Sviatok Bohorodičky Ochrankyne svieti v každej dobe

Sú to napríklad prípady, keď niekto vytrhne našu vetu z nášho kontextu a použije ju vo svojom, úplne odlišnom význame. A okrem toho nájdeme aj jednu kategóriu, keď je vytrhávanie z kontextu v istom zmysle oslobodzujúce, a teda žiaduce. Do tejto skupiny by sme mohli zaradiť niektoré veľké sviatky liturgického roka. Jedným z nich je aj aktuálny sviatok Presvätej Bohorodičky Ochrankyne (cirkevnoslovansky: Pokrov Presvjatyja Bohorodicy), ktorý gréckokatolíci na Slovensku slávia 1. októbra.

Dobre poznáme jeho zakotvenie v tradícii, ktorá nás vedie do obdobia vlády byzantského cisára Leva Múdreho. Pohanskí kyjevskí Rusi obliehali v roku 910 Konštantínopol, hlavné mesto Byzantskej ríše. Niektorí veriaci sa modlili v mariánskom chráme v mestskej časti Blacherny a zbadali pritom Bohorodičku, ako sa modlí za mesto a drží nad ním svoj ochranný plášť maforion. Krátko nato bolo mesto zachránené a útočníci odtiahli.

Táto udalosť zasadená do svojho konkrétneho historického kontextu poslúžila ako základ pre vznik tohto jesenného mariánskeho sviatku. Čo sa však stane, keď ju v tomto kontexte ponecháme? Nestratí tento sviatok svoju opodstatnenosť? Z histórie totiž vieme, čo sa odohralo neskôr. O niekoľko storočí už Konštantínopol toľko šťastia (či viery?) nemal. Nezatieňuje smutný pád hlavného mesta Byzancie v 15. storočí lesk jeho záchrany pol tisícročia predtým? Ak áno, potom chápeme, prečo sa tento sviatok ujal najmä v slovanskom prostredí. Po zdrvujúcej porážke ho sklamaní Gréci najprv prestali sláviť. Opätovný dôvod našli až takmer o pol tisícročia neskôr, keď sa znova mohlo oslavovať víťazstvo. Priniesol ho nový historický kontext: druhá svetová vojna a víťazstvo nad Talianskom, ktoré 28. októbra 1940 napadlo Grécko. Aj preto sa okrem nového dôvodu našiel v roku 1952 aj nový dátum a z prvého októbra bol zrazu dvadsiaty ôsmy. Samozrejme, to všetko bolo podopreté mnohými svedectvami o vypočutých modlitbách k Božej Matke.

K čomu teda tento sviatok Ochrany presvätej Bohorodičky pozýva kresťanov v 21. storočí? Máme ho ponechať bez zmeny vo svojom kontexte? Alebo je potrebné hľadať vždy nové udalosti a dátumy nových víťazstiev? Odpoveď závisí od nášho osobného kontextu.

História nám ukazuje, ako práve osobný kontext ovplyvnil prijatie či odmietnutie tohto sviatku u celých národov. Príkladom pozitívneho prijatia je Kyjevská Rus, kde sa sviatok presvätej Bohorodičky Ochrankyne začal sláviť na podnet Andreja Bogoľubského († 1174). Kyjevské veľkoknieža sa o príslušnej udalosti dozvedelo zo životopisu svojho patróna, svätého Andreja Jurodivého (blázna pre Krista). Tento svätec slovanského pôvodu bol spolu so svojím učeníkom Epifánom svedkom zjavenia Presvätej Bohorodičky na spomenutom modlitbovom zhromaždení v blachernskom chráme.

Neskôr to bol zasa kontext nepriaznivých životných príbehov, ktorý prispel k udržaniu popularity tohto sviatku. Zástupne spomeňme známe homiletické úvahy veľkého teológa Sergeja Bulgakova k obsahu sviatku: „Bohorodička sa modlila v slzách nielen pred tisíc rokmi, ale modlí sa aj dnes, vždy a všade, až do konca vekov. A jej ochranný plášť prikrýva… nielen tých, ktorí tam vtedy boli prítomní, ale celý ľudský rod. Nad celým svetom a aj nad nami hriešnikmi sa skvie ochraňujúci a zachraňujúci ochranný plášť Božej Matky, aj keď nemáme oči, ktoré by boli hodné to vidieť. Božia Matka sprostredkúva kontakt medzi zemou a nebom. Je obhajkyňou sveta, ktorá vynáša modlitby k trónu Božej slávy. Ona je láskavá a milosrdná, milostivá a súcitná, odpúšťajúca a pomáhajúca. Nesúdi, ale trpí so všetkými. Nie je ani pravdou súdu, ani súdom pravdy, je materinskou príhovorkyňou. A pri poslednom súde svojho Syna bude prosiť spravodlivého Sudcu o odpustenie.“

Tieto myšlienky jasne podčiarkujú vnímanie Presvätej Bohorodičky východnými cirkvami, ktoré si popri materstve a ustavičnom panenstve Božej Matky všímajú jej úlohu v príhovoroch za modliacich sa ľudí. Preto všetky veľké sviatky v konečnom dôsledku neslávia iba izolovanú historickú udalosť. Na prvom mieste chcú sprítomniť niečo, čo zostáva nemenné a tiahne sa celými dejinami ľudstva. Tým niečím je Boží zámer zachrániť človeka. A práve tento zámer ukrýva vo svojej hĺbke aj sviatok Presvätej Bohorodičky Ochrankyne. V podstate tu nešlo len o porážku Rusov či Turkov v histórii Byzancie. Podstata odhaľuje oveľa nebezpečnejšieho nepriateľa i oveľa väčšie víťazstvo. Lenže na to, aby sa táto hĺbka sviatku prejavila, potrebuje inú hĺbku – srdce človeka.

Keď sa totiž oblúkom vrátime opäť k histórii sviatku a pýtame sa, prečo sa práve 1. október stal dňom jeho slávenia, jedna z možných odpovedí nás vedie k svätému Romanovi Sladkopevcovi, ktorého si východné cirkvi byzantskej tradície pripomínajú v tento deň. A od tohto veľkého umelca, ktorý Bohu a Bohorodičke otvoril hĺbku svojho srdca a zložil množstvo nádherných hymnov, bol už len prirodzený krôčik k stanoveniu termínu sviatku.

Zoči-voči sviatku Presvätej Bohorodičky Ochrankyne máme teda na výber viacero možností. Môžeme zostať na povrchu a ponechať ho v jeho slávnej minulosti v hmlistom opare neskoršej trpkej porážky. Alebo môžeme z jeho minulosti vyťažiť to podstatné pre svoju prítomnosť. Ak urobíme tento krok, výsledkom bude nový kontext. Bude to kontext môjho života, do ktorého začne opäť viac prúdiť ten Boží. A toto víťazstvo už nemusíme sláviť iba 1. októbra.