Slovensko ide do krízových časov s úradníckou vládou

Neschopnosť najsilnejšej koaličnej strany hľadať na uvoľnené rezortné pozície vlastné zrelé kádre spôsobila, že sa viacerí vládni ministri regrutujú z telefónneho zoznamu Jaroslava Naďa. Bez ohľadu na to, či majú niečo spoločné so stranou, ktorá ich nominovala. To po Vladimírovi Lengvarskom teraz platí už aj pri šéfovi diplomacie Rastislavovi Káčerovi.   

Začalo sa to už tým, keď najsilnejšie koaličné hnutie nemalo kým nahradiť ministra zdravotníctva, tak sa ním stal generál, za ktorého OĽaNO nedokázalo niesť politickú zodpovednosť.

Medzitým si dve najmenšie strany koalície vynútili odchod premiéra, ktorý vo voľbách dostal mandát. Zbavili sa čerta, no bez alternatívy. Pokus o konsenzuálneho náhradníka s vizitkou „premiér“, ktorý by mal na terapeutických sedeniach spájať Matoviča, Sulíka, Remišovú a prezidentku, stroskotal. 

Dve strany, ktoré si vynútili pád premiéra, už v koalícii nie sú. Jedna zanikla a druhá čerstvo ušla vystrašená pred zimou. No zostal po nich úradnícky premiér, ktorý nemá vládnu moc. A ten, ktorý skutočnú moc dostal, s ňou už dnes nedokáže narábať ani v zákulisí. Pretože nemá pod kontrolou ani svojich vlastných ministrov, nie to ešte poslancov. Nevraviac o chýbajúcej väčšine v parlamente.

Slovensko je fakticky bez premiéra, ktorý bol nahradený úradníkom. Hoci to nefungovalo, namiesto poučenia opakujeme rovnaké chyby.

Priznanie Borisa Kollára v rozhovore pre Štandard, že za Hirmana a Káčera nik nenesie politickú zodpovednosť, je len bizarným pokračovaním charakteru „koalície“, ktorej antipolitické výstrednosti nemajú dna.

V dnešných časoch sú rezorty hospodárstva a zahraničia najdôležitejšími ministerstvami, cez ktoré sa bude realizovať základné politické riadenie energetickej a inflačnej krízy. Nie je pritom vylúčené, že keď si slovenské hospodárstvo počas plynovej krízy siahne na dno, budeme musieť prikročiť aj k hľadaniu neštandardných riešení, možno aj takým, k akým sa uprel Viktor Orbán. Pre prípad, ak dôjde k najhoršiemu. Rozhodnutie vtedy musí byť politické, nie „odborné“.

Model Lengvarský

Na to je ale potrebné, aby sa naši kľúčoví ministri zodpovedali vláde.

To ale nie je možné. Koaliční lídri za nich nemôžu zodpovedať. Nemajú na nich žiadne páky – ani osobné, ani politické. Dokonca ani mocenské, keďže ich vlastná vláda s pasívnym premiérom a chýbajúcou väčšinou v parlamente ich nemôže v prípade neposlušnosti ani odvolať.

Do veľkej miery je toto trápenie opodstatnené. Na našej scéne nastal konsenzus, že nik okrem OĽaNO aktuálne nechce byť vo vláde, zároveň najbližší rok nik z aktérov nechce ani predčasné voľby. U zbabelých politikov sa tomu dá rozumieť – náklady vládnutia najbližší rok budú vysoké. Jediný, kto vo vláde chce uvariť aj najbližšiu zimu, je vlastne sám Igor Matovič. Pretože by prišiel o poslanecký klub o sile pol stovky poslancov.

Zdá sa, že rovnica bola vyriešená. Ostatní si na voľby počkajú, kým nás krízovými časmi aj s ich následkami prenesie ten, koho zvyšok politickej scény (aj krajiny) nazýva cirkusantom.   

Problém je však v tom, že za potápajúcu sa loď nechcú niesť zodpovednosť ani tí, ktorí na lodi zostali. Obyčajní aj Sme rodina to vyriešili po svojom: na kľúčové rezorty energetickej krízy sa vysunuli experti, za ktorých vraj nezodpovedajú. Lebo sú to vraj odborníci.

Vláda, ktorá sa zodpovedá suverénovi moci, teda ľudu, je dôležitá práve v ťažkých časoch. U nás je to naopak, práve v tom najhoršom budú kľúčové rezorty viesť ľudia, ktorí sa nezodpovedajú stranám ani ich voličom.

