Môže sa ruská vojna na Ukrajine skončiť ako americká vo Vietname?

Vo svojom článku zverejnenom v prestížnom časopise Foreign Affairs s názvom Čo odhaľuje Nixonova záverečná hra o tej Putinovej a podtitulkom Môže sa ruská vojna na Ukrajine skončiť ako vojna vo Vietname? – Rose konštatuje, že ruský prezident Vladimir Putin reagoval na nedávne vojenské neúspechy svojej armády otvoreným odporom.

„Po jesenných vojenských úspechoch Ukrajincov Putin nariadil urýchlenú mobilizáciu niekoľkých stoviek tisíc ďalších vojakov, zorganizoval falošné referendá v okupovaných oblastiach, aby ich formálne začlenil do Ruska, vyslal čoraz jasnejšie jadrové hrozby a spustil vlnu raketových útokov po celej Ukrajine. Mnohí pripisujú toto správanie jedinečne desivým charakteristikám Putina a jeho režimu a tvrdia, že Západ by mal prinútiť Ukrajinu na ústup, aby vojna neeskalovala do desivých nových úrovní krviprelievania a ničenia,“ uvádza Rose, autor knihy How Wars End (Ako sa končia vojny).

To by však bola podľa neho chyba. Ako píše, na začiatku vojny sužovala úsilie Moskvy nevedomosť, prílišná sebadôvera a zlé plánovanie. „Tieto problémy sa sotva vyskytujú len v Rusku, pretože poznačili aj mnohé americké intervencie. Teraz, keď sa Moskva dostala do problémov, hnev Kremľa čeliaceho porážke pripomína, ako administratíva niekdajšieho prezidenta USA  Richarda Nixona pristupovala pred polstoročím k vojne vo Vietname. Hromženie, bombardovanie a rinčanie jadrovými zbraňami vtedy nefungovali a nakoniec Washington akceptoval realitu a stiahol sa z konfliktu. Dnes je možné pohnúť Moskvu k tomu, aby urobila to isté,“ domnieva sa analytik.

Putin si podľa neho neho – napriek problémom, ktorým čelí – zrejme myslí, že ak vydrží až do zimy, všetko bude v poriadku; že jeho noví regrúti stabilizujú bojisko, tempo vojenských operácií sa spomalí, hrozby eskalácie zo strany Moskvy všetkých vystrašia a odpor Západu voči vojne sa zvýši, keď sa ľudí napokon dotknú vysoké ceny energií a inflácia. „Putin dúfa, že toto všetko pripraví pôdu na udržateľne zmrazený konflikt alebo vyrokovanú dohodu dostatočne veľkorysú na to, aby si pripísal víťazstvo,“ vysvetlil Rose.

Nevylučuje, že Putinov plán môže byť zmarený, ak Washington a Európa dokážu zvládnuť „ruské šikanovanie“ a udržiavať ukrajinský vojenský tlak na bojisku. Neľútostné konvenčné operácie môžu podľa Rosa naďalej zatláčať ruské línie a prinútiť Moskvu, aby akceptovala tú najmenej zlú možnosť – dohodu, ktorá obnoví územný status quo z 24. februára 2022. „A keď si ruská strana uvedomí realitu a takáto dohoda bude možná, Washington by mal spolupracovať s Kyjevom a Európou, aby to celé uzavreli a ukončili boje,“ doplnil analytik.

