Osobná spomienka na Antona Neuwirtha. Dnes by mal sto rokov

Ako študent v katolíckom internáte Svoradov bol člen krúžku Pier Giorgia Frassatiho, talianskeho katolíckeho vysokoškoláka a dnes blahorečeného. Bol aj člen hnutia Rodina, ktorú na Slovensku v roku 1943 založil chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič. Ich hlavnou orientáciou bolo obrátenie Ruska. Aj jemu Slovensko vďačí za povojnovú katolícku orientáciu, za presadzovanie sociálneho učenia cirkvi a za kresťanských reprezentantov, akými boli Anton Neuwirth, František Sýkora, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a ďalší. Jukl a Krčméry boli zakladatelia sekulárneho inštitútu Fatima. Neskôr boli spolu s Františkom Mikloškom a kardinálom Jozefom Korcom vedúcimi postavami podzemnej cirkvi, jedinej sily, ktorá sa nebála bojovať proti komunizmu.

Anton Neuwirth bol človek láskavý a s nadhľadom nad udalosťami, o čom som sa neraz presvedčil. S manželkou Evou, ktorá zomrela v roku 1995, mali štyri deti a zo všetkých sa stali lekári. Prvorodená Anna Záborská bola trikrát poslankyňou Európskeho parlamentu za KDH.

Anton Neuwirth sa angažoval v Katolíckej akcii pápeža Pia XI. v prospech väčšej účasti laikov na apoštoláte. Túto činnosť Štátna bezpečnosť (ŠtB) ocenila tým, že ho 30. novembra 1953 zatkla, bezohľadne vyšetrovala a odsúdila na 12 rokov väzenia za vlastizradu a špionáž v prospech Vatikánu. Po vyše šiestich rokoch väzenia, kde pracoval ako ošetrovateľ, ho prepustili na amnestiu v roku 1960.

Jeho matka bola katolíčka a otec bol žid, ktorý neskôr konvertoval na katolícku vieru. V Osvienčime zahynulo 12 členov jeho rodiny. Otca a aj syna Antona zachránila prezidentská výnimka z 27. marca 1942.

V roku 1947 Anton Neuwirth získal vedecké štipendium v Zürichu u nositeľa Nobelovej ceny Paula Karrera. Po februárovom puči v roku 1948 sa vrátil do vlasti, pričom z jeho 12 kolegov tak urobili dvaja.

Po roku 1989 som sa s Antonom Neuwirthom stretol v KDH na prvom sneme, 17. februára 1990. Boli sme členovia rady KDH, poslanci Slovenskej národnej rady a rečnili sme na mítingoch. Často som bol kritický, čo ľudia nemali radi, ale Anton Neuwirth mi to nezazlieval a občas ma aj pochválil. Neraz sa cítil zle, „srdce ho bolelo“, ale nasadol do auta a išli sme na kampaň. Často cestoval do zahraničia na akcie kresťanských demokratov v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Bol predsedom Paneurópskej únie Slovenska a Konfederácie politických väzňov. Bola to veľká organizácia, veď za socializmu bolo na Slovensku 70 000 politických procesov a mnohé za náboženskú činnosť. Odsúdení stratili najlepšie roky svojho života, pričom vyšetrovateľom, členom ŠtB a sudcom sa nikdy nič nestalo.

Anton Neuwirth ani poslanci KDH v roku 1992 nehlasovali za text Ústavy Slovenskej republiky, ktorá sa neodvážila obmedziť legálne potraty. V roku 1993 sa stal čestný predseda KDH a kandidoval za prezidenta krajiny. Prezident sa vtedy volil v parlamente, na postup do druhého prezidentského kola mu chýbalo päť hlasov. Jeho inauguračný prejav 26. januára 1993 bol ideologickým programom KDH. Kandidatúra Antona Neuwirtha počas vlády Vladimíra Mečiara ukázala, aký by mal byť náš budúci prezident.  

