Šou pokračuje. Máme tu vzburu Obyčajných. A Matoviča v kazajke

Správa, že minister Matovič prežil pokus o parlamentné odvolanie, je nepodstatná. Podstatné je to, že bol krátko predtým odzbrojený. A následne zviazaný a zatlačený do politickej karantény.

Postarali sa o to jeho vlastní poslanci. Matovič už nemá na krku len vzburu SaS, podporovanú prezidentkou Čaputovou a kampaňami médií. Od pondelka má vzburu priamo vo svojej strane a v jej poslaneckom klube.

Deviati liberálni poslanci OĽaNO oznámili založenie politickej frakcie: ODP (Občianskej a demokratickej platformy). Prirátať k nim môžeme aj Šeligu so Žitňanskou. Všetci koaliční „rebeli“ majú jednu zaujímavú spoločnú vlastnosť: sú mediálne senzitívni. Čo si prečítajú v progresívnej tlači, to vnímajú normatívne. A modelujú si podľa toho postoje.

Najnovšie si prečítali tri mediálne výzvy. Že sa musia hanbiť za Matoviča. Že nesmú pripustiť vznik konzervatívnej parlamentnej väčšiny (ktorú dal po odchode Sulíka dokopy Matovič s Tarabom). A že Hegerova vláda by mala politicky spolupracovať so Sulíkom a Kolíkovou.

„Rebeli“ sa k Matovičovi demonštratívne otáčajú chrbtom. Zakladajú liberálnu frakciu. Spisujú politické požiadavky. Pointa: Matovič už s týmito deviatimi poslancami nemôže rátať, ak by chcel pokračovať v spolupráci s Tarabom.

Je to vlastne len pokračovanie starého boja s novými zbraňami. Na jednej strane stáli Matovič s Kollárom. Pokúšali sa udržať vládnu koalíciu aj bez SaS. Na druhej strane stáli Sulíkova SaS, prezidentka, aktivisti a médiá.

V izolácii

V septembri zdanlivo vyhral Matovič, keď odmietol rezignovať a nechal Sulíka odísť z vlády. Chýbajúce hlasy mali v parlamente nahradiť konzervatívni poslanci z Tarabovej skupiny.

No hneď nato sa to otočilo. Médiá rozbehli rozsiahlu kampaň proti „fašistom“ (hoci Taraba fašista nie je). Časť poslancov OĽaNO a Za ľudí sa roztriasla. A pred Matovičom uprednostňujú – Sulíka.

Mierne nalomený bol aj premiér Heger. Dve kľúčové ministerstvá odovzdal Káčerovi a Hirmanovi. Mužom, pri ktorých jasal hlavne progresívny tábor.

Matovič strácal páky na vládu, v ktorej sa presadili ministri blízki Čaputovej a jej tímu. A nakoniec stráca aj páky na parlament. Nová „platforma“ OĽaNO mu vypovedala lojalitu. De facto prechádza na druhú stranu, respektíve do sivej zóny.

Iste, je tu námietka (a oprávnená), že Matovič si za vzburu v strane môže sám. Správal sa agresívne a neprijateľne k novinárom, čo mnohých pobúrilo. Stratili s Matovičom trpezlivosť a považovali za nutné dištancovať sa, ohradiť sa, dvihnúť prst…

Áno, je to tak. Matovič sa správal ako primitív. Treba len dodať, že sa takto správal veľmi dlho. A na vzburu by narazil aj v prípade, že by mal týždeň prelepené ústa. Bolo to zrejmé už pred mesiacom. Proti plánom Matoviča na konštrukciu konzervatívnej parlamentnej väčšiny sa rozbehli intenzívne kampane. Mediálne aj politické. Otvorená rebélia Čekovského (OĽaNO) či Šeligu (Za ľudí) bola otázkou času.

Výsledok: Matovič si síce podržal stoličku, no končí v izolácii. Nemá dosah na politiku vlády, kde si Hirman robí aktivistickú atlantickú politiku. Nemá dosah na parlament, kde si nezmyselné podmienky diktujú „platformisti“.

