Za rozkvet katolíckeho tradicionalizmu môže aj súčasná mentalita subjektívnej svojvôle

Pápež František nedávno napísal apoštolský list Desiderio desideravi, ktorý je komentárom k dokumentu o obmedzení predkoncilovej liturgie spred roka. Mohli by ste v krátkosti vysvetliť, o čo v týchto dvoch pápežských dokumentoch ide?

V týchto dokumentoch nám pápež opisuje víziu cirkvi, teda cirkvi vo svete. To sa trochu viaže s tridentskou liturgiou. Dá sa povedať, že Desiderio desideravi je skôr meditáciou o formácii, je akýmsi pozitívnym doplnkom predošlého, trochu negatívne vyznievajúceho obmedzujúceho dokumentu spred roka. Preto ich treba čítať spoločne, aby sme pochopili celú víziu pápeža, ktorému záleží na jednote cirkvi.

A o čo v nich ide? Predovšetkým je to snaha o to, aby sa pre niektoré zneužitia pri zavádzaní zmien v svätej omši z Druhého vatikánskeho koncilu nestratilo v liturgickom priestore to, čo je v koncile dobré. Aby nezmizla jeho hlavná myšlienka oživujúca tento koncil, ktorú možno niektorí priaznivci starej liturgie zavrhujú.

Ide teda o reakciu na súčasný trend prikláňania sa katolíkov k tridentskému obradu a pokus o jeho zvrátenie?

Táto pápežova reakcia vznikla na základe výsledkov prieskumu, ktorý bol zaslaný biskupom po celom svete. Pápež si všimol trendy, ktoré, ako sám hovorí, neboli v súlade s myšlienkou pápeža Benedikta, ktorý v roku 2007 umožnil väčší prístup k tridentskej omši. Vtedy sa verilo, že znalosť tradície a najmä mimoriadnej formy omše nejakým spôsobom oživí a skrášli novus ordo, čiže pokoncilovú omšu, ale to, čo ukázali tieto prieskumy, vyzerá skôr ako rozpad jednoty cirkvi.

Aké sú príčiny tohto problému?

Dôvodov je veľa a myslím si, že istou slabinou tohto pápežovho dokumentu spred roka je, že ich všetky neanalyzuje. Pritom väčšina dôvodov, prečo ľudia volia túto starú formu, je komplikovaná a zložitá. Mnohí ľudia sa tak teraz cítia akosi nepochopení a odmietnutí, pretože sa nedokážu stotožniť s týmto pápežovým vysvetlením.

Osobne si myslím, že ľudia tak trochu utekajú od toho, čo je v modernom svete skutočne problematické, a to od určitej vízie človeka ako tvorcu hodnôt. Súčasnosť je založená na tom, že každý si tvorí svoj vlastný príbeh, každý je autorom svojej identity. Odmietame to, čo je nám dané, neveríme tomu, čo existuje, či už ide o náboženské, národné, biologické alebo pohlavné otázky. Neveríme týmto veciam, chceme si ich vytvárať sami. Z kresťanského hľadiska je to problematické a myslím si, že mnohí vidia, že nová liturgia slávená v niektorých farnostiach túto mentalitu subjektívnej svojvôle trochu živí.

Čo si máme predstaviť pod touto mentalitou subjektívnej svojvôle?

Na mnohých miestach, nie nevyhnutne v strednej Európe, ale v západnej Európe, USA a anglosaských krajinách došlo k mnohým prešľapom, ktoré vyplývali z toho, že sa liturgia mala stať prejavom či vyjadrením identity daného vznikajúceho spoločenstva – kňaza, farskej rady, hudobníkov… Stávalo sa, že sa menili slová omše, čo vynikalo z akejsi vlastnej tvorivosti vyplývajúcej z pocitu, že liturgia je naša, ľudská a naša aj v takom tom lokálnom zmysle. Že naša komunita sa teraz musí nejako prejaviť a potom bude vďaka tomu cítiť jednotu.

Preto začali pobúrení katolíci utekať k predkoncilovému obradu?

Tridentská liturgia má veľmi silnú črtu sacrum, ktorá je jednoducho daná a nedá sa ňou manipulovať. Sprevádza vás a formuje. Po spôsobe slúženia liturgie je hneď poznať, že predmetom tejto liturgie je Boh a ja ako človek tam musím jednoducho iba stáť a nechať sa ňou unášať. Myslím si, že práve to je jedna z vecí, ktorá priťahuje týchto ľudí k starej liturgii.

