Prihlásiť sa
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza
Po 22 hodine vám prinesieme slepý exit poll, ktorý zverejní Televízia Markíza

Carmen v SND bez lásky, empatie i logiky

Slovenské národné divadlo bez Carmen Georgea Bizeta dlho nevydržalo – medzi derniérou predchádzajúcej inscenácie premiérovanej v roku 2002 a súčasným naštudovaním uplynulo len čosi vyše dvoch rokov.

katarina_hano_florova Katarína Hano Flórová ako Carmen. Foto: Marek Olbrzymek, snd.sk, 2022

Po populárnej Verdiho La traviate a Dvořákovej komicko-rozprávkovej opere Čert a Káča je to tretí titul, ktorý ide na účet súčasného operného vedenia divadla. V prípade Carmen sa tiaž zodpovednosti násobí, je totiž prvou bratislavskou réžiou umeleckého šéfa súboru Lubora Cukra a zároveň prvým hudobným naštudovaním nového šéfdirigenta Kevina Rhodesa. Negatívna pointa na začiatok: vykročenie šťastnou nohou sa nekoná.

Carmen má v dejinách opery špecifické postavenie. Bizet ňou vizionársky položil základy realistickej opery, ktorá vyvrcholila v strhujúcich drámach talianskych veristov. Titulnou hrdinkou už nie je zromantizovaná bytosť prekypujúca cnosťami, ale nespútaná žena z polosveta. Pre temperamentnú cigánku Carmen je túžba po slobode najsilnejším pudom – silnejším než láska k mužom či k životu samotnému. Smrť jej je priam osudovo predurčená: nie preto, že si ju v treťom dejstve vyveští v kartách, ale preto, že pred ňou nemá žiadny rešpekt. Vášnivý príbeh živočíšnej femme fatale zhmotnil Bizet v šťavnatej partitúre plnej strhujúcich andalúzskych rytmov, melodicky opojných árií a majstrovských ansámblových čísiel.

Na začiatku javiskovej dráhy mala Carmen formu opéry comique, hudobné čísla boli prepojené hovorenými dialógmi. Parížsku premiéru v roku 1875 prijalo publikum sotva vlažne. Bizet pár mesiacov nato umrel a jeho skladateľský kolega Ernest Guiraud sa pred viedenským uvedením diela rozhodol nahradiť prózu spievanými recitatívmi. A hoci by sa im Bizet zrejme veľmi nepotešil (Giraud dosť odignoroval harmonickú stavbu jeho kompozície a potlačil ju k romantickým brehom), práve v tejto podobe sa Carmen stala jednou z najobľúbenejších a najhrávanejších svetových opier. Dnes sa divadlá v zmysle historickej vernosti sporadicky vracajú k pôvodnej verzii s hovorenými textami. V bulletine túto ambíciu deklaruje aj dramaturgia SND, no tvrdenie je zmätočné: Guiraudove spievané recitatívy totiž zmizli, ale próza sa nevrátila. Výsledkom je znížená zrozumiteľnosť deja a diery v motivácii konania postáv. Žiaľ, réžia Lubora Cukra tento hendikep viac umocnila, než by ho pomohla preklenúť.

S inscenáciami chronicky známych diel ako je Carmen to režiséri nemajú ľahké. Skalní operní fanúšikovia majú jasnú predstavu o výtvarnom a kostýmovom riešení, vedia, akou kvetinou má titulná hrdinka očarovať chudáka Dona Josého, aj aký košík nosí jeho priateľka z rodnej dediny, nežná Micaëla. No ambiciózni tvorcovia nechcú kráčať po stopách menej invenčných kolegov a kopírovať dráhu diváckych očakávaní, a tak sa vydávajú za hľadaním nových výkladov a dejových nuáns. V prípade Carmen je to pomerne riskantná, nie však neschodná cesta. Podmienkou úspechu je, aby inscenácia nestratila spád a logiku deja, nerezignovala na intenzitu atmosféry a najmä, aby ponúkla výrazné charaktery a prepracované vzťahy. V bratislavskej inscenácii však z toho funguje len veľmi málo.

