Mesto, ktoré nemá obdoby: Konštantínopol

Turci dnes ťažia z pozície, akú si nedovolí nikto iný. Sú členmi západnej vojenskej aliancie a súčasne stále viac obchodujú s Ruskom. Akoby rozkročení vo dvoch svetoch. Presne ako mesto Konštantínopol, ktoré dva svety kedysi spájalo a zjednocovalo.

Ivan Ajvazovskyj: Konštantínopol (1899), foto: wikimedia

Mesto mnohých mien a pohnutých osudov. Mesto, kde sa tvorili dejiny a kde sa žilo civilizovane. Tisícpäťsto rokov vládlo východnému Stredomoriu a Balkánu a jeho vplyv cítime aj u nás. To všetko sa snúbi v genofonde jedného mesta, ktoré volali Nový Rím, Druhý Rím, Konštantínopol, Carihrad, kráľovná miest a miestni ho jednoducho volali mesto. Po grécky hovorili, že boli „v meste“ (stin poli) alebo išli „do mesta“ (is tin polin), z čoho Arméni a moslimovia urobili Stinbul a neskôr Istanbul. Keďže jedinečné genius loci má svoju moc, priblížime si jeho počiatky a vývoj do 7. storočia.

Za všetkým hľadaj komplikované dejiny a geografiu

Rímska ríša prešla hlbokou krízou v 3. storočí, ktorá sa najviditeľnejšie prejavila rýchlym striedaním cisárov na tróne. Za necelé polstoročie ich bolo až 25 a minimálne tucet ďalších adeptov, ktorí nezískali uznanie svojho nároku. Takmer všetci cisári z čias krízy boli kovaní bojovníci z Balkánu, ktorí ovládali ríšu z koňa a poľného stanu a hynuli v bojoch, bodnutí dýkami, otrávení jedmi, prípadne neskôr v zajatí. Prirodzená smrť postretla len nemnohých. A to ešte mala neraz podobu moru alebo Jupiterovho blesku. Umrieť na starobu vtedy jednoducho nebolo zvykom ani v móde.

V tak hektickom tempe nezostával čas ani na luxusný a slávny Rím, najmä Západ ekonomicky a demograficky upadal. Ako tak sa úpadok podarilo zastaviť až Diokleciánovi (284 – 305) vďaka jeho systému tetrarchie, ale negatívne trendy silneli aj neskôr, počas 4. storočia. Tetrarchia, doslova vláda štyroch, bola v rímskom svete novinkou. O moc sa podelili dvaja augusti (hlavní cisári) a na pomoc si pribrali dvoch cézarov (pomocní cisári). Každý mal na starosti jednu časť ríše, pravidelne komunikovali a stretávali sa. Ich sídelné mestá boli v Malej Ázii v Nikomédii (dnešný Izmit v Turecku), na Balkáne v Sirmiu (dnes Sriemska Mitrovica v Srbsku) a v Thessalonike (dnes Solún v Grécku), v Itálii v Aquileii a Mediolane (dnešné Miláno) a v Galii v Auguste Treverorum (teraz Trevír v Nemecku). Často cestovali a najmä často bojovali.

Ťažisko ríše sa presunulo na bohatý Východ, ktorý bol o niečo pokojnejší a žilo tam viac ľudí. Preto si cisár Dioklecián vybral za svoje sídlo Nikomédiu (dnešný Izmit v Turecku), mesto v hlbokom zálive na východnom pobreží Marmarského mora, asi sto kilometrov od budúceho Konštantínopolu, oblasť s príjemnou klímou a krásnou prírodou naokolo. Hoci Rím zostal formálne hlavným mestom, sídlil v ňom Senát, vysokí úradníci a stále požíval svoju slávu, nevýhodou starého Ríma bola jeho poloha. Ríša mu prerástla cez hlavu a komunikácia z Itálie bola zložitá, lebo po zemi trvala dlho a po mori sa nedalo plaviť počas zimných mesiacov. Navyše, viacero horských hrebeňov na sever od Ríma sťažovalo poslom a úradníkom ich presuny. Viedlo to k decentralizácii. Dioklecián sa nachádzal na Východe, ale relatívne blízko k Západu. Stačilo sa preplaviť loďou na druhý breh Marmarského mora a už ste boli na Balkáne a odtiaľ ste sa vybrali buď na sever k Dunaju, alebo na severozápad do Itálie hasiť, čo práve pálilo. Ideálna pozícia viac-menej v polovici ríše a cisár mal lepšiu kontrolu nad najbohatšími provinciami.