V roku 1994 ho deväťmesačná vláda Jozefa Moravčíka, ktorý vystriedal Vladimíra Mečiara, menovala za prvého veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej Stolici, hoci prvý takýto návrh premiér Mečiar zamietol. Do Ríma Anton Neuwirth pricestoval 1. júla 1994. Na takzvaný slovenský deň 17. decembra 1994, ktorého som sa zúčastnil, dodalo Slovensko ako prvá východná krajina dar pápežovi – vianočný strom na Námestie sv. Petra.  

Vo Vatikáne sa Anton Neuwirth počas svojho pôsobenia stal známym diplomatom a rečníkom. Oživil naše vzájomné vzťahy – pápež Ján Pavol II. ho osobne poznal, nazval ho priateľom a mal ho rád.  Kardinál Jozef Tomko povedal, že „vyoral hlbokú brázdu vo vzťahoch Slovenska a Svätej Stolice“. Mimochodom, kardinál Tomko za neho dnes popoludní v Ríme slúži svätú omšu.

Vladimír Mečiar ho počas svojej tretej vlády 19. apríla 1996 odvolal domov na „konzultácie“. Tento „trest“ trval až do 15. februára 1997, keď ho po tlaku z Vatikánu – kde sa ho zastali aj veľvyslanci iných krajín – poslali späť.  V tomto roku mal tiež vážnu operáciu srdca. Počas pobytu v Bratislave mal vypracovať správu o pôsobení vo Vatikáne. Využil to aj na prípravu návrhu Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou: o vyučovaní náboženstva na školách, o pôsobení duchovných v ozbrojených zložkách, financovaní cirkvi a o výhrade vo svedomí.

Zmluvu konzultoval vo Vatikáne a keď ho počas tretej vlády Vladimíra Mečiara 31. marca 1998 odvolali, už bola pripravená. Nasledujúca vláda Mikuláša Dzurindu ju schválila. Bývalí komunisti Jozef Migaš, ktorý bol predsedom parlamentu a slovenský prezident Rudolf Schuster, pritom urýchlili jej ratifikáciu po návštevách vo Vatikáne. Neodsúhlasila sa špeciálna zmluva o výhrade vo svedomí, pre ktorú KDH odstúpilo v roku 2006 z vlády, čím vláda padla a novým premiérom sa stal Róbert Fico. Bol som svedkom týchto udalostí.

V roku 1998 som bol ceremoniárom slávnosti na Trnavskej univerzite, kde bol udelený čestný titul Dr.h.c. Antonovi Neuwirthovi a kardinálovi Franzovi Königovi. Neuwirthov prejav, ktorý sa týkal aj obrany ľudského života, bol excelentný. Aj preto občianske združenie Fórum života v Rajeckej Lesnej pravidelne udeľuje Cenu Antona Neuwirtha významným ľuďom a organizáciám.

S Antonom Neuwirthom sme sa často stretávali. Navštevoval som ho v Ríme, keď bol veľvyslancom pri Svätej stolici a on navštevoval mňa, keď som bol veľvyslanec v Taliansku v rokoch 2000-2005. Naposledy ma navštívil 11. mája 2004 v Ríme potom, ako nás prijali do Európskej únie. Sestry z Filipín spievali a tancovali so sviečkami v reštaurácii za Panteónom a my sme debatovali o čerstvom vstupe do EÚ, o hroziacich liberáloch aj o kritike Ústavnej zmluvy, do ktorej sa nezahrnula preambula o kresťanských koreňoch Európy. Anton Neuwirth mal pravdu, keď predvídal nekresťanský vývoj Európy. Odmietal, aby EÚ bola superštátom, a tvrdil, že EÚ nie je len spoločný trh, pracovné príležitosti, financie, ale aj duchovné, kultúrne a morálne hodnoty kresťanstva. Kritizoval divokú privatizáciu najmä dopredu vybraným ľuďom aj problémy s reštitúciou cirkevných majetkov. Často si spomínam aj na naše stretnutia v mestečku Frascati pri dobrom víne a pri tradičnom talianskom pokrme porchetta z bravčového mäsa.