Na druhej strane však pokoncilové zmeny mali za cieľ nejakým spôsobom zapojiť do liturgie ľud, aby bol prítomnejší a mohol sa na liturgii aktívne podieľať. K povstaniu takejto myšlienky musel existovať nejaký impulz…

Koncilová reforma neprišla z ničoho nič. Od začiatku 20. storočia sme mohli vidieť narastajúcu vôľu po určitej obnove. Tu si treba všimnúť ten rozdiel – obnova a reforma. Začiatkom 20. storočia sa pápeži a teológovia, ktorí tvorili takzvané liturgické hnutie, orientovali skôr na slovo obnova, teda osvieženie, oprášenie toho, čo chápeme pod pojmom liturgia. Vtedy sa neuvažovalo o zmene všeobecne, ale skôr o zmene postoja k liturgii. Aby si ľudia viac uvedomovali, čo sa na nej deje.

Nakoniec predsa len k reforme došlo. Ako teda vyzerala cesta od obnovy k reforme?

Proces trval naozaj dlho. Jedným z takých pozostatkov tohto pohybu je napríklad dvojjazyčný misál. V latinčine po jednej strane a v národnom jazyku po druhej. Došlo aj k prehĺbeniu liturgickej katechézy. Je zaujímavé, že čím dlhšie táto formácia prebiehala, tým viac sa objavovali hlasy, že ak chceme, aby ľudia vedeli, čo sa hovorí, aby sa viac spojili s týmto liturgickým dejom, možno by bolo dobré, keby tieto slová aj reálne počuli. A keďže ľuďom bolo povedané, počúvajte, čítajte si v misále, čo sa modlí kňaz, vtedy obyčajný jednoduchý človek zareagoval otázkou – prečo to teda nemôžem normálne počuť? Načo si to mám čítať? A sme o krok ďalej. Ak to mám počuť, prečo nie v mojom jazyku? A teda prečo latinčina a nie národné jazyky – poľština, slovenčina, francúzština a tak ďalej.

Znie to trochu ako cyrilometodská jazyková reforma.

Myslím si, že to bolo také všeobecné chápanie biskupov, pastierov, po týchto niekoľkých rokoch liturgického hnutia, že s liturgiou treba niečo urobiť, aby bola pre veriacich skutočne zdrojom a vrcholom celého kresťanského života. Ale na začiatku koncilu, keď ho Ján XXIII. zvolával, stále neexistovala odpoveď, ako presne to má vyzerať.

Je ťažké reformovať, ak nemáte konkrétnu víziu a cieľ.

V skutočnosti naozaj neexistovala žiadna taká od hora daná vízia. Pápež Pavol VI. rovnako ešte celkom nevedel, akým smerom sa to bude uberať. Povolal rôzne liturgické komisie, orgány, aby skúmali nové zmeny, ktoré sa vtedy testovali. Nie všetky boli prijaté – trvalo to vlastne celé 60. roky. Nový misál vyšiel až v roku 1970. A kým bol vôbec preložený do iných jazykov, trvalo to ešte niekoľko rokov, počas ktorých nastala vo farnostiach fáza experimentovania a dezinformácií. Nie schválnych, samozrejme, ale takých informácií, ktoré mali akoby dve rýchlosti.

Čo tým máte na mysli?

Na jednej strane to, ako to vnímali ľudia na úrovni farnosti alebo diecézy – že meníme liturgiu, má byť naša, má byť niečím, čo má byť vrcholom, zdrojom, ktorý nás živí, a na druhej strane Vatikán, ktorý mlčal. Nemôžeme povedať, že neboli prijaté žiadne zmeny, ale boli to skôr zmeny malé a tak trochu ad experimentum, teda prijímané ako taký test. No potom sa to celé lámalo na rýchlosti, akou sa to dialo. A musíte si uvedomiť, že tento čas 60. rokov a najmä ich koniec nie je časom na spoľahlivé kultúrne a antropologické analýzy, pretože Európa a anglosaské krajiny sú v zápale sexuálnej revolúcie. Je to čas, kedy je všeobecne trendom odmietanie starých autorít a obrovská nedôvera k prijatiu ich názoru. A to svojím spôsobom živilo aj túto kreativitu, ktorá prichádzala zdola, od veriacich.