Príchod Konštantína

S Diokleciánom bol v Nikomédii aj mladý syn západného cézara a neskôr augusta Constantia Chlora (293 – 306) Konštantín I. (306 – 337). Zrejme tu pobýval v pozícii čestného rukojemníka, aby jeho otec nezačal viesť príliš nezávislú politiku, svoj čas trávil štúdiom, cestoval a zúčastňoval sa vojenských výprav. S mocenskou pozíciou pre neho sa veľmi nepočítalo, čo sa ukázalo pri odstúpení Diokleciána v roku 305. Budúci mocný vladár vtedy vyšiel naprázdno. Oveľa skôr, ešte pred dovŕšením dvadsiatky, ho oženili s mladou peknou Minervinou. Nech si mladík zmení záujmy. Rimania mali slabosť pre po uši zaľúbených tínedžerov. Konštantín a Minervina boli presne taký zlatý párik, na ktorý bolo potešením pozerať sa. Dlhých desať rokov však čakali na potomka a krátko po narodení syna Crispa Minervina zomrela. Starý a chorý Constantius Chlorus si v roku 305/306 vyžiadal prítomnosť Konštantína pri sebe, v Británii. Podľa iného prameňa Konštantín narýchlo ušiel aj so svojím maličkým synom. Možno mu v Nikomédii išlo o život. Konštantín však nikdy nezabudol na Východ a od svojho vyhlásenia za cisára jednotkami jeho otca v roku 306 začal pomalú cestu z Eboraca (dnešný York v severnom Anglicku) k brehom Marmarského mora, kde prežil veľkú lásku aj bolesť, kde študoval u popredného vzdelanca svojej doby, kresťana Lactantia. Definitívne sa Konštantín vrátil na Východ, keď v roku 324 porazil svojho švagra a spolucisára Licinia (308 – 324) v bitkách pri Adrianopoli (dnes Edirne v Turecku) a pri Chrysopoli (dnes Üsküdar v Turecku na brehu Marmarského mora).

Najneskôr vtedy Konštantín spoznal starú grécku kolóniu Byzantion učupenú na brehu Marmarského mora na polostrove obmývanom zo severu Bosporom a zálivom Zlatý roh. V časoch, keď boli Rimania vládcami morí, išlo o ideálnu a dokonale bezpečnú pozíciu. Konštantín už zostal žiť na Východe.

A pre dejiny mocnej ríše aj sveta sa začal nový príbeh.

Centrum moci sa presunulo o 2 000 kilometrov od starého Ríma na geografickú hranicu medzi Európou a Áziou. Na tieto dva kontinenty malo dohliadať nové mesto, pre ktoré stredovekí Vikingovia vymysleli až tolkienovské meno – Miklagarðr (Veľká pevnosť).

Nové hlavné mesto Rímskej ríše

V roku 324 začala prestavba Byzantionu na cisársku rezidenciu. Mesto sa malo stať novým centrom sveta. V podstate pamätníkom svojmu zakladateľovi, ktorý mal pripomínať, že Konštantín nanovo zjednotil ríšu. Povalil tetrarchiu, ukončil chaos polyarchie (mnohovládia) a opäť centralizoval veľkú ríšu pod jedno žezlo. Konštantín bol mužom, ktorý na bojovom poli poznal len víťazstvo.

