal, neviem posúdiť, nakoľko oslovil ľudí, ale verím, že to, čo bolo zasiate, prinesie dobrú úrodu. Potom záleží na pripravenosti pôdy, ktorá semienko prijme, teda od konkrétneho človeka, či už je to kresťan, alebo neveriaci. Pápež hovoril aj k židom, protestantom, zástupcom politickej a občianskej spoločnosti. Svoje posolstvo sa snažil adresovať inkluzívne.

https://standard.sk/120218/papez-jezuitom-homosexualny-par-mozeme-pastoracne-sprevadzat-ale-gender-ideologia-je-nebezpecna/

Aké máte obľúbené miesto v Ríme?

Bazilika Santa Maria Maggiore, kde v roku 868 pápež Hadrián II. požehnal liturgické knihy v slovanskom jazyku. Spája sa to úzko s našou nielen náboženskou, ale aj s kultúrnou históriou. Bazilika je mi blízka aj preto, lebo tam zakladateľ jezuitov Ignác Loyolský slávil svoju prvú svätú omšu na Vianoce v roku 1538 na oltári, kde sú údajne pozostatky jasličiek, v ktorých bol Ježiš ako dieťa. Je tam mariánsky obraz Salus populi romani. Slovenskí jezuiti umiestnili v roku 1935 kópiu tohto obrazu vyhotovenú v Ríme do vtedy novopostavenej kaplnky v Trlenskej doline blízko Vlkolínca. Kaplnku zasvätili Panne Márii Snežnej [takto sa občas prekladá Bazilika Santa Maria Maggiore, pozn. red.].

Tento rok sa 31. júla skončil takzvaný Ignaciánsky rok. Bolo to akési jezuitské jubileum pri príležitosti 500. výročia obrátenia zakladateľa rehole jezuitov Ignáca z Loyoly. Ako na neho spomínate?

Týmto jubileom sme sa ako jezuiti chceli podeliť s významom udalosti obrátenia v živote Ignáca. V roku 1521 tohto mladého baskického šľachtica, ambiciózneho vojenského kapitána pri obrane pevnosti v Pamplone zasiahla do kolena delová guľa. Dlhé obdobie jeho rekonvalescencie, ktoré nasledovalo, bolo poznačené tým, že dvakrát mu museli nohu lámať, bol na hranici života a smrti… Svoj život začal prehodnocovať. Aj vďaka tejto ťažkej skúsenosti odkryl iné dimenzie života a usporiadal si po novom svoj hodnotový rebríček. Toto 500. výročie je aj naďalej impulzom pozrieť sa na ťažké okamihy života, aj toho môjho, ako na príležitosť pre niečo nové, na čo som možno zabudol alebo mi doposiaľ unikalo.

A v jezuitskom jubileu navštívil jezuitský pápež Slovensko.

Áno, aj takto sa to dá čítať. Je to výnimočnosť aj počtom dní, ktoré Slovensku venoval, aj v kontexte jezuitského jubilea. Pápež František sa cíti ako duchovný syn svätého Ignáca. Navyše jeho inklúziu vyjadruje aj meno František, teda to, že sa inšpiroval chudobným svätcom z Assisi, ktorý sa snažil žiť radosť evanjelia: poverello, ako ho volajú v Taliansku. Bol nablízku ľuďom na okraji spoločnosti. Ale to sme už prešli od jedného svätca k druhému.

Maľujete a píšete básne. Považujete sa za umelca?

(Úsmev.) Mám potrebu vyjadriť sa básňami či výtvarnou tvorbou. Nechám však na iných, aby posúdili, či som umelec. Takto komunikujem so svojím vnútrom a s inými. Jedinú výstavu doposiaľ som mal v slovenskom Pápežskom kolégiu svätých Cyrila a Metoda v Ríme na sviatok jeho patróna (14. februára 2022). Mnohých moje diela oslovili. Zároveň mi ľudia sami ponúkli aj inú „lektúru“ [interpretáciu, pozn. red.] toho, čo vidia, a to ma obohacuje. V istom zmysle je to tak, že dielo, ktoré sa zrodí, má potom vlastný príbeh, rozpráva samo a na každého môže pôsobiť inak.

Ako kňaz máte komunikáciu a prácu so slovom takpovediac v náplni práce…

Áno, ale komunikácia sa neobmedzuje na slovo. Komunikujeme celým svojím bytím. Keď napríklad slúžim svätú omšu alebo mám príhovor, používam umelecké prvky a citlivosť, ale je to iná ako explicitná umelecká forma. V dizertačnej práci sa venujem poézii a som silne ovplyvnený myšlienkovým svetom Milana Rúfusa a tým, ako on chápal umenie. V umeleckom prejave sa snažím, ako by to povedal Rúfus, byť verný inšpirácii, a keď príde, prijať ju. Rúfus hovorieval, že sa podobá rybárovi s nahodenou udicou, ktorý čaká, či sa rybka chytí. Podobne takéto aktívne čakanie je aj u mňa. Rybka niekedy príde hneď, niekedy dlho nie alebo vôbec nie. Ale aj to je smerodajné, lebo autentické umenie nie je silené, je to prijatie daru a jeho komunikovanie ďalej.

Vy ste tiež rybár ľudí, ako hovorí evanjelium.

Aj to je metafora, a to o povolaní rybárov za rybárov ľudí. Avšak evanjeliový kontext je iný. Ja nie som povolaním rybár, ale snažím sa umelecky komunikovať ďaleké a blízke. Spomenutá Rúfusova metafora sa týka dôležitosti inšpirácie a čakania na ňu ako na rybku. Preto u Rúfusa je to tak, že básnik nemá moc nad inšpiráciou. Môže sa jej otvoriť, urobiť všetko pre jej prijatie, ale musí ako rybár čakať. Nemôže ju siliť.

Na rybku, ale aj na človeka treba čakať, nie?

Človeku treba vyjsť oproti. Aj mojím umeleckým prejavom sa snažím vychádzať zo seba bližšie k druhému človeku, osloviť ho, konať v tomto smere. Preto dielo ako výpoveď začne žiť až vtedy, keď je prijaté a nájde odozvu.

Peter Girašek

Tento jezuita bol na štúdiách v Ríme, kde pracoval na doktoráte vo fundamentálnej teológii na tému Eucharistia ako prorocký hlas v súčasnej ekologickej kríze: Teopoézia Milana Rúfusa. Píše básne a maľuje obrazy. Rozhovor poskytol Štandardu počas letných prázdnin v Ríme krátko pred odchodom na Slovensko.