Kollár sa pečie vo vlastnej šťave

Boris Kollár je jediný z lídrov koalície, ktorý sa dokáže vymaniť z tlaku médií. Do klubu zobral bývalého kotlebovca a ustál to, do vlády nominoval advokáta, ktorý bráni Žilinku a paragraf 363, s pokojom ustál aj to. Nová vláda mu ale spôsobí iné a väčšie problémy.

Foto: Jaroslav Novák/TASR

Príčinou sú „čerstvé silné posily“, ako ich nazval premiér Heger.

Jeho vláda vstupuje do poslednej etapy, témy a program už určujú osoby, nie strany. Kľúčová je preto personalistika. V prípade vlády a Kollára zvlášť ide o dvojicu Hirman-Káčer.

Boris Kollár zo všetkých vo vláde najlepšie vie, že v spoločnosti je už úplne iná väčšina ako po voľbách 2020. Pozná limity a prešľapy protikorupčného boja, vie, že väčšina spoločnosti nepodporuje politiku Hegerovej vlády k Rusku a Ukrajine.

Miesi sa tu viac vecí, ktoré treba rozlišovať. Nejde vôbec o solidaritu s trpiacimi a utekajúcimi Ukrajincami (či Rusmi), nejde ani o odsúdenie ruskej agresie. Ide najmä o dve veci, ktoré sa týkajú Slovenska. Obidve sú s vojnou spojené, ale obidve možno od solidarity s Ukrajinou oddeliť. Ide o sankcie voči Rusku a našu energetickú bezpečnosť, respektíve otázku, čo pre naše záujmy znamená dlhodobá vojna na Ukrajine a ako sa má východoeurópska krajina k tejto otázke postaviť.

Napriek bipolárnemu mysleniu v našich končinách sa o obidvoch témach živo debatuje. Presnejšie, viac než len debatuje. Existujú aj alternatívy.

Turci sú príkladom krajiny NATO, ktorá dokázala odsúdiť ruskú agresiu, ochotne pomáha Ukrajincom špičkovými zbraňami či úspešnou diplomaciou (Zelenskyj Erdoganovi viackrát poďakoval), pritom Ankara voči Moskve nezaviedla sankcie. A zároveň protestuje proti tomu, keď Západ eskaluje svoje požiadavky voči Rusku (víza a podobne). Maďarsko je zase príkladom štátu, ktorý je členom EÚ aj NATO, ale vzhľadom na svoju závislosť od ruského plynu a ropy hľadá inú líniu voči Rusku. Diplomaciou v Bruseli aj Moskve. Výsledkom sú špeciálne ohľady Moskvy voči Budapešti.

Jedno ani druhé pritom nijako nepoškodzuje Ukrajinu.

Dá sa očakávať, že tak ako pri migračnej kríze, aj teraz začnú Orbána napodobňovať ďalší politici. Najbližšie o to pôjde v talianskych voľbách koncom septembra, už dlhšie sa tiež uvažuje o referende vo Švajčiarsku, ktoré by malo rozhodnúť o zachovaní či zrušení sankcií voči Rusku, a teda opätovnom vyhlásení dôslednej neutrality Švajčiarska.

Každá takáto bitka bude hlboko polarizovať každú európsku krajinu, kde sa odohrá. Dá sa počítať s tvrdým tlakom USA z jednej strany aj rastúcou vzburou európskeho obyvateľstva zasiahnutého vysokými cenami energií z opačnej strany. Čím väčšie problémy budú, tým väčšia vlna antiamerikanizmu Európu čaká.

Tento terén už opatrne testuje aj Rakúsko a celkom určite bude hlavnou témou aj najbližších volieb na Slovensku.

Nikto tomu v dnešnej koalícii nerozumie lepšie ako Boris Kollár. Jediný politik, ktorý má z dnešnej vlády šancu byť aj v tej nadchádzajúcej. Včerajšie vymenovanie nových ministrov mu však môže skrížiť plány.

Kollár v zásade už dlhšie žmurká na Smer a Hlas, že by mohli vládnuť spolu. A oni žmurkanie opätujú. Pre Fica to bol kedysi terč číslo jeden („mafián“), niekoľko mesiacov to však už neplatí. Fico vie, že ak s Pellegrinim nenapočítajú do 76, Kollár je jediný spôsob, ako vytvoriť vládu. S Republikou Fico vládnuť nechce, preto im teraz cielene oslovuje a vábi voličov. Pre Pellegriniho to platí dvojnásobne.

Navyše, vláda Hlas, Smer a Sme rodina už dnes zodpovedá spoločenskej väčšine.

Má to však dva problémy. Kollárova strana musí prežiť najbližšie voľby. A zároveň sa nesmie dostať s Ficom a Pellegrinim do ostrého konfliktu pred voľbami. Hlavnou témou volieb budú energie, chudoba a politika voči Rusku a Ukrajine.

Dynamiku opozície určuje Fico. Pellegrini sa bude vyhýbať priamym odpovediam a Kollár práve stavil na riskantnú kartu.

Hegerova menšinová vláda totiž po rekonštrukcii nevyhnutne pritvrdí voči Rusku. Hirman je ostrejším kritikom Ruska ako Sulík, Káčer je ostrejšou podobou Korčoka. Spolu s Naďom a Hegerom budú tvoriť posilnenú skupinu, ktorá bude rétoriku ešte viac vyostrovať. A tým oslabovať postavenie vlády pred domácimi voličmi.

Kollár by pritom potreboval presný opak. Vyslať aspoň nejaký signál, aspoň nejaké gesto, aby voliči vedeli, že im rozumie. Hirman ani Káčer to tak necítia. Myslia a konajú presne naopak.

Podobný problém si Kollár už raz vytvoril, keď sa šéfom špeciálnej prokuratúry stal Daniel Lipšic a prokurátori UŠP spolu s policajtami obvinili šéfa SIS Pčolinského. Lipšic by sa pritom bez Kollára nikdy špeciálnym prokurátorom nestal. Nemal by previerku od Krajniaka ani väčšinu v parlamente (Lipšica volilo 79 poslancov). A predsa postup dozorovaný Lipšicovými prokurátormi vytvoril Kollárovi najväčšie problémy.

Teraz sa rozhodol Kollár chybu zopakovať.

Ak je totiž pravda, že všetci na koaličnej rade museli súhlasiť so všetkými nomináciami na nových ministrov, Kollár bude niesť zodpovednosť aj za Hirmana, aj za Káčera.

Je vlastne otázkou dňa, koho to môže ohroziť viac, či Kollára, alebo Matoviča. Obidvaja riskujú všetko. Kollár ale politicky viac, keďže s Matovičom v žiadnej budúcej vláde už nikto nepočíta.

Ďalšie články od Jaroslav Daniška
Ďalšie články