Pokračoval v šľapajach svojich tetrarchických predchodcov, ktorí si robili svoje mestá a využil pritom už zabehnutý urbanistický vzorec. Sídelné mesto cisára muselo mať palác, veľkú sieň pre stretávanie, hipodróm pre zábavu a zároveň verejné vystúpenia cisára a ešte niekoľko reprezentatívnych budov. Konštantín založil palácový komplex na cípe polostrova a monumentálne centrum západne od paláca, pričom využil aj časť budov pôvodného Byzantionu. Nechal napríklad prebudovať Zeuxippove kúpele a najmä hipodróm, ktorý mal kapacitu až 100 000 divákov a cisársku lóžu. V Konštantínopole vzniklo aj pozoruhodné mauzóleum, kde cisár nakoniec spočinul v spoločnosti relikvií Ježišových apoštolov. Treba podotknúť, že spoločnosť vo večnosti mu robili v skutočnosti „len“ traja apoštoli. V mauzóleu boli relikvie svätého Ondreja, svätého Lukáša a svätého Timoteja. Plán však znel jasne, bolo treba nájsť 12 apoštolov. Žiaľ, vtedajšia archeológia nepodala očakávaný výkon.

V každom prípade Konštantín vtlačil mestu výraznú pečať, od námestia pri cisárskom paláci vychádzal hlavný mestský bulvár Mese a na rube starého Byzantionu nechal postaviť spektakulárne oválne fórum, ktoré nieslo jeho meno. Vstupovalo sa do neho cez monumentálne brány a v strede námestia bol porfýrový stĺp so sochou Konštantína. Na námestí sa nachádzala aj budova Senátu, čo z neho robilo druhé politické centrum mesta. Cisár započal aj stavbu Chrámu svätých apoštolov, ale dokončiť stihol len spomenuté mauzóleum. Mesto nechal okrášliť umeleckými dielami popredných majstrov antiky, väčšinu z nich doviezli z iných miest, aby sa prestavba stihla čo najskôr a aby ušetrili financie. Mesto obohnal hradbami a dal mu privilégium na distribúciu jedla obyvateľom. Predvídal, že denne sa malo rozdať až 80 000 porcií, takže jeho mesto malo ešte nedostatok obyvateľov na centrum sveta, počítalo sa za to s jeho budúcim rastom.

Dňa 11. mája roku 330 sa uskutočnila slávnosť založenia mesta, ktoré už oficiálne dostalo názov Konštantínopol. Pri tej príležitosti sa razili špeciálne mince, ale nezabudlo sa ani na starý Rím, ktorý tiež dostal svoju špeciálnu mincu.

Nový Rím

Ako v skutočnosti vyzeralo Konštantínovo mesto, presne nevieme. Sám Konštantín sa stal mýtickou postavou už v 6. storočí a to isté sa dá povedať aj o meste. Vedomosti o jeho počiatkoch sa stratili, mesto si prešlo výraznými prestavbami a časom silneli najmä mýty. Ani archeológia zatiaľ veľmi naše poznanie neuspokojila, keďže z Konštantínovho mesta veľa nezostalo.

Čo mu však cisár dal do vienka, bola budúcnosť. Nie je úplne isté, že mesto v roku 324 nazval Nový Rím samotný cisár, hoci sa mu to pripisuje. V prameňoch sa to objaví už v 4. storočí. Inšpirácia Rímom však bola nespochybniteľná. Mesto sa nachádzalo na siedmich pahorkoch a bolo rozdelené do štrnástich okrskov – ako „starý“ Rím. Navyše, Konštantín nechal vybudovať aj Senát na oválnom Konštantínovom fóre. Treba podotknúť, že miestni senátori dostali titul clari (jasní), zatiaľ čo rímski senátori užívali titul clarissimi (najjasnejší), čím sa stále zdôrazňovalo prvenstvo Ríma. Vedome však pripodobňoval svoje mesto starodávnemu Rímu. Pomohlo aj to, že počas 4. a najmä v 5. storočí sa mesto stalo rezidenciou cisárov a Rím sa dostal pod nadvládu Germánov. Jeho nástupcovia mohli budovať na sláve starého vládcu sveta a na mýtickom cisárovi, ktorý vraj zápasil s gigantami Byzasom a Antesom na mieste Konštantínopolu, namiesto s Maxentiom pri Milvijskom moste. Podľa ďalšej legendy nechal pod stĺp so svojou sochou umiestniť relikvie Ježišovho umučenia a pálium, ktoré preniesol Aeneas z Tróje do Ríma. V legendách došlo k translácii moci a potvrdeniu Bohom cez relikvie, aby aj postkonštantínovský politický vývoj mohol byť sankcionovaný.

