Musíme prekonať mentálne vazalstvo v zahraničnej politike

Ten oblúk sa týka Slovenska aj Česka už preto, že začal v Československu. Keď v roku 1990 československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier ohlásil zahraničnú politiku „všetkých azimutov“, bolo to oslobodzujúce. Myslel tým nielen koniec vazalského vzťahu k Moskve, ale aj to, že uskutočňovaný obrat k Západu neznamená odvrat od východu, že máme svoju úlohu v strednej Európe a že existuje aj globálny Juh, kde sme boli dobre zapísaní. Dienstbier sa vtedy mohol oprieť o spoločenský konsenzus aj nadviazať na globálnu orientáciu prvorepublikovej diplomacie Edvarda Beneša.

Na Slovensku, keď sa krajina vymanila zo súkolia mečiarizmu, o tom podobne otvorene hovoril Robert Fico, keď povedal, že zahraničná politika má byť orientovaná na všetky štyri strany. Ale už predtým Slovensko ukázalo samostatnosť pri uvažovaní o Kosove, významná časť politikov aj pri hlasovaní o vojne v Iraku (napríklad Vladimír Palko aj spomínaný Robert Fico).

Keď v Česku neskôr hovoril o politike všetkých azimutov prezident Miloš Zeman, mal už na mysli niečo podstatne užšie. Zahraničnú politiku redukoval iba na niektoré krajiny EÚ, NATO a Izrael, ostatné azimuty ho zaujímali len ako vývozné trhy, zdroje investícií či bojisko s islamistami. Aj tak musel čeliť nezmyselným útokom, že spochybňuje západné smerovanie krajiny. Ako napríklad Richard Sulík z nezmyselne absurdného obvinenia z rusofilstva od Jaroslava Naďa.

Skrátka, ak sa ku všetkým azimutom niekto prihlási dnes, keď by sme ich potrebovali viac ako kedykoľvek predtým, vyslúži si nálepku extrémistu. S malými odtienkami to platí rovnako na Slovensku aj v Česku.

Tento smutný vývoj zhŕňa tri trendy: degradáciu demokracie, mentálne vazalstvo a odtrhnutosť od reality. Začnime od konca. Západné elity sa odtrhli v čase aj priestore. Začiatkom 90. rokov mohli veriť, že zvyšok sveta si berie Západ za vzor, ​​ku ktorému sa bude približovať a ním ovládaný medzinárodný poriadok za nespochybniteľnú danosť. Téze o všetkých azimutoch vlastne nerozumeli, veď smerodajný mohol byť len ten západný. Česi sa prispôsobili. Za Dienstbierovho nástupcu zmizol z českej zahraničnej politiky východ, juh aj ten stred. Nie inak je to aj na Slovensku, dôkladne to reprezentujú mená Korčok-Káčer.

Dnes sme však konfrontovaní nielen s citeľným poklesom vplyvu a prestíže Západu, ale aj jeho hroziacim rozpadom. Stráca ekonomickú dynamiku, nedokázal izolovať Rusko a svojím mierotvorným úsilím vyvolal vražedný chaos od strednej Ázie po Sahel. Úvahy o multipolarite, ktoré pred časom zneli ako neprípustné spochybňovanie globálnej prevahy Západu, možno dnes vnímať ako optimistické, pretože ešte stále predpokladajú, že USA a Európa sa dokážu zaradiť k novým mocenským centrám. O USA to najskôr platí, aj keď záleží, ako skončia rasové a kultúrne vojny, ktorými sú dnes zmietané.

O Európe nič podobne optimistického povedať nemožno. Od druhej svetovej vojny si užívala prosperitu ako protektorát USA, spoločne tvorili to, čomu sa hovorí Západ. Ale ten mizne pred očami. Jediné, čo drží jeho ilúziu pri živote, je sankčná koalícia proti Rusku, ktorej strašné náklady nás postihujú viac ako mnoho iných. Na vzťahu k akejkoľvek inej, často podstatnejšej otázke, sa rozídu nielen USA s Európou, ale aj Európania medzi sebou, či už pôjde o Čínu, Afriku, islamizmus, migráciu, energetiku alebo základné spoločenské hodnoty.

Európske a americké elity reagujú popieraním evidentného. Utekajú do ilúzií 90. rokov. Vehementne sa hrnú do každej slepej uličky, ktorá sa objaví: márne šíria ľudské práva, bojujú proti klíme či krvácajú na ekonomickej vojne, ktorú vyhlásili Rusku. V bunkrovej atmosfére bruselských zasadačiek sa navzájom utvrdzujú o vlastnej pravde. České aj slovenské politické a mediálne panstvo potom s poturčeneckou zanietenosťou novo nabraných členov preukazuje svoju príslušnosť k západným vzorom tým, že sa ich snažia predčiť v ich okázalej slepote. Pritom by bolo potrebné postaviť sa na vlastné nohy s vlastným rozumom.

