Bývalý veľvyslanec Mikloško na potulkách po Ríme. Čitateľa sprevádzajú významné osobnosti

Jozef Mikloško je slovenský matematik, politik a diplomat. V minulosti pôsobil tiež ako veľvyslanec Slovenska v Taliansku. Už vtedy si túto krajinu zamiloval. Rímu venoval už jednu knihu Prísne tajné – ako sme boli Talianmi. Písal ju najmä v čase, keď bol veľvyslancom. Vtedy však nemal toľko príležitostí a voľna, aby podrobne objavoval krásy Ríma. „Až v roku 2019 som ako štipendista Slovenského historického ústavu navštívil Rím sám na dva týždne, vtedy som sa rozhodol napísať o ňom viac,“ približuje Jozef Mikloško.

Na knihe pracoval približne dva roky. Okrem Ríma má Mikloško záľubu ešte v jednom meste, a tým je Nitra. Tomu sa venoval vo svojej prvej knihe Prísne tajné – ako sme boli malí, ktorá vyšla v roku 1994, neskôr ešte v dvoch vydaniach.

Symbolika čísla sedem je náhodná

Názov poslednej Mikloškovej knihy je Sedem statočných na siedmich pahorkoch Ríma. Nezaprel v sebe matematika, ktorý použil rovno dve číslovky. Podobne to v úvode knihy zhodnotil aj Ľubomír Feldek. Za číslom sedem sa však môže skrývať aj niečo viac. Bibliu číslo sedem veľakrát sprevádza. No podľa Mikloška ide iba o náhodu.

Túto číslicu už raz v názve knihy použil, a to pri knihe Ondreja M. Luckého, ktorú zverejnil vo svojom vydavateľstve v roku 2009. Ide o knihu Sedem radostí Panny Márie a sv. Františka z Assisi.

Doteraz sa Mikloško venoval skôr literatúre faktu, nové dielo písal ako fikciu. Najmä prvé časti stretnutí prinášajú vymyslené rozhovory so siedmimi statočnými z knihy, ktorými sa stali Marcus Aurelius, svätá Cecília, Konštantín Veľký, Caravaggio, Filip Neri, Eugen Vesnin a biskup Pavol Mária Hnilica.

Spájala ich viera

Ide o zástupcov troch epoch, staroveku, renesancie a osobností z 20. storočia. „Mojich siedmich statočných spájala viera v Boha. U Marka Aurélia to bol pohanský boh u ostatných kresťanský,“ opisuje výber ľudí v knihe Mikloško.

Osobnosti, ktoré si do publikácie vybral, mnohokrát na svojich cestách v Ríme mysticky stretával. Priznáva, ak by to tak nebolo, kniha ani nevznikne. „Markus sa týči na Kapitole, stokrát som ho navštívil, vždy ma zdravil pozdravom „ad locutio“.  Cecíliu som stretal v katakombách a v jej kostole v Trastevere. Konštantín postavil nádherné baziliky, jeho socha je pred Lateránom,“ približuje výber niektorých z osobností.

Druhá časť knihy pokračuje návštevou siedmich obľúbených miest osobností. Priblíži sa nám dohromady až 49 nádherných zákutí Ríma, ktoré sa oplatí vidieť. Mikloško celú knihu dopĺňa o 183 fotografií, najmä z jeho súkromného archívu, na ktorých sa občas nachádzajú aj jeho vnúčatá, ktoré mu robili na cestách spoločnosť.

Do knihy sa dostali aj Mikloškove obľúbené miesta. „V Ríme mám stovky obľúbených miest, ktoré sú spojené s nejakými udalosťami. Moji favoriti boli tri námestia – Navónske, Španielske a Sv. Petra. Tam som neraz prežil jednotu ľudstva.“

Prišlo aj na fakty

V poslednej časti Mikloško približuje stručným opisom život pre neho výnimočných osobností. Medzi nimi je aj svätá Cecília, ktorá pre svoju vieru obetovala to najcennejšie, život.

Keď sa vydala za Valeriána, dokázala ho obrátiť na vieru. Keď sa odmietol vzdať svojej neochvejnej viery, popravili ho. Rovnaký osud mal čakať aj Cecíliu. Tú chceli najprv usmrtiť vo vlastnom kúpeli udusením pomocou horúcej pary, no nič sa jej nestalo. Rozhodli sa ju teda sťať, no ani tromi ranami ju neusmrtili. Takto Cecília žila ešte tri dni. V roku 1599 dali otvoriť jej hrob a telo bolo neporušené.

Na záver sa Mikloško venuje ešte Slovákom, ktorí žijú alebo žili vo Večnom meste. Nachádzajú sa medzi nimi aj osobnosti ako Cyril Vasiľ, Rudolf Dilong či Jozef Tomko, ktorý zomrel v auguste tohto roku.

Na kardinála Tomka má Mikloško veľa spomienok. „Bol najvýznamnejším Slovákom vo Vatikáne, najstarším kardinálom, encyklopédiou histórie Slovákov v Ríme. Pamätal si mnohé informácie, ktoré iní nevedeli. Mnohokrát sme sa stretli najmä v rokoch 2000 až 2005, aj keď to mohlo byť častejšie a dôvernejšie. Naposledy som ho navštívil v máji 2019 v jeho byte v Ríme. Bol z toho dlhý a úprimný rozhovor.“