Vinník: Matovič

Treba však dodať jendu zásadnú vec: Matovič padá zaslúžene. Druhá strana len využíva chyby, ktoré líder Obyčajných sústavne produkuje.

Pád Matoviča sa pritom nezačal v lete 2022. Ani v marci 2021, keď letel z funkcie premiéra. Začal sa v októbri a novembri 2020. Vtedy, keď naplno rozbehol svojvoľnú direktívnu politiku, odtrhnutú od námietok partnerov. A odtrhnutú aj od reality. Konkrétne: voľný pad Matoviča sa začal vtedy, keď sa podujal, že Slovákom hromadne – a nasilu – vytrie dutiny. Výmenou za potupné „priepustky na slobodu“.

Kde boli „demokrati OĽaNO“ vtedy, keď tu Matovič rozbiehal direktívne manévre s plošným testovaním v réžii armády? Kde boli, keď ministri nadávali protestujúcim občanom do opíc, do zberby, do luzy? Kde boli, keď sa tu pošliapavali základné práva a slobody? Kde boli „demokrati“? Boli zalezení. Legitimizovali to, čo robil Matovič.

Táto manipulatívna politika pokračovala aj pri vynucovaní plošného očkovania. A pri hrubých útokoch „autorít“ na tých, ktorí mali výhrady k neprimeranosti opatrení.

Matovič to s nátlakom a buzeráciou verejnosti prepálil. A navyše s mizernými výsledkami v boji s pandémiou. Ako „bonus“ zakaždým pridával záchvaty zúrivosti, nenávisti, agresivity a úplnej neschopnosti chápať iné názory a kritiku.

Odvtedy, od novembra 2020, padá. V nedôveryhodnosti prekonal Kotlebu aj Fica. Jeho verejná podpora je vetchá.

Tento rozpor – rozpor medzi autoritatívnou nátlakovou politikou a žalostne drobnou verejnou podporou – bol, je, a ostane neudržateľný. Najmä ak je známe, že absolvent fakulty manažmentu netuší, ako vyzerá riadenie. Alebo slušné správanie. Všetko ostatné je len následok tohto rozporu. Matoviča opúšťali partneri, spojenci, priatelia. Voliči. A nakoniec ho opúšťajú aj vlastní poslanci. Nevidia pri ňom budúcnosť. Zákonite. Nutne.

Matovičovi sa rozpadla jeho vláda. Potom sa mu rozpadla zástupná vláda (Hegerova). A teraz sa mu rozpadáva aj menšinová vláda.

Vplyv Matoviča na politiku štátu a na zásadné rozhodnutia je dnes menší ako vplyv Káčera či Hirmana (a ich protektorky Čaputovej).

V skratke: Matovičovi sa to zrútilo. Skončil zviazaný a odstavený v kúte.

Riešenie: voľby

V tejto úbohej pozícii má len dve možnosti. Obe sú zlé.

Môže sa aj ďalej nechať unášať bočnými prúdmi – a otrepávať o skaly. S tým, že konečné straty budú ešte väčšie ako dnes. Pretože predstava, že Matovičovi to začne so Sulíkovou SaS fungovať aspoň na holej, prevádzkovej úrovni je úsmevná.

Alebo môže konečne vystúpiť z bludného kruhu a pritlačiť na predčasné voľby. Iste, bolo by to odvážne a riskantné. Hrozil by návrat Pellegriniho či Fica. A debakel Matoviča vo voľbách. Táto otázka je však v konečnom dôsledku zástupná a tekutá. Spomínaná hrozba tu predsa bude tak či tak. Nedá sa obísť. Otázne je iba to, či tu máme politicky schopnú vládu, ktorá dokáže úpadok Slovenska a rast opozície zastaviť. Ak áno, nech vládne do roku 2024. Ak tu takú vládu nemáme, potom treba prísť s iniciatívou, ktorá nalomí alebo predbehne trendy.

Predčasné voľby nemusia byť nutne útekom. Môžu byť pokusom o protiútok. Alebo pokusom o záchranu toho, čo ešte pri koalícii vydržalo.

To najhoršie, čo môže Matovič urobiť, je ďalej posedkávať v kazajke. A bezmocne čakať na ranu z milosti.