To by sme však museli prekonať mentálne vazalstvo. Ovláda súčasnú českú politiku, ale nadväzuje na jej hlbšie tradície. Vychádza z krutého poznania, že malý národ nie je v nepriateľskom prostredí schopný sa sám ubrániť; to ukázal tragický koniec našej prvej republiky. Prežitie je potom podmienené viac či menej dobrovoľnou príslušnosťou k väčšiemu geopolitickému celku: habsburskej monarchii, nemeckej ríši, sovietskemu bloku či súčasnému euroatlantickému impériu. Táto príslušnosť nevyhnutne obmedzuje možnosti autonómneho konania, ale nevylučuje ho. Na otázke autonómie v rámci širšieho celku sa roztvárajú nožnice medzi dvoma mentalitami: suverenistickou a vazalskou.

Konflikt mentalít môžeme v českej tradícii personifikovať kontrastom medzi generálom Eliášom a prezidentom Háchom, medzi Dubčekom a Husákom či medzi Klausom a Havlom. Odohrával sa však aj vo vnútri aktérov samotných. Aj Eliáš, Dubček aj Klaus šli do kompromisov, ku ktorým by sa radšej nehlásili. Ani Hácha, Husák a Havel neboli iba bezduchými nástrojmi cudzej moci a tiež sa o všeličo pokúšali; najmä Hácha si zaslúži viac empatie, než sa mu dostáva. Nakoniec však tí prví využili svoje funkcie aspoň na pokus o rozšírenie priestoru národnej autonómie, zatiaľ čo tí druhí zbierali imperiálne pocty za svoje vazalstvo.

Ale vazalstvo žije aj zo samotného českého prostredia; Dienstbiera a Klausa (rovnako ako Palka a Fica) politicky nič nespájalo, ale pre svoj nezávislý pohľad na zahraničnú politiku sa od konca 90. rokov stávajú vyvrheľmi v „slušnej“ spoločnosti adorujúcej Havla či Čaputovú. Prostredie „slušných“ vlani oslávilo nástup Fialovej havlovskej vlády. Tá dnes zdôrazňuje, ako „spoľahlivým spojencom“ USA musíme byť a ako musíme vyčkať „európskych riešení“. Na druhú stranu maďarský premiér Viktor Orbán v rovnako ťažkej geopolitickej pozícii autonómne koná – k nevôli Washingtonu aj Bruselu, ale v prospech svojich občanov. Rozdiel medzi českým vazalstvom a maďarským suverenizmom však nemožno redukovať na súčasných premiérov. Stretávame sa s ním v histórii: na kontraste medzi rakúsko-uhorským vyrovnaním a prázdnymi rukami našich obrodencov i na rozdiele medzi Kádárovým relatívne liberálnym komunizmom a Husákovým normalizačným režimom.

Avšak české prostredie je tiež pragmatické. S koncom každého impéria vazalov odsudzuje, z verejne adorovaných postáv sa náhle stávajú kolaboranti. Hocikto z vládnucich kruhov to dnes tuší, snáď aj preto čelíme v posledných rokoch bezpríkladnému obmedzovaniu slobodnej debaty a prístupu k informáciám. O tom, ako je to na Slovensku, viete lepšie sami. Platí ale, že všetko, čo ukazuje na neudržateľnosť politík súčasného Západu, je v hlavných médiách dezinterpretované a cenzurované. Alternatívne zdroje a výklady sú démonizované. Zdivočelí lepšoľudia potom na sociálnych sieťach vulgárne lynčujú každého, kto tvrdí, že zahraničná politika nemôže hľadieť len na západ.

Sloboda, s ktorou sa v 90. rokoch u nás diskutovalo o Nemecku, o Kosove, o NATO či o Európe, je dnes nepredstaviteľná. Demokracia ustúpila obrane chátrajúceho liberálneho impéria s tým dôsledkom, že až dochátra, nebudeme pripravení. Len sa budeme bezmocne rozhliadať po novom pánovi, ktorý by sa nás ujal. Nemusí to tak dopadnúť. Stále sa ešte môžeme pokúsiť pragmaticky prekonať vazalskú mentalitu, napríklad funkčným stredoeurópskym spoločenstvom, kde by sme si vládli sami, podporeným globálnou diplomaciou všetkými smermi.

Text bol v pozmenenej podobe publikovaný aj v denníku Mladá fronta Dnes. Vychádza so súhlasom autora.