Vojna na Ukrajine má výrazné paralely s inou vojnou. Vo Vietname

Snáď presnejšou paralelou je vojna vo Vietname, jeden zo zástupných konfliktov studenej vojny, no v tomto prípade musíme prehodiť strany. Spojené štáty sa vo Vietname vojensky angažovali v rámci politiky zadržiavania – doktríny, ktorá mala zaistiť bezpečnosť Američanov tým, že zabráni šíreniu komunizmu kdekoľvek na svete. Vláda komunistov vo Vietname Ameriku nijako bezprostredne neohrozovala, predsa však Američania vynaložili veľké úsilie, aby vietnamských komunistov porazili.

V tejto perspektíve môže byť pochopiteľné aj ruské zdôvodnenie invázie na Ukrajine. Zdá sa, že viac než svetovládne vízie Hitlera dnes ruskej rétorike zodpovedá prehnaná obranná reakcia Spojených štátov počas studenej vojny. Tým sa však paralely medzi Ukrajinou a Vietnamom nekončia.

Nekončiaca sa studená vojna

Vietnam bol v päťdesiatych rokoch politicky rozdeleným štátom, podobne ako Ukrajina. Deliaca čiara nebola etnická alebo politická. Po Ženevskej konferencii roku 1954 bol Vietnam rozdelený na severnú a južnú časť, ktoré sa mali do dvoch rokov po demokratických voľbách zjednotiť. K tomu nedošlo a komunisti zo severu sa rozhodli zjednotiť krajinu násilne pod svojou kontrolou. Pritom mali určitú podporu aj medzi chudobným obyvateľstvom na juhu. V prípade Ukrajiny musíme mapu otočiť, sever sa stáva západom, juh východom.

Vietnamský konflikt bol silno vyhrotený svojím medzinárodným rozmerom. Na strane severu sa angažoval Sovietsky zväz, Čína a sovietske satelity – predovšetkým materiálnou podporou –, na strane juhu bojovali po boku južných Vietnamcov najmä Američania, ale aj Austrálčania a Juhokórejčania. Opäť je tu výrazná paralela, keď jedna strana bojuje zástupne, prostredníctvom miestnych obyvateľov, zatiaľ čo druhá nasadzuje vlastných vojakov na cudzom území.

Podobné sú aj chyby Američanov vo Vietname a Rusov na Ukrajine. Predovšetkým obe mocnosti podcenili miestny nacionalizmus a ochotu svojich nepriateľov bojovať. Rovnako ako Rusi na Ukrajine vstúpili Američania do konfliktu obmedzene a svoje zapojenie stupňovali až neskôr. Keď sa im nedarilo, hrozili jadrovými zbraňami – za prezidenta Johnsona sa pripravovalo použitie taktických jadrových zbraní vo Vietname, prezident Nixon neskôr poslal strategické bombardéry na hranice sovietskeho vzdušného priestoru.

Pritom Američania napriek svojej výraznej technickej prevahe najmä vo vzduchu – opäť paralela s Ruskom na Ukrajine – neboli nikdy schopní nasadiť dostatočnú silu, aby vo vojne zvíťazili. Podobne ako dnes Rusi utrpeli Američania výrazné straty bojovej techniky. Vo Vietname stratili okrem iného vyše 3 700 lietadiel a 5 600 vrtuľníkov. Tisíce úmrtí amerických vojakov bolo spôsobených streľbou do vlastných radov.

Prekvapivo podobný je aj spôsob, akým brutálnym spôsobom obe mocnosti svoje vojny viedli. Hrozné správy o brutalite bojov a utrpení civilistov na Ukrajine dostávame denne. Americké metódy vo Vietname neboli o nič jemnejšie. Súčasťou vojny bolo bombardovanie severu so značným dopadom na civilné obyvateľstvo, rozsiahle použitie napalmu, plošná likvidácia prírody a úrody herbicídmi ako Agent Orange a Agent Blue – milióny Vietnamcov trpelo a dodnes trpí zdravotnými následkami –, ale aj masakre civilistov a znásilňovanie. Buča nie je paralelou Srebrenice, ale masakru v My Lai (za ktorý nikto z amerických vojakov nebol potrestaný).

Verejná mienka, vojenská služba, ekonomika

Prekvapivé podobnosti nájdeme aj v zázemí. Témou posledných dní je mobilizácia v Rusku, reakcia verejnej mienky, potláčanie protestov zo strany štátu či snahy mnohých Rusov o emigráciu. Nič z toho nie je špecifikom Ruska, všetko to má svoje paralely v Amerike počas vojny vo Vietname.

Šesťdesiate roky sú známe hnutím hippies a masovými protestami za mier, ktoré neboli vždy pokojné. Napríklad v roku 1970 zastrelili príslušníci Národnej gardy v štáte Ohio pri protestoch štyroch študentov a deviatich ťažko zranili. Po celých Spojených štátoch boli dočasne zavreté univerzity, čo však protesty študentov neupokojilo.