Nebudem polemizovať nad tým, prečo sa Lubor Cukr s autorom scény a kostýmov Davidom Janošekom rozhodli práve pre osemdesiate roky 20. storočia (pôvodný dej sa odohráva o storočie skôr), napokon, časové posuny sú v súčasnom opernom divadle bežné. Tu ostalo len pri formálnej aktualizácii: je viditeľná vo výtvarnej zložke, no nemá dosah na réžiu. Väčší problém než v „zmodernizovaní“ kostýmov vidím v ich strihovej i farebnej nevkusnosti, ktorá chvíľami ústi do útokov na ženské proporcie. Necitlivosťou voči fyziognómii interpretov sa Janošek prezentoval už v Čertovi a Káči, v Carmen ju opätovne potvrdil. Obávam sa, že vizuálne odpudivé oblečenie zboristiek zvýrazňujúce ich telesné nedostatky i nevydarený outfit Carmen hneď v úvode naladia na negatívnu strunu aj tú časť publika, ktorá k spokojnosti nepotrebuje historicky verné kostýmy.

Cukrova koncepcia nie je v detailoch márna, rozpadá sa však ako celok. Aj preto, že antiiluzívne prvky a javiskové metafory, ktorými režisér popretkával dej, sú často na hranici čitateľnosti, prípadne idú proti logike realisticky vystaveného deja Bizetovej opery. Zbor je takmer ustavične prítomný na javisku, ako odosobnené publikum sa prizerá aj intímne koncipovaným scénam (duety Josého a Carmen, Josého a Micaëly a podobne), no toto ničím nezdôvodnené riešenie mätie. Ešte nelogickejšie pôsobí choreograficky štylizovaná scéna pašerákov v treťom dejstve. Úplne mimo poetiky diela je profil toreadora Escamilla, ktorý sa na javisku vyskytuje výrazne nad časový limit predpísaný partitúrou. Jeho hlavnou úlohou totiž nie je ohúriť Carmen a prebrať ju žiarlivému Josému – režisér mu dal moc hýbať dejom. Na jeho lusknutie prstov sa zodvihne opona počas inscenovanej predohry (operným pamätníkom zrejme naskočí asociácia s Bednárikovým Mefistom z Fausta a Margaréty), on sprevádza dejom Micaëlu, on podá Carmen prvú z kariet predpovedajúcu jej skorú smrť. Keď v druhom dejstve po slávnom kuplete neodíde z baru u Lillas Pastia, ale sediac pri jednom zo stolov sleduje zbližovanie sa i následný konflikt Carmen a Josého, otáznikov pribudne. Prečo sa toreadorove fanúšičky, ktoré pred chvíľkou pri pohľade do jeho očí odpadúvali, odrazu tvária, akoby tam ich idol nebol? Alebo je to mefistovský duch, ktorého nevidia? Ak je správna prvá možnosť, tak totálne zlyhala vzťahová réžia. Ak tá druhá, potom sa Cukr pokúsil spojiť nespojiteľné.

Účinnejšie než Escamillo funguje v Cukrovej koncepcii postava Micaëly. Aj jej prítomnosť na scéne ide nad partitúrou stanovenú frekvenciu, no aspoň to má realistický základ a zreteľne deklarovanú ideu. Josého priateľka z rodnej dediny nie je submisívnym, obetujúcim sa vtáčatkom. Je to žena z mäsa a kostí, túžiaca po usporiadanom rodinnom živote. Keď v prvom dejstve prináša nehodnému synovi pozdrav od matky, prestrie malý stôl pre dvoch a z nákupnej tašky na kolieskach im obom naservíruje polievku. Rodinná idylka ako z encyklopédie pre vzorné manželky. Podobná mizanscéna sa zopakuje v treťom dejstve, ale stôl s bielym obrusom je už omnoho dlhší, vzdialenosť medzi Micaëlou a Josém neprekročiteľná, dievčinin sen o spoločnom živote zmarený. Keď sa na odstrojenom stole oplzlo vyváľa Carmen, akoby Micaëlu opľula. Vlastne sa niet čo diviť, že tá na sokyňu v štvrtom dejstve zaútočí nožom (hoci v tejto chvíli tam podľa libreta nemala byť). José jej v ataku zabráni, čím sa vraždiaca zbraň dostáva do jeho rúk a po štylizovanom tanci v kužeľoch svetiel končí v hrudi Carmen.