Leto 1969

Rose ďalej uvádza, že tak ako šach, aj vojna má tri fázy: úvodnú, strednú a záverečnú. V prvej fáze sa strany pustia do seba a nasadia svoje sily, v druhej bojujú a v tretej riešia podrobnosti výsledku. „Prechod na koniec vojny nie je vojenská alebo politická udalosť, ale psychologická. Zahŕňa to uznanie bojujúcich strán, že konflikt uviazol v patovej situácii alebo že sa nezvratne vyvíja jedným smerom. Takéto uznanie je vždy ťažké pre porazených. Musia sa vzdať nádeje na víťazstvo a prejsť si piatimi štádiami smútku, ktoré definovala psychiatrička Elisabeth Küblerová-Rossová: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a prijatie. Je možné vidieť, ako to Kremeľ robí v reálnom čase práve teraz, keďže úspech ukrajinských operácií približuje koniec tejto vojny. Jadrové hrozby Moskvy sú napríklad zvýšenou formou hnevu a implicitnou formou vyjednávania. Napriek tomu, akokoľvek šokujúca a priestupná sa dnes môže javiť táto politika balansovania na hrane, nie je potrebné pripisovať ju bezprecedentne narušenej individuálnej psychike alebo konkrétnemu národnému kontextu. Spojené štáty sa správali podobne, keď čelili porážke vo Vietname, než sa nakoniec dostali z tohto závozu – ako to pravdepodobne urobí aj Rusko, ak všetky jeho zvyšné možnosti budú vyzerať čoraz horšie,“ analyzuje Rose.

Pripomenul, že administratíva prezidenta USA Lyndona Johnsona zvýšila v roku 1965 angažovanosť Spojených štátov vo Vietname, aby zachránila svojho juhovietnamského spojenca pred porážkou. Kombinácia postupne sa zvyšujúcej intenzity leteckého bombardovania a pozemného boja mala presvedčiť Severný Vietnam, aby sa vzdal úsilia o zjednotenie krajiny a umožnil režimu v Saigone prežiť. Komunisti sa však odmietli podvoliť, ukázali sa ako oveľa odolnejší a schopnejší, než sa očakávalo, a Washington nemal žiadny plán B. V roku 1968 frustrovaný Johnson, ktorý nebol ochotný stiahnuť sa, hoci si uvedomoval, že Američania nemajú žalúdok na ďalšiu eskaláciu, oznámil že sa nebude uchádzať o znovuzvolenie. Priškrtil nasadenie amerických jednotiek, ako aj bombardovanie na severe a hodil problém na svojho nástupcu.

Rose pokračuje, že v januári 1969 vstúpil do Oválnej pracovne Richard Nixon, ktorý sa zaviazal na rovnaký cieľ ako jeho predchodca – vyrokovať dohodu zaručujúcu neporušený a bezpečný Južný Vietnam. Vedel, že USA strácajú trpezlivosť s vojnou, a tak sa so svojím poradcom pre národnú bezpečnosť Henrym Kissingerom rozhodli, že skúsia priviesť Hanoj k rokovaciemu stolu pomocou metódy cukor a bič. Ako vtedy povedal šéf administratívy Bieleho dmu H. R. Haldeman, Nixon chcel zmiešať hrozby extrémnej sily so sľubmi veľkolepej pomoci.

Haldeman konkrétne o Nixonovi povedal: „Bol si istý, že s touto kombináciou dôrazného varovania a bezprecedentnej štedrosti dokáže Severovietnamcov napokon prinútiť k legitímnym mierovým rokovaniam. Hrozba bola kľúčom a Nixon vytvoril frázu pre svoju teóriu… Povedal: ,Ja tomu hovorím teória šialenca, Bob. Chcem, aby Severovietnamci verili, že som dosiahol bod, keď môžem urobiť čokoľvek, aby som zastavil vojnu. Len im povieme: preboha, viete, Nixon je posadnutý komunizmom, nemôžeme ho zadržať, keď je nahnevaný – a má ruku na jadrovom gombíku – a sám Ho Či Min bude o dva dni v Paríži prosiť o mier‘.“

Rose uvádza, že tieto snahy USA o nátlak nefungovali, pretože neboli brané dostatočne vážne. Nový tím však podľa neho mohol prinútiť svojich súperov k podrobeniu tým, že ukáže svoju tvrdosť. A Kissinger svojmu tímu nariadil, aby naplánoval „divoký, trestajúci úder“ proti nepriateľovi, pričom konštatoval: „Nemôžem uveriť tomu, že veľmoc štvrtej triedy, akou je Severný Vietnam, nemá bod zlomu.“ Napokon na jar 1969 Biely dom povolil bezprecedentné bombardovanie komunistických oblastí v Laose a Kambodži. V lete pohrozil masívnymi útokmi v budúcnosti a na jeseň vyslal bombardéry B-52 s termonukleárnymi bombami ponad polárnu čiapku smerom k Sovietskemu zväzu s cieľom odradiť Moskvu, aby ovládla Hanoj.