Ďalší rozvoj mesta zabezpečili nasledujúci cisári. Konštantínov syn Constantius II. (337 – 361) dokončil stavebné projekty svojho otca a začal vlastné stavby, napríklad niekoľko kostolov a medzi nimi aj takzvaný Veľký kostol, predchodcu slávnej Hagie Sofie. Populačný rast mesta umožnila dostavba akvaduktu za cisára Valensa (364 – 378), ktorého dĺžka bola 268 kilometrov a v 5. storočí sa rozšírila o ďalších 451 km. Išlo o najväčší vodovodný systém antiky. Bezpečnosť mesta sa zvýšila stavbou Theodosianských hradieb v 5. storočí okolo západných predmestí. Hradby pozostávali z troch línií múrov a priekopy. Hlavná hradba bola 12 metrov vysoká a 4,5 až 6 metrov hrubá, nachádzalo sa v nej 96 veží vysokých 15 až 20 metrov. Hradby spoľahlivo chránili Konštantínopol nasledujúcich 1 000 rokov. V piatom a šiestom storočí vybudovali ešte takzvané Dlhé hradby, ktoré sa nachádzali 64 kilometrov od Konštantínopolu a viedli naprieč celým Tráckym polostrovom, aby ochránili zdroje vody a najbližšie poľnohospodárske zázemie. Treba dodať, že tieto predsunuté hradby im len málokedy pomohli, útoky odrážali až na Theodosianských hradbách.

Justiniánove prestavby Konštantínopolu

Cisár Justinián (527 – 565) začal veľký projekt renovatio imperii (obnovu ríše), do ktorého patril aj rozsiahly stavebný program. Počas jeho vlády sa dotácie len tak sypali do každej provincie, ale Konštantínopol bol prirodzene v centre pozornosti. Mesto často poškodili zemetrasenia a požiare a jeden ničivý požiar ho zachvátil v roku 532 počas povstania Nika, keď sa vzbúrili ľudia v hipodróme a pokúsili sa nepopulárneho Justiniána zvrhnúť. Jeho megalomanské dobyvačné a stavebné plány si vyžadovali veľké financie, preto zdaňoval vo veľkom.

Vojaci zmasakrovali možno až 30 000 ľudí v hipodróme a vypálené mesto poskytlo priestor pre nové projekty. Rekonštrukcia sa týkala všetkých možných oblastí. Bezpečnosť bola prvoradá a Justinián nechal opraviť Dlhé hradby a vybudovať ďalšie línie pevností na vidieku. Zásobovanie vodou bolo nevyhnutné, keďže v 6. storočí už v meste žilo približne 500 000 ľudí. Opravy akvaduktov, stavby nových nádrží a najmä slávnej podzemnej cisterny Bazilika blízko chrámu Hagia Sofia (dodnes ju možno navštíviť) dostatok vody zabezpečili. Rekonštrukcie sa dočkali aj prístavy a hlavný mestský bulvár Mese s jeho fórami. Panovník nezabudol ani na seba, prestavaný bol cisársky palác aj monumentálna štvrť západne od paláca. Hlavný dôraz však kládol cisár na kresťanské chrámy a kostoly. Podľa historika Prokopia nechal prebudovať a postaviť až 32 kostolov. Najdôležitejším projektom sa stala slávna Hagia Sofia, ktorá posunula možnosti architektúry na novú úroveň, nielen na svoju dobu išlo o jedinečnú stavbu. A ako potvrdia turisti dodnes, išlo o krásnu stavbu. 27. decembra 537, iba po piatich rokoch prác, vstúpil Justinián do chrámu Božej Múdrosti a podľa legendy s uspokojeným egom povedal: „Šalamún, prekonal som ťa.“