V tých časoch bola veľká časť Európy za železnou oponou. Vidíte po ovocí reformy, že sú tieto kraje iné než tie západné, čo sa týka slávenia liturgie?

Asi každá krajina má svoje vlastné špecifikum, ale nejakým spôsobom bola táto železná opona naozaj filtrom. Náš región bol trochu zasiahnutý tým, že sme nemali až takú rozsiahlu katolícku inteligenciu, ako napríklad vo Francúzsku či Veľkej Británii. Poľská pobožnosť bola skôr ľudová.

Ako teda prakticky vyzerala implementácia tejto reformy? Čo spôsobil príchod novej omše do poľských kostolov?

Teda táto reforma nebola o intelektuálnej formácii vo farnostiach a myslím si, že práve to zabránilo zneužívaniu. Pretože keď sa začali robiť zmeny, boli to skôr zmeny technického charakteru. Liturgia sa síce začala sláviť v novom ríte, ale so starou úctou k posvätnému priestoru – sacrum. Aj keď, samozrejme, ani Poľsku sa nevyhli beatové či rokenrolové omše, gitary a oázové hnutia. Ale tu nikto z kostolov nevyhadzoval lavice, obrazy ani sochy ako na západe, kde to bola v niektorých prípadoch priam barbarská reakcia, keď ľudia chceli zahodiť všetky ľudové prvky, aby na koniec zostala iba čistá liturgia. V Poľsku sa to nestalo.

Vyzerá poľská pobožnosť rovnako aj dnes? Čo vás, liturgistov, v súčasnosti najviac znepokojuje?

Povedal by som, že máme obavy z liturgickej „hocijakosti”. Myslím si, že jedným z najväčších zneužití je to, že zanedbávame formáciu ľudí. Neučíme ich, aby si pri slávení omše uvedomovali tú jednotu za stolom a zároveň pamätali na to, že je to rovnako ako stôl hostiny aj stôl obety. Myslím si, že v Poľsku ľahostajnosť veriacich a kňazov k tomu, ako sa slávi Eucharistia, vôbec neukazuje tento aspekt – radosti spoločenstva okolo jedného stola a zároveň drámu Ježišovej obety.

Ďalšou „hocijakosťou” je výzdoba v interiéri kostolov. Panuje v nich gýč. S obľubou sa používa sfušované umenie, provizórne, dočasné dekorácie – také tie z polystyrénu, čipky, umelých kvetov –, ktoré, ak by vychádzali z autentickej ľudovej tradície, tak by boli v poriadku, čo môžeme vidieť napríklad v regiónoch, ako je Podhalie. Ale, nanešťastie, to vo viacerých kostoloch takto nie je a tá umelosť je vidieť. Skrátka, nedbáme o to, aby vnútro chrámu odzrkadľovalo náš postoj dávania Bohu to najlepšie, čo máme, aj vo vizuálnej kultúre.

Existuje na tieto problémy nejaký liek?

Nádej vidím v liturgickej formácii vo farnostiach. Pretože to, čo spomínam, nie sú vo všeobecnosti nejaké veľké liturgické zneužitia. Kňazi málokedy menia slová v misáli. Často sa však zdá, že ars celebrandi, čiže samotný spôsob slávenia, je taký, že to vyzerá, akoby ani sami neverili tomu, čo robia. Úroveň liturgickej hudby je taktiež veľmi nízka. Vo všeobecnosti, miera angažovanosti veriacich je skôr iba vonkajšia. V kostoloch panuje znudená nálada a to je naozaj desivé, pretože to znamená, že nie sme unesení tým, čo sa deje v liturgii.

Možno sú tieto problémy spôsobené najmä tým, že veľa ľudí prichádza na liturgiu iba zo zvyku…

Skôr z rozbehu. Nie je to ich osobná, zrelá, premyslená voľba. Rodia sa v nej, vychovávajú a akosi trvajú, neodchádzajú… alebo teraz, po novom, aj odchádzajú.

A čo tí, ktorí odchádzajú, ale nie z cirkvi, no za starou liturgiou? Prečo to robia?

