Solidaritu dnes potrebujú všetky sexuálne menšiny, nielen ich LGBTIQ+ časť

V tejto súvislosti je pozoruhodné, prečo sa progresívne hnutie zväčša nebolo schopné citlivejšie postaviť za všetkých príslušníkov sexuálnych menšín, ale len za ich časť – tú, ktorá podporuje radikálnu agendu označenú skratkou LGBTIQ+.

Ak je ohrozená akákoľvek menšinová komunita, znakom vyspelých západných spoločností je povedomie, že ide o útok na celú spoločnosť – a preto sa celý národ musí postaviť za jej ochranu. Bez ohľadu na to, či s danou komunitou sympatizujeme.

Ohrozenou komunitou sú dnes gejovia a lesby, v širšom zmysle príslušníci sexuálnych menšín. Pozoruhodné však je, že liberálne prostredie – až na výnimky – nebolo ochotné vyzvať na ochranu celého tohto prostredia. Vyzvali poväčšine len na ochranu LGBTIQ+ komunity. Je v tom totiž obrovský rozdiel.

Značka LGBTIQ+, prípadne jej rôzne obskúrne verzie s ďalšími pribúdajúcimi písmenkami, je vyjadrením príslušnosti k ideológii, ktorej ciele sú také široké, pre mnohých odpudzujúce a často aj protirečivé, že sa k nim množstvo príslušníkov sexuálnych menšín nehlási. A majú na to celkom rozumné dôvody.

Vzhľadom na dlhodobú masívnu kampaň progresívnych médií sme príliš rýchlo uverili, že všetci členovia sexuálnych menšín sa identifikujú s radikálnou LGBTIQ+ agendou.  

Každý, kto pozná gejov aj mimo Bratislavy, prípadne na Ukrajine, vie, že zďaleka nie každý z nich sympatizuje s cieľmi tohto hnutia. Mnohí z nich sú konzervatívni alebo veriaci a progresívnu ideológiu v spoločnosti odmietajú.

To, že za touto ideológiou vôbec nemusí stáť veľká časť gejov, ukázal už v lete Lukáš Krivošík na portáli Postoj. Politici, ktorí reprezentujú LGBTIQ+ agendu a predstavujú ju ako existenčnú potrebu pre sexuálne menšiny, dostávajú len malý zlomok hlasov z tohto prostredia.

Za veľa hovorí aj to, že v krajinách, kde sú zväzky pre homosexuálne menšiny inštitucionalizované už dlhšie ako desať rokov, vyše 90 percent homosexuálov možnosť oficiálneho partnerstva či manželstva nijako nevyužilo. Prečo sa nám potom podsúva, že takéto zväzky sú pre nich nevyhnutnou existenčnou potrebou? Toto je pritom skutočné referendum s naozajstným hlasom sexuálnej menšiny. V tomto referende totiž hlasuje aj oná mlčiaca väčšina homosexuálov, o ktorej veľa nevieme.

Postrehnúť to bolo možné aj na nedávnej kontroverznej „konferencii“ organizovanej evanjelickou farnosťou v bratislavskom Starom Meste. Hoci mala byť podľa aktérov projektom na presadzovanie požiadaviek sexuálne „menšinových“ veriacich, zúčastnili sa na nej len organizátori, zopár aktivistov a úzky okruh ich známych. Stovky, možno tisíce veriacich členov s inou než heterosexuálnou orientáciou akciu ignorovali.

Nevraviac o tom, že súčasťou skratky LGBTIQ+ je aj transgenderizmus, ktorý svojou extrémnou povahou a snahou nezvratne preoperovať na iné pohlavie množstvo zmätených detí odstrašuje aj veľkú časť príslušníkov sexuálnych menšín. Transgenderizmus pritom stavia na úplne opačných ideových základoch, ako sú pozície, ktoré zdôvodňujú homosexuáli.

Kým tí prví argumentujú, že prírodou dané pohlavia vlastne nejestvujú, respektíve existujú desiatky „pohlaví“ a nie sú podstatné, pre gejov je biologická prirodzenosť dôležitá – ňou zdôvodňujú, prečo sú vlastne „ozajstnými“ homosexuálmi, a ich orientácia nie je nič získané ani chvíľkové. Pritom súčasťou LGBTIQ+ hnutia sú aj ľudia, pre ktorých je preskakovanie medzi pohlaviami bežné.

Práve o tomto aspekte zúri v LGBTIQ+ hnutí vojna. Zďaleka nejde o jediné protirečenie vnútri tohto ideovo a intelektuálne neukotveného hnutia, ktoré sa vzhľadom na vnútorné pnutia môže ľahko rozsypať, prípadne sa môže otočiť proti veľkej časti sexuálnych menšín.

Aj preto sa k tejto značke mnohí gejovia nechcú hlásiť. Vzhľadom na veľké množstvo neustále pribúdajúcich písmen a s nimi spojených kontroverzných ideí, vyjadriť súhlas s LGBTI atď. hnutím znamená vypísať bianko šek na neobmedzené množstvo požiadaviek (často extrémnych), o ktorých dnes ešte ani netušíte, či s nimi vôbec budete súhlasiť.