Spojené štáty počas vojny vo Vietname nikdy nevyhlásili mobilizáciu, do boja však posielali odvedených brancov. Proti službe vo Vietname existoval významný odpor a vyhýbanie sa vojenským odvodom bolo v Amerike bežnou praxou. Jednou z možností bola aj emigrácia do Kanady či do iných štátov, ktorú využili desiatky tisíc Američanov. Ani využívanie politických konexií na vyhnutie sa bojovému nasadeniu nie je ruské špecifikum. Dnes plní naše médiá kauza Peskova mladšieho, obvinenia tohto druhu však boli vznesené aj proti Billovi Clintonovi, Georgeovi Bushovi mladšiemu a ďalším americkým prominentom.

Podobne ako v prípade Ruska, aj v Amerike rezonovali diskusie o nerovnom dopade vojny na jednotlivé etnické skupiny. Najmä na začiatku vojny slúžilo a umieralo vo Vietname nadproporčné množstvo čiernych Američanov. Neskoršie protesty černošského hnutia a protidiskriminačné reformy v rámci armády do konca vojny pomer strát jednotlivých etník čiastočne upravili.

Americká ekonomika nečelila sankciám širokej koalície nepriateľských štátov. Obchod medzi východným a západným blokom bol príliš obmedzený na to, aby takéto sankcie mohli byť efektívne. Ropná kríza na začiatku sedemdesiatych rokov však mala na hospodárstvo silný negatívny dopad a podkopávala americkú ochotu a schopnosť v nákladnom konflikte pokračovať. Určitá podobnosť tak existuje i v ekonomickej oblasti.

Budú podobné aj výsledky?

Paralela s Vietnamom môže priniesť rôzne závery. Napríklad že o výsledku vojny nerozhoduje, či stojíte na správnej alebo nesprávnej „strane dejín“ – pokiaľ teda za tú správnu stranu nepovažujete komunistov – ale celkom iné faktory. Podcenenie odhodlaného nepriateľa je ťažké kompenzovať, hoci aj veľkou technickou prevahou.

Tiež sa zdá, že kľúčom nie je vojenská či hospodárska prevaha jednej zo strán konfliktu, v zmysle veľmocí či blokov vedúcich zástupnú vojnu. Udržiavať a prípadne eskalovať konflikt je zjavne jednoduchšie pre tú stranu, ktorá v konflikte nemá priamo zapojených vlastných vojakov, ale dodáva len materiálnu podporu. Na Ukrajine je teda Západ vo výhode, rovnako ako bol socialistický blok vo výhode vo Vietname.

No a zjavný je záver, že aj veľmoc môže vo vojne prehrať. Lenže aké to bolo víťazstvo a aká to bola prehra? Američania sa museli z Vietnamu stiahnuť. Stratili vyše 58-tisíc mladých mužov a vyše 153-tisíc ďalších bolo ťažko zranených. Americké straty boli vysoké, Vietnam však stratil násobne viac. Ďalšie čísla sú len veľmi nepresné odhady: južný Vietnam stratil okolo štvrť milióna vojakov, severný okolo pol milióna, vo vyšších státisícoch sa počítajú aj civilné obete.

Celkový odhad obetí vietnamskej vojny môže byť okolo dvoch miliónov mŕtvych, možno ich však bolo aj oveľa viac. K tomu pripočítajme obrovské množstvo zranených, materiálne škody a zničené životné prostredie. Dodnes sa vo Vietname rodia telesne postihnuté deti v dôsledku chemických látok použitých vo vojne a smrť spôsobuje aj nevybuchnutá munícia.

Spojené štáty prehrali vojnu, no neprestali byť veľmocou. Hoci bol Vietnam vojnou zničený, Američania neplatili žiadne reparácie – to len ako poznámka k pojmu, ktorý sa v posledných mesiacoch často zmieňuje. Sedemdesiate roky boli pre Spojené štáty ťažké, no v ďalšej dekáde pod vedením prezidenta Reagana obnovili svoje mocenské postavenie a v studenej vojne napokon zvíťazili.

Zmyslom týchto paralel nie je ukázať, že Rusko vojnu určite prehrá či aký bude jeho vývoj po vojne. Zmyslom nie je ani morálne porovnávanie vojny vo Vietname a na Ukrajine, či už ide o ius ad bellum, alebo ius in bello, – to porovnanie nech si urobí každý sám. Napokon morálne či nemorálne sa správajú ľudia, nie národy.

Tieto paralely majú predovšetkým ukázať, že vojna je vždy krutá, bez ohľadu na to, kto ju vedie, s akým zámerom či pod akou zámienkou, že ľudia, ak môžu, snažia sa vyhnúť tomu, aby v nej museli bojovať a že víťazstvo môže mať niekedy desivú cenu. Ako napísal Kazateľ, nič nie je nové pod slnkom.