Trochu pre túto „hocijakosť”, trochu pre iné aspekty. Tradicionalizmus latinskej omše je skôr formou vzbury. Je to niečo odvážne. Je to taký boj proti mainstreamu. Preto si vyberajú tridentskú omšu, pretože si myslia, že môžu lepšie budovať svoju vieru, kde zdôrazňujú úlohu Boha v nej cez prizmu adorácie, kde je hlavnou postavou Boh a ostatné vyplýva z neho. Samozrejme, ja si myslím a verím, že to má byť tá najzákladnejšia vec pre každú jednu pokoncilovú farnosť.

Keď sa ešte pozastavíme pri tej „hocijakosti”, to, že idem na tridentskú omšu, ešte neznamená, že sa bude slúžiť dokonalo, nie hocijako. Koniec koncov, funguje to takto aj v prípade pokoncilovej omše. Nejde tu skôr o problém nejakej prestíže či kostolnej turistiky?

Môže to byť aj táto motivácia a často sa privoláva v argumente estetizmu. Že namiesto toho, aby sme vedome robili to, čo robí cirkev ako spoločenstvo – namiesto prijatia narácie, ktorá vyplýva z rozhodnutia najvyššieho zhromaždenia v cirkvi, akým je koncil zvolaný pápežom v jednote s pápežom – tak si niektorí volia jednoducho estetickejší zážitok.

Čo je na tridentskej omši esteticky také výnimočné? Ak niekomu záleží iba na tom, môže predsa ísť na krásne slávenú pokoncilovú omšu.

Povedal by som, že je to tajomstvo. Pápež František v Desiderio desideravi píše, že niekedy počuje výčitky, že nová omša nemá žiadne tajomstvo, taký zmysel pre niečo skryté. A pápež František zaujímavým spôsobom dodáva, že ak nová omša stratila tento zmysel, tak sa veľmi teší. Pretože tento zmysel pre tajomstvo sa len sotva stretáva s kresťanskou koncepciou. To tajomstvo je len nejaké mysterium fascinosum, čiže fascinácia tajomstva prírodného náboženstva. Boh, ktorý žije v oblaku, je vzdialený, nezrozumiteľný, nepochopiteľný – cítime tam to tajomstvo a to nám stačí. A pápež František hovorí – sme svedkami vtelenia – inkarnácie, keď sa Boh, ktorý sa sám osebe neuchopiteľný, stáva telom, hovorí ľudskou rečou. Preto aj naša liturgia by mala byť vtelená.

Áno, má byť transcendentálna a tajomná, ale v takom jazyku, v akom to samotné Slovo seba opísalo. Preto má byť hmatateľná, ľudská, musíme sa jej vedieť dotknúť. A tieto ľudské a božské prvky sa musia tiež prenikať, prirodzene. A nakoniec dodáva, že ľudia v istom zmysle odmietajú dôsledky tohto vtelenia, keď chcú, aby liturgia bola iba tajomná, iná, nezrozumiteľná.

V čom tá tajomnosť spočíva? Je to spôsobom celebrácie alebo práve jazykom – latinčinou, ktorej ľud zväčša nerozumie?

Latinčina tomu dodáva taký pocit nedosiahnuteľnosti. Sú ľudia, ktorí prichádzajú na omšu a tvrdia, že len v latinčine majú slová liturgie svoju pravú silu. Ide napríklad o slová pri konsekrácii. Časť veriacich zastáva názor, že pre ich dôležitosť a vážnosť nie je správne vyjadrovať ich jazykom, ktorý používame každý deň doma alebo v práci. Ibaže Ježiš sa vyjadroval jazykom, ktorým sa vyjadrovali ľudia. Latinčina vo svojom čase vytlačila grécky jazyk len preto, že bola populárna. Ľudia ju bežne používali a tak, aby viac rozumeli liturgii, vznikol jej latinský preklad. A bola to vec prirodzená.

Myšlienka zrozumiteľnosti jazyka pri slávení liturgie sa k nám vracia neustále ako bumerang. Je ona naozaj taká dôležitá pre jednotu cirkvi?

