Domovská stránka Politika

Útok Azerbajdžanu na Arménsko: Za mlčaním Kremľa nemusí byť slabosť, ale vypočítavosť

Hoci sa politika účelového pragmatizmu Rusku na Južnom Kaukaze dlho vyplácala, začína za ňu platiť. Konečnou cenou pritom môže byť strata dôvery celej generácie Arménov. Spojené štáty medzitým tomuto ťažko skúšanému a malému národu môžu nateraz ponúkať len falošnú nádej.

306832266_635901487902664_4230457065907468135_n Arménsky prezident Nikol Pašinjan a predsedníčka americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová. Foto: Facebook
Tomáš BaranecTomáš Baranec
20.9.2022 o 07:01

V nedeľu navštívila Arménsko predsedníčka americkej Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová. V očiach bežných Arménov nezohral veľkú skutočnosť ani tak fakt, že k nim zavítal doteraz najvyššie postavený predstaviteľ USA, ako skôr načasovanie.

Pelosiová sa im v Jerevane prihovorila krátko po intenzívnej dvojdňovej agresii susedného Azerbajdžanu v čase, keď sa im ruský spojenec zdanlivo obrátil chrbtom.

Americká politička sa pritom, na pozadí krvavých pohraničných bojov na juhu Arménska, nebála jednoznačne označiť za agresora Azerbajdžan.

Jej návštevu sprevádzali pre Arménsko doteraz prakticky nepredstaviteľné protiruské demonštrácie. „USA sem prišli rýchlejšie než Rusko. Čo ešte s nami musí Rusko urobiť, aby sme pochopili, že nás len hádže psom,“ uviedol pre portál Eurasianet jeden s demonštrantov. „Nikdy som nebola pro-niečo. Vždy som bola proarménska. My potrebujeme podporu a zbrane. Z Ruska neprichádzajú, tak musia prísť zinakadiaľ,“ dodala iná protestujúca.

Spojené štáty si to, na rozdiel od EÚ, ktorá je stále viac závislá od dodávok azerbajdžanských nerastných surovín, môžu dovoliť bez toho, aby ohrozili svoje ekonomické záujmy. Taktiež, na rozdiel od Moskvy, ktorá je politicky a ekonomicky previazaná aj s Arménskom, aj Azerbajdžanom, nemusí Washington opatrne korčuľovať na tenkom ľade juhokaukazskej politiky. Pelosiovej slová tak síce povzbudili, ale Washington nestáli takmer žiaden politický a ani iný kapitál.

Hoci niektoré západné a ukrajinské médiá reakciu na návštevu Pelosiovej označili za začiatok konca ruského vplyvu v regióne a nástup USA, zo strany Washingtonu ide nateraz len o slová, ktoré sami osebe geopolitické smerovanie Arménska za daných podmienok zmeniť nedokážu.

Arménsko je s Ruskom previazané nielen bezpečnostne, ale aj ekonomicky, pričom Západ má do tohto, pre neho vzdialeného, regiónu zatiaľ len veľmi obmedzený reálny prístup. Jediný fyzický prístup do Arménska by západné mocnosti mohli mať z Čierneho mora cez Gruzínsko. Tbilisi je však od Baku silne závislé, z hľadiska dodávok nerastných surovín, tak aj investícií. Nie je preto isté, že by išlo otvorene proti jeho záujmom. Preto, ak by Spojené štáty aj hypoteticky chceli poskytnúť Jerevanu bezpečnostné garancie a ochrániť ho pred prípadnou ďalšou agresiou silnejšieho suseda, mali by vzhľadom na geografiu a geopolitiku zásadný problém tak urobiť. Akákoľvek podpora USA Arménsku je nateraz mysliteľná len v rovine morálnej, prípadne finančnej.

„V skutočnosti nemôžu USA ponúknuť nič iné ako americký sen,“ povedal pre RIA Novosti analytik Edgar Elbakjan. „Môžu ponúknuť bezpečnostné záruky slovami, ale tieto sú prázdne.“

Naproti tomu Rusko má svoje jednotky na troch základniach priamo v Gruzínsku, v de facto Náhornom Karabachu, ako aj priamo na severných hraniciach Azerbajdžanu. Napriek tomu však voči invázii azerbajdžanských jednotiek na územie svojho spojenca nezasiahlo.

Kremeľ – neschopný alebo neochotný?

Baku od víťazstva vo vojne o Náhorný Karabach v roku 2020 opakovane podniklo bojové operácie v arménskom pohraničí (viac sa môžete dočítať v staršom článku Štandardu), pričom podľa Jerevanu už predtým obsadil najmenej 41 kilometrov štvorcových arménskeho územia. Hoci počas minulotýždňových zrážok sily Baku obsadili len ďalších desať kilometrov štvorcových, vyžiadali si bezprecedentne vysoké množstvo životov. Arméni hlásia 135 mŕtvych vojakov a Azerbajdžan 77. Viaceré regionálne médiá aj komentátori preto nedávne zrážky označujú ako septembrovú vojnu.

O tom, prečo došlo k tak vážnej eskalácii práve teraz, koluje viacero špekulácií. Jeden z dominantných názorov tvrdí, že Baku využilo oslabenie Ruska v neúspešných bojoch na východnej Ukrajine. Podľa tejto interpretácie nie je pasivita Moskvy, tvárou v tvár útoku na jej malého spojenca, prejavom neochoty, ale reálnej vojenskej slabosti. Hoci Kremeľ primárne nepochybne zamestnáva vojna s jeho západným susedom, ktorá do značnej miery negatívne ovplyvnila jeho vojenské kapacity, neznamená to, že by Baku nedokázal minimálne paralyzovať.

