Srholec podával aj nepríjemnú pravdu s láskou. Jeho Resoty majú 30 rokov a oslavujú vydaním knihy

Anton Srholec. Foto: Matúš Zajac

„Bol som hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, bol som pocestný a pritúlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste ku mne…“ Tieto Ježišove myšlienky vyslovené pred dvetisíc rokmi, zaznamenané evanjelistom Matúšom, majú nadčasovú platnosť. Motivujú ľudí zvlášť v sociálnej oblasti, aby sa nezištne angažovali pre dobro človeka.

Jedným z priekopníkom starostlivosti o ľudí bez domova na Slovensku bol salezián Anton Srholec. Tento „tvrdohlavý Záhorák s veľkým srdcom“ založil v roku 1991 prvý útulok pre bezdomovcov na Slovensku s názvom Resoty. Do kariet mu paradoxne nahrala nepriazeň nadriadených.

V slobodných časoch po roku 1989 bol tento bývalý politický väzeň už v dôchodkovom veku. Bol ikonou medzi veriacimi, hlavne v Bratislave a okolí, no u cirkevnej hierarchie rešpekt nepožíval. Aj keď mal spolubratov saleziánov rád a oni jeho tiež, obnovujúci sa kláštorný život v deväťdesiatych rokoch bol pre Srholca zväzujúci. Keď aj v slobodných časoch zostal bez fary, jeho pustovňou uprostred sídliska bol malý byt v bratislavskom Ružinove.

Podľa jeho vlastných slov – mohol už len brať dôchodok, vysedávať na lavičke, kŕmiť holuby a užívať si pohodu pokojnej staroby, no v takom prípade by sa sám sebe nevedel pozrieť do očí. Odpočinok bol jeho naturelu cudzí. Saleziáni sa držia hesla, že na odpočinok budú mať ešte celú večnosť. Preto tak drú.

Inšpiroval sa v Rakúsku

Anton Srholec hľadal miesto, kde by mohol rozvinúť svoj potenciál. Začiatkom 90. rokov sa začal zaujímať o novovznikajúcu a doposiaľ neprebádanú komunitu ľudí bez domova. V zmenených podmienkach slobodných čias sa títo ľudia objavovali v uliciach miest čoraz častejšie. Ďalší prílev tých, ktorí nemali kam zložiť hlavu spôsobili amnestie v roku 1990.

Don António, ako ho jeho priatelia volali, sa inšpiroval u kolegov v Rakúsku. Tam mali v tomto segmente bohaté skúsenosti. Prvých ľudí bez domova si António nasťahoval rovno do bytu. Vedel však, že ak má byť toto dielo efektívne, musí zohnať budovu, prostriedky a spolupracovníkov, dobrovoľníkov i podporovateľov. Tak vznikli Resoty, ktoré do dnešného dňa fungujú a sídlia v obytnej zóne v Podunajských Biskupiciach v Bratislave.

Anton Srholec. Foto: Matúš Zajac

Prirodzená autorita a tmel

S Antonom Srholcom som sa stretal v rámci svojej novinárskej práce a tiež, keď som s ním robil knihu rozhovorov Bezdomovec z povolania. Ako vidieckeho katolíckeho chlapca ma vidiecki katolícki chlapci vystríhali pred týmto slobodomyseľným farárom, ktorý „žehná aj nevercom a stará sa o bezdomovcov.“ Po prvom stretnutí som pochopil, že ide o muža veľkých kvalít, o muža prorockého ducha a posla Ježišovho milosrdenstva.

Srholec bol prirodzenou autoritou a tmelom, ľudí to k nemu intuitívne priťahovalo. Srholec bol ako búrkami ošľahaný, no nezlomený košatý strom, v ktorého korune sa to hmýrilo životom.