Keď sa pozrieme na cirkevné dokumenty, pravdou je, že v skutočnosti je latinčina stále vlastným jazykom rímskej cirkvi, rímskeho ľudu. A tu majú naši tradicionalisti trochu pravdu, keď hovoria – väčšina farností nežije podľa koncilu. Pretože latinčinu treba zachovať. Od katolíkov sa vyžaduje znalosť ordinaria misse po latinsky. A je to z jednoduchého dôvodu – aby sme sa dokázali spoločne modliť, nech sme kdekoľvek na svete.

Koncil v skutočnosti nerozhodol, koľko národného – lokálneho jazyka by malo v liturgii byť. Koncil v dokumente Sacrosanctum concilium hovorí – latinčinu treba zachovať, ale je tu priestor aj pre národné jazyky. Práve preto, aby umožnil lokálne porozumenie potrebné pre spoločné prijatie slova a podporil našu odpoveď naň.

Prečo teda latinčina tak dramaticky zmizla z našich kostolov?

Pápež Pavol VI. pri zavádzaní národných jazykov do liturgie hovoril o tom, že latinčina je obeťou, ktorú prinášame, aby sme získali väčšiu participáciu, väčšiu účasť veriacich. Lenže keď to hovoril, nemyslel si, že latinčina zmizne úplne. Predstava bola taká, že stále časti budú v latinčine a spevy, čítania a podobne budú v národnom jazyku. Tak naozaj, je našou povinnosťou vedieť časti liturgie, ako gloria, credo, sanctus či agnus dei v latinčine. Na Západe reagujú na tento úpadok latinčiny najmä mladí ľudia, ktorí začínajú čítať tieto dokumenty a pomaly skúšajú „opravovať” svoje farnosti na rôzne spôsoby.

Nestávajú sa tak trochu nepriateľmi farnosti? Nedostávajú polená pod nohy od kňazov, keď sa snažia vniesť do liturgie niečo „nové”?

Reakcie sú rôzne, ale musíme si uvedomiť, že s novou generáciou veriacich prichádza aj nová generácia kňazov. A za desať rokov, čo som pôsobil v USA, som mohol sledovať, že nakoľko návrat k tridentskej omši nie je liekom na bolesti spôsobené deformáciou liturgie v pokoncilových farnostiach, natoľko verím, že liturgia Pavla VI., náležite a starostlivo celebrovaná, je plným vyjadrením toho, ako cirkev v tejto chvíli vidí svoje miesto vo svete.

Ako teda vyzerajú tieto „liturgické konzervačné práce”?

O čom sa v Spojených Štátoch veľa diskutuje, je napríklad liturgická hudba. Povstal ruch, ktorý v liturgii využíva pripísané propria v rímskom misáli. Čiže počas omše sa spieva introit, ofertorium, communio a ďalšie texty, ktorá sú pripísané na daný deň. Tieto texty sa dajú spievať v chorále alebo ako polyfónie, čiže štvorhlasne. Nemusia byť dokonca iba po latinsky, ale môžu sa spievať aj v národnom jazyku.

Čo je ich veľké plus, je to, že text daného proprium je spoločný pre všetkých, ktorí sa v ten určitý deň zúčastňujú svätej omše, pre celú cirkev. Keďže v USA sa na omši zvyklo spievať všetko možné – od vymyslených textov až po populárne pesničky –, takýto prechod k využívaniu cirkvou pripísaných textov sa javí ako liek. Tieto texty sú navyše veriacim známe. Sú to jednoduché verše, najčastejšie prebraté zo Svätého písma, takže ak spieva zbor, je ľahké sa k nemu pripojiť. Takýmto spôsobom nám rímsky misál dovoľuje uvoľniť sa od nevhodne používanej hudby v kostoloch.

Vyzerá to tak, že ak chceme byť v plnosti účastní na svätej omši, musíme byť na ňu tak trochu odborníkmi. Nie je to pre veriacich trochu zaťažujúca správa? Naozaj to musíme všetko ovládať?

No, jednou z myšlienok koncilu bolo zjednodušiť liturgiu. A vlastne sa to aj podarilo, ale nestačilo to, pretože je aj tak stále komplikovaná (smiech). Podarilo sa ju naozaj zoštíhliť, previesť základné veci do podoby, v ktorej sú dané znaky jasne čitateľné. Ale to neznamená, že sa od zúčastnených nevyžaduje príprava na liturgiu. Najmä od tých, ktorí na nej nejakým spôsobom slúžia.