Nový Jeruzalem

V 6. storočí sa už v Konštantínopole nachádzala hustá sieť kostolov a kláštorov, ktorým kraľoval impozantný chrám Božej Múdrosti. Stavby dopĺňali relikvie, ktoré prinášali do Konštantínopolu z celého antického sveta. Dôležité boli najmä relikvie starozákonných prorokov (napríklad Izaiáša, Zachariáša) a relikvie spojené s Ježišovým umučením (kúsky kríža, klince). Za tým všetkým treba hľadať aktivity a ambície cisárov, ich rodín a dobových elít. Vďaka ich činnosti vznikla symbolická topografia, ktorá mestu dávala nový význam a spájala ho so starozákonnou aj novozákonnou Svätou zemou. Podľa jedného hagiografického prameňa zo 6. storočia mal svätý Simeon starší odporučiť svätému Danielovi návštevu Konštantínopolu, keď sa nedalo putovať do Jeruzalema. „Choď do Byzantia a uvidíš nový Jeruzalem, Konštantínopol.“

Tento trend ešte zosilnel po tom, čo sasánovskí Peržania dobyli a vyplienili Jeruzalem v roku 614 a zobrali so sebou relikviu Kristovho kríža do Perzie. O tom však nabudúce. Keď vojna s Peržanmi skončila, do Konštantínopolu priniesli ďalšie relikvie spojené s ukrižovaním Ježiša (napríklad kopiju). O pár rokov neskôr moslimovia ohrozovali Jeruzalem a cisár Herakleios (610 – 641) nechal premiestniť relikviu kríža do Konštantínopolu, aby sa nezopakovalo jej ukoristenie. Konštantínopol tak získal najdôležitejšie relikvie kresťanstva a posilnil svoju väzbu na Jeruzalem. Navyše, ríša definitívne stratila Sväté mesto v roku 638, keď sa vzdalo moslimom.

Konštantín spaľuje knihy ariánskych heretikov. Foto: wikimedia

Súbežne s pretváraním Konštantínopolu na druhý Jeruzalem prebiehal proces identifikácie Rimanov s novým Izraelom. Kresťanská Rímska ríša so svojím kresťanským hlavným mestom sa postupne stávala vyvoleným národom. Pocitu výnimočnosti nahrávala aj skutočnosť, že na všetkých hraniciach stáli proti nim pohania (Peržania, Slovania, Avari), moslimovia alebo heretici (ariánski Germáni, neskôr monofyziti). Východní Rimania ako starozákonní Izraeliti bránili pravú vieru, sväté mesto, chrám a kráľovstvo proti silám zla. Ich vodcom bol cisár, ktorého už Eusebios z Cézarey pri ospevovaní Konštantína označil za zástupcu Boha na zemi a jeho ríšu za obraz Božej ríše na nebi. Okolo cisára sa vytvárala náboženská aura, získal špeciálne postavenie niekde medzi kňazmi a laikmi a všetko spojené s jeho osobou bolo sväté. Dvorský ceremoniál a stretnutia s cisárom mali čím ďalej tým viac náboženský charakter. Napríklad cisára Herakleia po návrate z vojny proti Peržanom vítali so sviecami a palmovými listami v rukách, kadidlom a spevom žalmov. Zlato, kadidlo a hudba sa stali neoddeliteľnou súčasťou ceremónií, ktoré sa odohrávali v cisárskom paláci.

Konštantínopol ako nebeský Jeruzalem

Cisársky palác začal nadobúdať špeciálne postavenie. V jeho priestore sa nachádzalo množstvo súkromných kaplniek, relikvií, opäť nesmeli chýbať starozákonní proroci, Mojžišova palica, predmety spojené s Ježišom Kristom (viacero úlomkov pravého kríža, ktoré cisári posielali ďalej) a s Bohorodičkou. Podľa tradície už Konštantínova matka Helena poslala svojmu synovi prvý kus Kristovho kríža, ako aj klince, ktorými bol Ježiš pribitý. Cisári a dvor tak boli v neustálom kontakte s najcennejšími relikviami, cez ktoré boli spojení s Bohom, dostávali požehnanie a legitimitu.