Jeho pohreb v roku 2016 v Skalici bol azda najväčším v dejinách moderného Slovenska. S Antóniom sa prišli rozlúčiť tisíce ľudí. Každý s ním mal osobný zážitok, každému niečo pekné priniesol do života. A títo ľudia, kráčajúc Skalicou si to ozajstné, čo s ním zažili, niesli ako vzácny klenot. Opatrujú to doteraz.

Kronika z kontajnera

Po Antóniovej smrti Resoty niekoľko rokov viedol sociálny pracovník, novinár a vysokoškolský profesor Michal Oláh. Po ňom štafetu prebrala Srholcova neter Marta Bariak-Košíková, ktorá zariadenie spravuje do dnešných dní. Podľa jej slov, sa: „Klienti zariadenia Resoty rýchlo obmieňajú, a je už len málo tých chlapov, ktorí poznali Antónia osobne. Jeho charizma sa nedá napodobniť, ale môžeme sa ňou inšpirovať.“

Resoty majú vzácny artefakt. Kroniku, ktorú prví obyvatelia tohto domu našli v kontajneri. Pôvodne to bola pionierska kronika, do ktorej mali mladí pionieri ešte na sklonku komunizmu zapisovať svoju činnosť. So Zamatovou revolúciou sa pionieri vytratili a s nimi zanikli a tučné červené kroniky. Tie nepopísané skončili v kontajneroch.

António začal do tejto knihy zapisovať veci týkajúce sa obyvateľov a chodu zariadenia Resoty. Sú tam krátke postrehy, novinové výstrižky, poznámky, kresby. Ale aj fotografie jeho chlapov – bezdomovcov, s krátkym životopisom tých, ktorí do zariadenia prišli, ktorí tam žili a zomreli. Za tých dlhých pätnásť rokov, čo António Resoty viedol, to bolo takmer deväť stoviek mužov.

Anton Srholec. Foto: Matúš Zajac

O čom je nová kniha

V týchto dňoch vychádza kniha Resoty Antona Srholca 1991 – 2021. Je to výsledok systematickej práce Imricha Bariaka, ktorý zmapoval tridsať rokov tohto resocializačného zariadenia. Kniha obsahuje aj štúdiu o formách a premenách tuláctva a bezdomovectva a tiež cenné postrehy dona Antónia o svojich zverencoch, či pohľad na realizáciu pomoci sociálne vylúčeným ľuďom. Nájdete tu aj dobové postrehy, ktoré sa týkajú jeho vnímania politického diania. V knihe sú sugestívne snímky fotografa Štandardu Matúša Zajaca, ale aj vzácne fotografie z archívu zariadenia Restoty.

Srholec hovoril pravdu, aj nepríjemnú pravdu, ale podával ju s láskou. Tak sa jeho kritika dala zniesť a mala premieňajúci potenciál. Aj v kronike a každodenných zápiskoch zostáva pravdivý, no zároveň láskavý. Anton Srholec bol Boží muž. Jeho odkaz stále žije. Aj preto sa o ňom natočili filmy, aj preto sa o ňom píšu články a knihy, preto je často citovaný a jeho knihy vychádzajú v reedíciách. Nakoniec bodoval aj v ankete o Najväčšieho Slováka, kde sa dostal do finálnej desiatky Naj Slovákov popri Štefánikovi, Dubčekovi či Štúrovi. O tom, že má čo povedať aj šesť rokov po smrti svedčí aj najnovšia spomínaná kniha.

António chýba. Nielen tým, ktorí ho poznali. Chýba ako celospoločenská autorita. Chýba ako človek, ktorý mal rád ľudí, a to aj tých, o ktorých nikto nestál. Chýba ako ten, ktorý dával domov tým, ktorý ho nemali. A to nielen ten domov v klasickom zmysle. Veď aj podľa jeho slov: „Domov – to je viac ako jedlo, teplo a vlastníctvo. Je to láska, ktorú môže človek dávať konkrétnej osobe, a láska, ktorú ako službu, uznanie, odpustenie, zmierenie prijíma od svojich blížnych.“

Štefan Chrappa
Ďalšie články