„Táto prvá Nixonova stratégia však zlyhala, pretože komunisti jednoducho absorbovali údery a prekukli blufovanie Washingtonu. Prezident si uvedomil, že realizácia jeho vyhrážok by situáciu skôr zhoršila, než zlepšila, a preto zmenil kurz. Do novembra prijal druhú stratégiu, aby sa vymotal z tohto problému, pričom postupne zmenšoval vojenskú účasť pri zachovaní oddanosti existujúcemu režimu v Saigone. Po troch ďalších rokoch vojny sa objavila dohoda umožňujúca Spojeným štátom odísť z krajiny, získať späť väzňov a oficiálne nezradiť svojho spojenca. Táto istá dohoda však pripravila pôdu pre pád Južného Vietnamu o dva roky neskôr,“ poznamenal Rose.

Z Vietnamu na Ukrajinu

Z tejto vietnamskej epizódy si môžu vziať tri ponaučenia tí, ktorí majú záujem vytlačiť silnejšiu jadrovú moc zo svojej krajiny, približuje analytik.

„Prvé sa týka dôležitosti úspešného pozemného boja. Američania sa často snažia získať víťazstvo vo vojne nepriamymi opatreniami, ako sú sankcie, bombardovanie alebo hrozby budúcich ničivých akcií. Faktom zostáva, že v konečnom dôsledku sa vojny rozhodujú na bojisku. Vojenské schopnosti a zanietenie vietnamských komunistov v boji proti silnejšiemu nepriateľovi ich nakoniec priviedli k víťazstvu. To isté sa teraz deje na Ukrajine, keď schopné a zanietené ukrajinské sily tlačia Rusov späť – pole po poli, dedinu po dedine. Ak budú takto pokračovať, na ničom inom nebude záležať a vojna sa v pravý čas skončí. Najvyššou prioritou Washingtonu by teda malo byť to, aby vojna pokračovala.“

„Druhé ponaučenie je o tom, ako odolať šikanovaniu. Prehrávajúce mocnosti nemajú jemné spôsoby, najmä tie silné, pre ktoré je porážka nepríjemným prekvapením. Preto by sme mali očakávať, že Moskva sa teraz zúrivo postaví svojmu osudu, ako Washington pred polstoročím. Hlasité hrozby eskalácie sú znakom slabosti, nie sily, pretože ak by Rusko malo dobré možnosti na zmenu situácie vo svoj prospech, už by ich využilo. Spojené štáty a Európa by tak mali väčšinou ignorovať ruské hrozby a provokácie a vyhnúť sa odvádzaniu pozornosti od svojej hlavnej úlohy: pomôcť Ukrajine vyhrať na bojisku.“

Treťou lekciou je podľa Rosa integrácia „sily a diplomacie“. Spojené štáty sa o to usilovali v Kórei, ako poznamenal v roku 1957 Kissinger: „Naše rozhodnutie zastaviť vojenské operácie, s výnimkou operácií čisto obranného charakteru, na samom začiatku rokovaní o prímerí odrážalo naše presvedčenie, že proces vyjednávania funguje podľa svojej vlastnej logiky nezávisle od vojenských tlakov, ktoré boli vyvolané… Ale zastavením vojenských operácií sme len odstránili čínsky podnet na dohodu; spôsobili sme frustráciu z dvoch rokov bezvýsledných rokovaní.“

Analytik pripomína, že v neskorších fázach vietnamskej vojny sa obe strany vyhli tejto chybe a počas rokovaní pokračovali v boji. To isté sa podľa jeho mienky pravdepodobne stane aj na Ukrajine, „a preto by každý mal očakávať, že intenzita vojny sa bude s blížiacou sa dohodou zvyšovať, nie znižovať“.