Podobne ako nebeský Jeruzalem, aj palác bol oddelený od sveta a prístup do neho bol zložitý. Strážila ho špeciálna garda odetá v bielom, ktorá pripomínala anjelov a v budovách sa využívala biela farba, zlato a drahé kamene, aby všetko čo najviac žiarilo. Miesto prežiarené svetlom. Cisársky trón bol vykladaný zlatom a drahokamami, čím pripomínal Boží trón spomínaný vo víziách svätcov a v Apokalypse a zobrazovaný v kostoloch na mozaikách. Z paláca sa stal nebeský Jeruzalem a celý svet na západ aj východ od Konštantínopolu sa mu mohol jedine podriadiť a klaňať.

Ako vieme, nie celkom to korešpondovalo s realitou.

Epilóg o jednom sne

Prenesieme sa teraz skokom o niekoľko storočí do budúcnosti. Pravoslávny svet sa vyznačuje špecifickou zotrvačnosťou a symbolické významy Konštantínopola si ďalej žijú svojím životom. Athoskí mnísi majú svoje vízie o strašnej vojne, po ktorej im Turci vrátia mesto a hlavné mesto sa premiestni z nedôstojných Atén na breh Marmarského mora, hľadiac na Európu aj Áziu a napĺňajúc svoje dejinné poslanie. Iní zas chceli byť tretím Rímom a Jeruzalemom, potom na pár dekád prestali vyžarovať politickú teológiu a vsadili na triedny boj. Relatívne nedávno sa pokúsili obnoviť spojenie relikvií, výlučného postavenia a misie vo svete s byzantskou ceremóniou a prehnanými vyhláseniami o svojej veľkosti. Paradoxom pravoslávneho sveta je, že na Západ a katolíkov sa pozerá ako na nepriateľský fenomén, spojenca Antikrista, ktorý skončí v ohnivom potoku Kedron a na čele s pápežom pôjde do Mŕtveho mora, kde bude horieť a horieť.

Táto predstava je rovnako mýtická ako živá. Celé dve hodiny mi o tom s uspokojením, vášňou aj starosťou o mňa rozprával dobrosrdečný mních zo starobylého kláštora svätého Sávu (Mar Saba) v Judejskej púšti. Krátko predtým som ledva uprosil vrátnika lámanou gréčtinou, aby ukázali sväté miesto katolíckemu schizmatikovi. Moslimský taxikár sa tešil, účtoval mi extra cenu za dlhé čakanie.

Tento rovnako moderný ako starobylý pravoslávny antagonizmus mal a má pravdepodobne dva zdroje. Vždy vedeli, že na Západe zostal pôvodný Rím a mohol by si nárokovať svoju moc späť. Tak ako to urobil Karol Veľký. Západ zároveň od 11. storočia sebavedomo ukazoval novú silu a doteraz o ňu neprišiel.

Druhým zdrojom je, že katolíci spravili najúspešnejšie translatio relikvií (lepšie povedané rabovačku) v celých dejinách a v roku 1204 sa dotkli ich Mesta. Doteraz to dediči Východu nepredýchali a pripomenú križiacke dobytie v každej jednej diskusii na tému ekumenizmu. Rimania, môžeme ich volať aj Byzantínci, ignorujúci, že na východe kočovníci snívali svoj sen o meste a svetovláde, ďalej podozrievavo hľadeli na Západ. Až jedného dňa začali tvrdiť, že radšej „uvidím turecký turban v strede Mesta ako rímsku mitru“. Hlavnému veliteľovi loďstva Loukasovi Notarasovi ten výrok nijako nepomohol a v júni 1453 skončil na kláte aj so svojím synom a zaťom. Druhý Rím sa stal úlovkom osmanských Turkov a vládu nad Rímom si vysvetľujú po svojom.

Ako vidieť, Rím je večný.

Ďalšie články od Juraj Poláček
Ďalšie články