V roku 2021 predstavoval vývoz ropy a zemného plynu až 90 percent exportných príjmov Azerbajdžanu, pričom jeho štátnu kasu napĺňal až zo 60 percent. Najdôležitejšie azerbajdžanské nálezisko zemného plynu Šah Deniz II, ako aj mnohé náleziská ropy, sa nachádzajú v Kaspickom mori. Azerbajdžanské námorníctvo sa pritom, okrem jednej fregaty triedy Projekt 159, skladá prevažne len z hliadkovacích člnov, doplnených o štyri miniponorky tried Triton-1 a Triton-2. Ruská Kaspická flotila naproti tomu disponuje viacerými fregatami, korvetami aj delovými člnmi.

Hoci by Moskva za daných podmienok pravdepodobne nedokázala efektívne zasiahnuť proti Azerbajdžanu, mohla by ho ekonomicky paralyzovať v Kaspickom mori. Túto skutočnosť si uvedomujú v Baku aj v Jerevane. V Arménsku sa preto stále viac objavuje názor, že Azerbajdžan by si útok na územie ruského spojenca nedovolil bez tichého súhlasu Kremľa.

Spoločný záujem Baku a Moskvy?

Ako pre informačný portál Eurasianet.org zdôraznila arménska novinárka Arshaluis Mgdesjanová, hoci nie je bezprostredne zrejmé, čo režim azerbajdžanského prezidenta Ilhama Alijeva najnovšou eskaláciou sledoval, v minulosti používal podobné pohraničné výpady prevažne úspešne na pretlačenie svojich návrhov v mierových rokovaniach s Jerevanom.

Nemusí byť náhodou, že k bojom došlo len krátko po tom, ako Azerbajdžan v auguste dokončil a spojazdnil novú trasu medzi Arménskom a de facto Náhorným Karabachom. Splnil tak požiadavku mierovej dohody, na základe ktorej mali Arméni Baku navrátiť pôvodne etnicky kurdský a azerbajdžanský Lačinský koridor, výmenou za to, že Azerbajdžan najprv vybuduje nový koridor a ten následne odovzdá pod kontrolu ruských mierotvorcov.

Súčasťou tej istej mierovej dohody je však aj vybudovanie bližšie nešpecifikovaného tzv. Zangezurského koridoru, ktorý by cez arménsku provinciu Sjunik spojil Azerbajdžan s jeho exklávou Nachičevanom. S vytvorením tohto koridoru, v zásade, súhlasia obe strany, avšak nedokážu sa ani takmer dva roky po vojne zhodnúť na jeho charaktere.

Arménsko ponúka Baku otvorenie cestnej komunikácie s troma hraničnými checkpointami, ktoré by Azerbajdžan spojili s jeho exklávou. Alijev však odmieta akékoľvek colné kontroly a požaduje priamy koridor bez akýchkoľvek arménskych colných kontrolných bodov.

Jerevan sa však obáva, že by takýmto spôsobom fakticky stratil krátku, avšak pre túto izolovanú krajinu životne dôležitú hranicu s Iránom. Nielenže má islamská republika s Arménskom dlhodobo priateľské vzťahy, ale spoločná hranica umožňuje obom štátom aj vzájomne výhodný pozemný obchodný a energetický koridor. Teherán preto na azerbajdžanský nátlak opakovane ostro reagoval a jeho predstavu koridoru rázne odmieta.

Podľa Sergeja Markedonova, experta na Kaukaz z Moskovského štátneho inštitútu pre medzinárodné otázky pri ruskom ministerstve vnútra, je ďalším hráčom, ktorý má spoločne s Baku záujem o čo najskoršie vytvorenie Zangezurského koridoru, práve oficiálny spojenec Arménska – Rusko. Moskva podľa jeho mienky chce v prípade Zangezurského koridoru vystupovať pomocou mierotvorcov ako jeho garant, podobne ako pri koridore spájajúcom Arménsko s de facto Náhorným Karabachom.

S týmto názorom súhlasí, okrem iných expertov, aj spojenec arménskeho premiéra Nikola Pašinjana a predseda strany Hanrapetutin Aram Sargsjan. Podľa jeho názoru by v takomto prípade Rusko kontrolovalo dva strategicky veľmi dôležité koridory a zvýšilo by tak svoj vplyv na Jerevan aj Baku naraz. Mnohí Arméni na sociálnych sieťach v tejto súvislosti špekulujú, že Baku zahájilo „septembrovú vojnu“ až po tom, ako dostalo zelenú z Kremľa.

Neistá budúcnosť starých spojenectiev

Ruská invázia na Ukrajinu v sebe nesie potenciál zmeniť poriadok vecí v Eurázii spôsobom, ktorý teraz nemôžeme s istotou predpovedať. To isté platí aj pre Arménsko. Je predčasné hovoriť o jeho skorej geopolitickej reorientácii od Ruska. Nemožno však prehliadať fakt, že postoj Kremľa k azerbajdžanskej agresivite začína meniť pohľad mnohých bežných Arménov na ich spojenectvo s Ruskom a ich vzťah k tomuto štátu ako takému.

Návštevu Pelosiovej v Jerevane tak sprevádzali protiruské a proamerické protesty Arménov, ktorých rozhnevala ruská pasivita. Hoci podobné demonštrácie netreba preceňovať, je nutné zdôrazniť, že ešte pred niekoľkými mesiacmi by boli absolútne nemysliteľné.

Ak by v dohľadnej budúcnosti došlo k masovej dezilúzii Arménov z Ruska a nárastu proamerických sentimentov, príčinou nebude činnosť Pelosiovej, ale nečinnosť Putina. Slabosť by Arméni Moskve ešte odpustiť mohli, vierolomnosť však nie.


Tomáš BaranecTomáš Baranec
20.9.2022 o 07:01
Ďalšie články