Či už je to zbor, miništranti, lektori, kňazi – majú v príprave odviesť takú prácu, aby už samotné slávenie liturgie bolo čo najhladšie. Aby nenastávalo zbytočné napätie – čo sa teraz robí, kto spieva a čo spieva, má ľud kľačať, stáť a podobne. Samozrejme, že si to vyžaduje prípravu a tréning. Ale to všetko iba preto, aby veriaci, keď nadíde moment slávenia, mohli byť čo najslobodnejší a aby sa mohli sústrediť už iba na Ježiša.

Znie to ako príprava na nejakú vážnu udalosť, na ktorej by malo byť všetko dotiahnuté do najmenšieho detailu…

A to je asi postoj, akým uvažujeme o liturgii. Pretože liturgia nie je naša. Je to liturgia Otca, Syna a Ducha Svätého. A túto liturgiu slávime, pretože Syn sa stal človekom a v liturgii oslavujeme Otca a posväcujeme sa v Duchu Svätom. Musí to byť teda egalitárne, aby nevznikol dojem, že sotvakto sa môže pridať, no súčasne nemôžeme dopustiť, aby sme k tomu pristupovali ľahostajne, že nejako to už bude.

Povedzme, že som veriaci vo farnosti liturgickej „hocijakosti”. Na druhej strane viem, ako má liturgia vyzerať a chcel by som niečo zmeniť. Čo by som mal urobiť?

Určite nie hneď všetko meniť. Nerobiť revolúciu. Najlepším krokom bude, ak priateľsky zájdete za lídrami vo vašej farnosti – kňazom, kantormi, vedúcim miništrantov – a ponúknete svoje talenty. Nedá sa a nemôže sa iba kritizovať, ale patrí sa aj niečo ponúknuť. Môžete napríklad povedať – chcel by som sa starať o miništrantov. Zorganizujem im stretnutia, naučím ich slúžiť, vysvetlím im systém a zmysel služby, jednoducho si to zoberiem na svoje plecia. Alebo môžete raz za mesiac nacvičiť so zborom piesne na svätú omšu. Naozaj stačí aj malá skupina, možno aj štyroch ľudí. Myslím si, že takýto príklad je príťažlivejší a aj viac motivujúci ako len kritika. Takže povzbudzujem do iniciovania aktivít, ktoré idú zdola nahor. A do ochoty slúžiť.

A ak som farník, ktorý prežil krásu liturgie, možno by aj chcel niečo zmeniť, ale nemá vedomosti ani zručnosti, čo môžem urobiť? Kde sa dá o týchto veciach dozvedieť viac?

Našťastie, máme dnes internet, takže stačí si vyhľadať vlogy, stránky či skupiny s obsahom o liturgii. Existuje veľa zdrojov v angličtine, ktoré sa dajú využiť. Veľa sa dá prečítať, ale aj pozrieť, vypočuť – ako napríklad nahrávky liturgických piesní, ktoré sú rozdelené na jednotlivé hlasy. Ak existuje jazyková bariéra, opýtajte sa svojho kňaza. Každá diecéza by mala mať takúto inštitúciu. Koniec koncov, práve toto je ďalší bod dokumentu Desiderio desideravi, kde pápež pripomína vzdelávanie diecéznych kňazov na liturgistov, ale aj vzdelávanie samotných veriacich.

V diecézach má byť k dispozícii výuka liturgického spevu, má byť určený kňaz, ktorý organizuje napríklad workshopy alebo duchovné cvičenia pre ľudí, ktorí chcú na svätej omši slúžiť, či už ako lektori, miništranti alebo akolyti. Ak teda takéto niečo vo svojej diecéze neviete nájsť, myslím si, že stojí za to sa v týchto veciach daným zodpovedným osobám pripomenúť, aby sa to mohlo šíriť a sprístupňovať čo najväčšiemu počtu veriacich. Argumentovať aj tým, že v jednotlivých farnostiach, obzvlášť ak sú malé, sa niečo také robí ťažko, ale pre celú diecézu sa takéto workshopy či duchovné cvičenia robiť oplatí. Bude to taký synodálny hlas zdola, ktorý hovorí – chceme, potrebujeme – toto je tá dobrá cesta.