Cez Západ k Východu – svetový unikát duchovnej formácie

Rok 2000 bol aj počiatkom môjho pobytu na kúsku východnej pôdy západného Nemecka. Východnú pôdu tu vytváralo medzinárodné kolégium založené v roku 1998 v nemeckom Eichstätte. V spolupráci s jedinou katolíckou univerzitou v Nemecku sa jeden odchovanec podobného kolégia v Ríme rozhodol preniesť túto myšlienku aj do svojej domoviny.

Rímskokatolícky kňaz Dr. Andreas A. Thiermeyer chcel pomôcť východným cirkvám tým, že evanjeliovú víziu jednoty zrealizoval na západnom „neutrálnom“ území. Zelenú projektu dal vtedajší biskup Dr. Walter Mixa a podobne ústretová bola aj miestna teologická fakulta, keď do svojho študijného programu zahrnula odbory teológie východných cirkví a vytvorila vhodné podmienky na získanie univerzitného diplomu, licenciátu i doktorátu. Do hry tiež vstúpili dôležití hráči: štedré nadácie Renovabis (nazvaná podľa slov žalmu 104 „obnovuješ [Bože] tvárnosť zeme“) a Kirche in Not (Cirkev v núdzi) pripravené financovať celý študijný pobyt mladých teológov.

Miestny kňazský seminár uvoľnil osobitné priestory s potrebnou výbavou na chod orientálneho kolégia. Obe „polovice pľúc“ prakticky spájala jedna dôležitá tepna: výborná bavorská kuchyňa. Všetko ostatné bolo prispôsobené podmienkam východných cirkví, dôkazom čoho bola najmä ikonami bohato vyzdobená Kaplnka Svätého Ducha. Nový inštitút sa napriek počiatočným problémom pomerne rýchlo etabloval a vytvoril si povesť miesta žitého ekumenizmu s patričným nádychom exotiky. Niet sa čo čudovať, veď skupinu asi tridsiatky kolegiátov netvorili len študenti zo Slovenska či Ukrajiny, ale aj seminaristi z Arménska, Gruzínska, Etiópie, Egypta či Indie. Navyše, pri zohľadnení manželiek a detí niektorých študentov-kňazov sa pestrosť obrazu už približovala realite.

Na tomto východnom ostrovčeku v mori západnej kultúry ešte dnes spoločne žije asi štyridsať seminaristov z rôznych východných cirkví. Niekoľko rokov svojou prítomnosťou obohacujú veriacich Bavorska, aby sa neskôr mohli vrátiť sami obohatení k svojim predstaveným a veriacim. Mnohí študenti to vnímali ako neustále opakované klišé, no s odstupom času sa dostavil dôležitý zmysel týchto slov. Veď čo upúta 20-ročného študenta (konzervatívnej?) teológie z východného Slovenska, keď sa zrazu ocitne v divokých vodách liberálneho Západu?

Medzi všetkými spomienkami sa aj po dvadsiatich rokoch vynára zvlášť jedna: kľúče. Roky v kňazskom seminári, kde bol celý deň detailne rozvrhnutý a jednu izbu obývalo aj šesť osôb, vystriedal zrazu celkom iný režim. Kolégium ponúklo študentom viac súkromia a voľnosti. „Moc kľúčov“ však bola najmä školou zodpovednosti. Nie každý ju pochopil a užíval v tomto zmysle, čo občas spôsobilo aj nedobrovoľné ukončenie formácie študenta. Pravidlá spoločného života v kolégiu obsahovali preto hneď v úvode zmienku o slobode, ktorú síce „chceme všetci, ale nie každý ju vidí tam, kde naozaj je: v slobodnom rozhodnutí sa pre Ježiša Krista“. Túto slobodu bolo treba budovať najmä účasťou na bohoslužbách niekoľkokrát za deň.

Zvláštnosťou kolégia v Eichstätte je, že dodnes združuje študentov nielen z východných katolíckych cirkví, ale poskytuje možnosť štúdia a duchovnej formácie aj kandidátom z ortodoxných cirkví, čo predstavuje ozajstný svetový unikát. Kolégium tým účinne prispieva k prekonávaniu predsudkov a pomáha vychovávať generáciu mladých teológov, čo sa dokážu ľahšie preniesť cez nezhody a minulé zranenia, ktoré často poznajú už len sprostredkovane.

Za dogmatickým či disciplinárnym sporom môžu zrazu objaviť človeka, s ktorým sa stretávajú v knižnici, jedia spolu v refektóriu a modlia sa v jednej kaplnke. Už to nie je len ináč zmýšľajúci kresťan – je to človek, ktorý sa chce priblížiť k tomu istému Bohu svojou vlastnou cestou. Na tomto kúsku západného sveta sa ich cesty načas stretli, aby sa spoločne posúvali k Východu. A to nielen liturgicky cez poznanie obradov: predovšetkým ide o spoločný posun k Východu ako osobe. Východné cirkvi totiž slovom Východ zvyknú označovať Ježiša Krista.

Po vyzbrojení týmto ekumenickým zápalom nasledoval stret so situáciou na Slovensku. Už po niekoľkých mesiacoch ma na jednom modlitebnom stretnutí schladili slová pravoslávneho kňaza: „Je to zbytočné, jednota aj tak nikdy nebude. Je to len utópia.“

Nepovažujem sa za idealistu, no mám skúsenosť, ktorá podporuje presvedčenie, že aj napriek podobným názorom sa naďalej oplatí pracovať na dosahovaní jednoty. Hoci už viac ako pätnásť rokov pôsobím v najzápadnejšej gréckokatolíckej farnosti na Slovensku, predsa sa neustále snažím približovať sa k Východu. Ak je totiž tým Východom osoba Ježiša Krista, potom nezáleží na geografickom mieste. Dôležité je jeho miesto v konkrétnych životoch a vzťahoch.