Kollár a výhovorky

Dvojica dodnes preživších lídrov vládnych strán nie je schopná sa priznať ani k tomu, kto oné nominácie vlastne priniesol, dokonca ani to, kto tie mená na koaličnej rade položil na stôl.

Od Borisa Kollára vieme len to, že Matovič údajne spomínal exsudcu Bradáča, Milan Krajniak „spomenul“ Hirmana. Ale len ako návrh do diskusie, nie ako stranícku nomináciu. Nič viac netušíme.

Boris Kollár v rozhovore pre Štandard vlastne nepriamo priznal, že pri nových menách na ministrov koalícia prihliadala na záujmy SaS alebo prezidentky, čím sa naplnila obava, že po novom pôjde o formu úradníckej vlády, ktorú koaličné torzo nebude mať celkom pod kontrolou.

Kollár tvrdí, že pri vyjednávaniach „nepripustil radikálnejšie návrhy“. Ťažko povedať, čo tým myslel, ale zdá sa, že sa dostali pod veľký tlak liberálnej koalície (SaS, PS, médiá, palác). Vraj išlo o „vyváženie pri iných témach, kde zas partneri ustúpili nám“.

„Áno, je zjavné, že odniekadiaľ fúkal vietor a nám ich sem akosi dofúkalo, ale neprešlo úplne všetko,“ odtajnil Kollár. Toľko k informácii, ako sa dvojica pre koalíciu cudzích mužov ocitla vo vláde.

Kollár sa ešte preventívne vyvinil, vraj progresívne nominácie považuje za zodpovednosť OĽaNO, keďže Matovič so Sulíkom sú zodpovední za vládnu krízu. Samozrejme, môžeme predpokladať, že ak sa noví ministri odtrhnú z reťaze, predseda OĽaNO ten horúci zemiak prehodí zas inam a ocitne sa s nimi v ostrom spore, podobne ako to predvádzali s „vlastným“ ministrom Lengvarským.

Kollár pritom tvrdí, že je „jasne proti tomu, aby sa vypínal plyn, ropa a aby sa zastavil obchod s Ruskom, ktorý je pre Európu životne dôležitý“, a dodáva: „Môžete si byť istí, že nechcem robiť politiku, ktorou by sme išli proti sebe a proti záujmom spoločnosti.“

To iste nie, veď na to sú tu tí ministri, ktorí sú akože odinakiaľ a s ktorými táto vláda nič nemá.  

Plnou parou k porážke

Pripomeňme, že v tom prvom prípade sa odpor voči vládnym rozhodnutiam vyrieši najneskôr vo voľbách.

Matovič s Kollárom sa pokúšajú o kvadratúru kruhu: zostať vo vláde a vyhnúť sa zodpovednosti za najťažšie rozhodnutia. Tento pokus nemôže vyjsť. Ak vláda s novými ministrami pôjde tvrdo proti záujmom spoločnosti, najbližšie voľby tajničku vyriešia presne naopak, ako si to ktokoľvek z nás želá.

Keď nám bude horieť pod zadkom, plyn bude pre nás dôležitejší než vágne princípy sankčnej energetickej politiky, o ktorej pritom ani nevieme, či vôbec funguje. Respektíve vieme, že doteraz nefungovala, a nemáme istotu, či vôbec bude fungovať v budúcnosti.

Karol Hirman je nesporne odborníkom na energetiku a hoci to nie je žiaden treťosektorový aktivista, je to muž, ktorý má jasne vyhranený postoj na geopolitické riešenie krízy. Ten však nezodpovedá mandátu, ktorý by mu boli schopní dať občania vo voľbách. Ocitol sa teda ako odborník v politickej funkcii. Koho bude v tejto funkcii zastupovať? Svoje názory alebo vôľu spoločnosti ako pôvodcu moci?

Koalícia sa tak hrá na mŕtveho chrobáka. Presadzuje riešenia, ktoré nemusia byť v našom záujme, a zároveň si nad nimi umyje ruky – veď rozhodol odborník. Takto sa správajú nezrelí politici, keď nie sú schopní prevziať zodpovednosť. Lenže v krízových časoch je extrémne dôležité, aby malo národné spoločenstvo pevné vedenie, v ktorom je jasné, kto velí a kto sa komu zodpovedá.

Do krízových čias nás vedie troskotajúca loď vedená úradníkmi: úradnícky premiér, ktorý zlyhal. Úradnícky minister zdravotníctva, ktorý pri riadení pandémie dopadol horšie ako jeho predchodca. A najnovšie má vláda aj dvoch ďalších „úradníckych ministrov“ na kľúčových pozíciách.