„Rusko bude chcieť zakryť svoj ústup výbuchom násilia, uvoľniť svoju zúrivosť z prehry a verejne demonštrovať svoju zostávajúcu silu. Tento vzor možno vidieť v Putinovej reakcii na zničenie Krymského mosta na Ukrajine, pričom podobné akcie budú nasledovať, keď budú Ukrajinci zase úspešní. Ale opäť to nie je nič nové. Ešte horšie dopadli Spojené štáty s takzvaným vianočným bombardovaním miest Hanoj a Haiphong v decembri 1972, čo boli najničivejšie nálety celej vojny vo Vietname. (Ako  povedal Kissingerov pobočník John Negroponte: „Zbombardovali sme Severovietnamcov, aby prijali naše ústupky.“) Komunisti však nedovolili, aby takéto správanie Američanov vykoľajilo ich vlastné vojenské alebo diplomatické úsilie a ani Západ by teraz nemal dopustiť takéto ruské konanie,“ píše analytik.

Rose prirovnáva Putina skôr k cárom než Hitlerovi. Napriek všetkým svojim antikoloniálnym nárokom totiž ruský prezident podľa neho bojuje o znovuzískanie oblastí „v stratenom impériu“.

Analytik tvrdí, že keď sa koloniálne vojny nevydaria, imperiálne mocnosti sa nakoniec vrátia domov, „a metropolitné elity poznajú rozdiel medzi jadrom a perifériou“.

Septembrové referendá na územiach okupovaných Ruskom považuje Rose za zúfalý pokus „nakresliť pekný povrch na škaredú realitu pod ním“. Ruský štátnik z 18. storočia Grigorij Potemkin, pochovaný v Chersone, by tento krok považoval za zábavný, poznamenal.

Ale ani oficiálne začlenenie „kolónie“ do štátneho územia veľmoci nepovažuje Rose za záruku trvalého pobytu; stačí sa opýtať „Pied-Noirs“ z Alžírska.

„Ak Ukrajina dokáže udržať dostatočný vojenský tlak, v určitom bode začne Rusko hľadať východisko a koniec tejto vojny sa naozaj objaví. Potom, a nie skôr, prídu na rad nevyhnutné kompromisy na všetkých stranách a bude treba urobiť ťažké výmeny niečo za niečo. Rusko skončí ako otrasené, ale nie zbité, pokorné, ale nie ponížené. Podobne ako Biely dom na začiatku 70. rokov, aj Kremeľ bude posadnutý udržiavaním svojho vplyvu a dôveryhodnosti doma aj v zahraničí. Akékoľvek riešenie, ktoré sa objaví, nebude kapituláciou pochádzajúcou z kolapsu, ale zámerným rozhodnutím stiahnuť sa, aby sa zastavil odtok krvi, bohatstva a politického kapitálu. Vzhľadom na to, koľko zvyškovej moci si Rusko ponechá, niektoré ciele Kyjeva, dokonca aj tie hlavné, budú musieť byť odložené. To najmenej, čo by sa malo požadovať, je návrat k pozíciám z 24. februára, aby bolo jasné, že Moskva svojou agresiou nezískala nové územie. Pokrok, ktorý sa tým uzavrel, by sa dal preniesť do iných sfér, ako sú osud iných okupovaných oblastí na Donbase, konečný štatút Krymu, ruské vojnové zločiny a širšie regionálne bezpečnostné opatrenia,“ zhrnul Rose.

Blafuje Putin?