LGBTIQ+ hnutie už mnohokrát preukázalo, akej nenávisti je schopné voči gejom, ktorí si dovolili napríklad nesúhlasiť s presadzovaním homosexuálnych manželstiev či adopcií.

Napokon, o názoroch väčšiny homosexuálov veľa nevieme. Je to prirodzené. Väčšina homosexuálov o svojej orientácii mlčí. Aj to je prirodzené. Znakom normálneho a zdravého človeka je neťahať svoju najhlbšiu intimitu do verejného priestoru.

To neznamená, že robiť verejný „coming out“ je niečo apriori zlé. No väčšina ľudí zrejme nechce ukazovať svoju sexuálnu orientáciu verejne, pred ľuďmi, s ktorými sa ani nepoznajú, nieto ešte pred celou spoločnosťou, ktorú to nemusí zaujímať.

Nie je teda žiadnym prekvapením, že o väčšine homosexuálov nevieme. Respektíve vie o nich len úzky okruh ich blízkych. Pretože súkromie a intimita patria presne tam. Nikto iný nemá žiaden dôvod sa zaujímať o hlboko intímne aspekty osobnosti druhého človeka.

Nemôžeme sa teda domnievať, že LGBTIQ+ hnutie sa zastáva všetkých homosexuálov a sexuálnych menšín. Naopak, veľká časť z týchto ľudí nechce mať s LGBTIQ+ ideológiou nič spoločné.

V našom prostredí to bol napríklad nebohý Peter Králik, jeden zo zakladateľov hnutia Inakosť. V zahraničí je známa napríklad Martina Navrátilová či Douglas Murray. Všetci traja sa k svojej sexuálnej orientácii hrdo hlásili ešte v čase, keď to nebolo v móde. Čo majú spoločné? Všetci boli ochotní rozprávať o tom, s akou nenávisťou a odporom sa k nim správalo LGBTIQ+ hnutie len preto, že nesúhlasili s mnohými jeho radikálnymi cieľmi.

Ak by niekto z tejto trojice čelil násiliu zo strany pokrokových extrémistov, uznalo by LGBTIQ+ hnutie svoju spoluzodpovednosť za tragédiu? Priznali by, že majú „na rukách krv“, ako to dnes vyhlasujú o svojich oponentoch?

Neschopnosť progresívcov postaviť sa na stranu všetkých ohrozených gejov a lesieb či príslušníkov sexuálnych menšín – a nielen tých, ktorí sa hlásia k radikálnemu dúhovému hnutiu – je do očí bijúca.

Liberáli síce podporujú inakosť a pestrosť, zároveň sú však presvedčení, že sexuálne menšiny sú jedinou skupinou ľudí, vnútri ktorej panuje len jeden-jediný postoj a ide vlastne o zabetónovaný názorový monolit. Pritom sú to rovnakí ľudia ako všetci ostatní. Niektorí progresívni, iní konzervatívni, ďalší neutrálni…

A ďalší zo sexuálnych menšín sú rovno odporcovia LGBTIQ+ agendy. Za týchto homosexuálov sa dnes nik nepostavil – pritom tvoria veľkú časť tohto prostredia.

Každý, kto má rešpekt k menšinám, sa dnes musí tejto „menšiny“ zastať. Gejovia, ktorí nezastávajú ciele radikálneho hnutia, dnes akoby unikli pozornosti.  

Práve títo ľudia budú po radikalizácii liberálneho prostredia najviac trpieť. Vojna, ktorú progresívne médiá a politici v posledných dňoch rozpútali proti väčšine, je totálna, má vyhrotený politický charakter, a preto zaskočila mnohých, ktorí sú síce voči sexuálnym menšinám vo svojom okolí tolerantní, no aj kritickí k radikálnym cieľom LGBTIQ+ hnutia.

To, akým spôsobom liberálne prostredie túto polarizáciu aktuálne zradikalizovalo, ohrozuje predovšetkým pokojné spolužitie väčšiny so sexuálnymi menšinami.

Udalosti posledných dní o liberálnej komunite odhalili čosi podstatné. Z ich aktivistickej kampane až príliš intenzívne vytŕča podozrenie, ktoré je pritom na stole už dlho – že im v skutočnosti nejde o sexuálne menšiny a už vôbec nie o „toleranciu“, ale skôr o netolerantné presadzovanie politických požiadaviek, s ktorými ani mnohí gejovia nesúhlasia.

V tejto cynickej snahe sa aktivisti LGBTIQ+ nezastavia ani pred veľkou tragédiou, naopak, radi ju okamžite politicky zneužijú. Dôsledky vidíme priamo v parlamente. Symboly LGBTIQ+, ktoré boli kontroverzné, sú odrazu úplne reálne. Vďaka agresívnej mediálnej kampani.

Zúfalá neschopnosť liberálov porozumieť pestrosti a inakosti jednotlivcov a ich mentálne presvedčenie, že sexuálne menšiny sú programovateľné podľa politickej agendy, prinesie ešte veľa zla. A prinesie ho nielen väčšine, ale aj sexuálnym menšinám.

Je úbohé a varovné, ak sa to deje práve dnes.