Foto: Marek Olbrzymek/SND

Súdiac podľa prvej reprízy, Micaëla je jedinou postavou s jasne postavenými motiváciami a formulovaným vzťahom k ostatným protagonistom príbehu. Sopranistka Eva Hornyáková jej dala uveriteľný herecký profil, no po vokálnej stránke uspokojila menej, striedajúc voľné svietivé pasáže s neprirodzene priškrtenými tónmi. Carmen v podaní hosťujúcej talianskej mezzosopranistky Annunziaty Vestri bola nesympatickou, egocentrickou narcistkou bez štipky empatie, milujúcou len samú seba. Ak to bol režijný zámer, potom je to najmizogýnnejšia koncepcia tejto postavy, s akou som sa doposiaľ stretla. Profil postavy nezmäkčilo ani Vestriovej vokálne poňatie. Jej hlas má v hlbokej polohe sýtu tmavú farbu, ale smerom nahor z nej ubúda šťava a lesk, takže kreácia ako celok pôsobila dramaticky, razantne, no drsne. Hosťujúci mexický tenorista Luis Chapa, vybavený spinto materiálom pomerne tmavej farby, začal recenzované predstavenie viac než rozpačito, intonačne neistým a stiahnutým tónom. V jeho priebehu sa rozospieval k vokálne prijateľnému, aj keď nie strhujúcemu finále. Mladý slovenský barytonista, dnes už člen pražského Národného divadla Csaba Kotlár je vizuálne ideálnym predstaviteľom charizmatického toreadora Escamilla. Aj z vokálneho hľadiska išlo o najkvalitnejší výkon recenzovanej reprízy: jeho farebne krásnemu, vo výškach mäkko rezonujúcemu, na dychu pevne postavenému barytónu možno vyčítať len menej znelú spodnú polohu než vyžaduje jeho part.  

Foto: Marek Olbrzymek/SND

Hudobné naštudovanie Kevina Rhodesa vyznelo rozporuplne. Krásne pointované detaily sa striedali s technickými nepresnosťami (najmä v sekcii plechových dychov), strhujúce miesta boli prekladané pasážami, kde akoby hudba strácala dych. Ani súhra orchestra so spevákmi nefungovala vždy tak, ako by mala, pričom táto výhrada ide väčšmi na adresu javiska než orchestrálnej jamy.

Loviac v osobnej databáze doposiaľ videných Carmen sa mi vynorila iná inscenácia, ktorá namiesto realistickej scénografie zvolila metaforický jazyk. Zažila som ju v roku 2015 na festivale v Orange, autorom scény, kostýmov a režisérom v jednej osobe bol Louis Désiré. Nemenný javiskový priestor popri samotných reáliách nádherného antického amfiteátra tvorili nadrozmerné hracie karty ako symbol osudu, ktorému sa nedá uniknúť. Tu však redukcia popisno-realistických prvkov nešla na úkor logiky a čitateľnosti deja, naopak, dala o to väčšmi vyniknúť charakterom postáv i vzťahovým pointám. Herecky koncentrovaná inscenácia o láske, ktorá sa zrodila z ľútosti Carmen voči utiahnutému Josému a zahynula na podvýživu vášne, bola aj bez prvoplánovej popisnosti taká zrozumiteľná, že ju musel pochopiť i menej skúsený divák.

Práve tí budú na Carmen do SND zrejme prichádzať často, aj na mnou navštívenej repríze bola v plnom hľadisku bohato zastúpená mladá generácia. To je pre opernú recenziu – a tiež pre vedenie divadla – asi tá najpozitívnejšia pointa.

Foto: Marek Olbrzymek/SND

Michaela Mojžišová