Podľa analytika existujú všetky dôvody domnievať sa, že Rusko nepoužije na Ukrajine jadrové zbrane. „Ale vyhrážať sa tým má zmysel. Desí to ľudí, vyvoláva obavy a opatrnosť u priaznivcov Ukrajiny a vedie k vyzývam na skoré rokovania s cieľom odvrátiť nebezpečenstvo, a to všetko pri nulových nákladoch. Skutočné použitie jadrových zbraní by však zvrátilo kalkuláciu, prinieslo by len málo výhod a mnoho dodatočných nákladov vrátane odvetných opatrení, potupy a straty medzinárodnej podpory. To je dôvod, prečo sa všetky predchádzajúce jadrové hrozby od roku 1945 nenaplnili. Aj keby Rusi takéto zbrane použili, nezlepšilo by to ich postavenie ani nezmenilo výsledok,“ domnieva sa Rose.

Rozsiahle nasadenie jadrových zbraní, napríklad odstránenie veľkého mesta obrovskou bombou, podľa analytika „bezpečne“ odrádzajú mnohé katastrofické následky pre Moskvu, ktoré by rýchlo nasledovali. Rose považuje za najpravdepodobnejšie použitie jadrovej zbrane v menšom rozsahu (hlavice na spodnom konci taktického jadrového spektra), buď nad opustenými oblasťami alebo priamo proti ukrajinským silám na bojisku.

Zmyslom jadrovej demonštrácie by bolo podľa neho ukázať odhodlanie a úmysel, niečo ako „Všetci stáť, lebo nabudúce prinesieme apokalypsu.“

„Politici v mnohých krajinách takéto kroky mnohokrát zvažovali a vždy ich z dobrého dôvodu odmietli. Jadrová demonštrácia sily s obmedzeniami, ako sú vzdialená lokalita a málo obetí, by bola neúčinná, pretože by vyjadrovala váhanie aj odhodlanie. Ak ste sa tentoraz báli ísť do toho, prečo by ste sa nabudúce báli menej? Pokiaľ ide o použitie malých jadrových zbraní v boji, mohlo by to byť užitočné v určitých vojenských kontextoch, ako je vyradenie lietadlovej lode na mori, zničenie veľkej formácie tankov v púšti alebo blokovanie rozhodujúceho prechodu cez hory. Vojna na Ukrajine však nemá nič z toho. Pozostáva z relatívne malých jednotiek bojujúcich v tesnej blízkosti na území, ktoré si Rusko teraz nárokuje. Nasadenie taktických jadrových zbraní za takýchto okolností by neovplyvnilo širší strategický obraz a otrávilo práve miesta, ktoré sa Moskva údajne snaží zachrániť,“ doplnil analytik.

Zdôraznil, že aj po zmienených scenároch výbuchov by bola Ukrajina stále schopná poraziť Rusko na bojisku, pričom jej západní podporovatelia by boli oveľa odhodlanejší pokračovať v podpore Kyjeva a v odopieraní Moskve všetkého, čo by pripomínalo jej víťazstvo. A zahraničná podpora Rusku by sa vytratila. Použitie jadrovej bomby by bolo podľa Rosa sebazničujúce – „nie predohrou k všeobecnej vojne alebo k modelu, ktorý treba nasledovať, ale bolo by varovným príbehom o bezohľadnej strategickej nešikovnosti“.

„Ústredný fakt tejto vojny je ten, že na konvenčnom bojisku jedna strana prekonáva druhú. Prehrávajúca strana má jadrové zbrane a konflikt sa pravdepodobne skončí rovnako ako podobné v minulosti, pričom tieto zbrane budú ako irelevantné odsunuté na vedľajšiu koľaj dovtedy, kým sa nerozhodne o výsledku konfliktu. Medzi mnohými obeťami vojny na Ukrajine sa preto napokon môže ocitnúť nazeranie týkajúce sa hodnoty a užitočnosti rozsiahlych jadrových arzenálov, ktoré veľmoci udržiavajú s veľkými nákladmi, úsilím a rizikom,“ dodal Gideon Rose.