Anton Neuwirth sa označoval za človeka stojaceho na moste, ktorý podáva ruku ľuďom na oboch protikladných brehoch. Tento obraz využíval, keď hovoril o svojom vzťahu k židom a názoroch na Slovenský štát. Málokto si o tejto téme dovolil verejne povedať to, čo on. Prirodzene si ctil tých, čo mali iný názor. Zdôrazňoval, aby sme v žiadnej situácii nekapitulovali. Rád tiež spomínal na Nežnú revolúciu, „ktorá sa vykonala bez násilia podľa kresťanských zásad“. Ľudia sa do vysokých funkcií dostali podľa schopností a charakteru, neboli to stranícke špičky. „Aj keď sme boli naivní a často nás ľudia vychovaní socializmom nechápali, stálo to za to.“

Teraz by som spomenul niekoľko netradičných Neuwirthových názorov:

• Utrpenie, z ktorého nevznikne láska, nemá zmysel.
• Komunizmus bol neľudský a zlý. Slováci preto pokladali za dobré všetko, čo bolo proti nemu, a zo začiatku aj taliansky fašizmus, ktorý sa tváril kresťansky.
• Človek by nemal mať právo vlastniť akcie, na ktorých nemá vlastný podiel práce.
• Lekár, sudca, učiteľ, vojak, policajt – nemôžu konať proti svojmu svedomiu (Anton Neuwirth prispel k teórii o výhrade vo svedomí, ktorá sa však nepodarila uzákoniť).
• Katolícka univerzita v Ružomberku by mala byť univerzitou Ladislava Hanusa.   
• Slovenské národné povstanie nazval aj tragédiou, v ktorej išiel Slovák so zbraňou proti Slovákovi.
• Každé referendum vyžaduje spoľahlivé poznanie danej situácie, čo väčšinou neplatí.
• Nebolo dobré, že k sociálnemu trhovému hospodárstvu sme po roku 1989 nešli priamo, ale cez tvrdý kapitalizmus, ktorý vyvolal veľa problémov.
• Pravdu si nemáme nechať len pre seba, ale sa musíme o ňu deliť aj s ľuďmi v okolí.

Slovenský štát a prezidenta Jozefa Tisa, ktorého jeho rodina osobne poznala, hodnotil – ako vravel – objektívne. Hovoril o rozpore boja s naším a sovietskym komunizmom, a súčasne o nutnosti lásky k východným kresťanom. Pripomínal aj činnosť v prospech obrátenia Ruska v zmysle snahy biskupa Hnilicu, pápežského kolégia Russicum v Ríme a fatimského odkazu, v ktorom dvadsaťdvakrát odznelo slovo Rusko. Konštatoval, že po roku 1989 zahraniční Slováci neboli jednotní, nemali pripravenú koncepciu pre pozitívnu zmenu a nedokázali presvedčiť zahraničie o problémoch svojej vlasti. Rád spomínal na schôdzky katolíckych politikov v Brne, ktoré pokračujú dvakrát ročne až doteraz.

V roku 2001 Anton Neuwirth v redakcii Rudolfa Lesňáka napísal knihu Liečiť zlo láskou. Je to jeho kľúčový odkaz, od ktorého sa Slovensko vzďaľuje: „Zlo treba liečiť láskou. Budúcnosť Slovenska je v odpustení, v láske a zmierení, v otvorení láskavého vzťahu k tým, ktorí nám ublížili. Nevyžaduje si to prejav ľútosti zo strany krivdiaceho.“

Anton Neuwirth bol aktívny do svojich posledných dní. Zomrel 21. septembra 2004 v Bojniciach, len niekoľko dní po návrate zo Štrasburgu, kde navštívil svoju dcéru Annu.