Výstava Marie Bartuszovej v Tate Modern potvrdzuje, že je klenotom domácej aj medzinárodnej vizuálnej scény

Ide o prvú samostatnú prezentáciu domácej umelkyne na tejto adrese. Vystavuje v zaujímavom susedstve renomovanej japonskej umelkyne Yaoi Kusama v prístavbe galérie otvorenej v roku 2016. Na jesennej londýnskej scéne sa tak ocitá v dobrej spoločnosti ženských umelkýň. V sesterskej Tate Britain paralelne vystavuje britská autorka Cornelia Parker, nasledovať bude výstava poľskej umelkyne Magdaleny Abakanowicz a Barbary Hepworth v Tate St Ives. Spolu s Mariou Bartuszovou ich Frances Morris, riaditeľka Tate Gallery, v katalógu výstavy označila za ženy pionierky, ktoré v tvorbe objavovali inovatívne prístupy k forme, vnímaniu a fyzickému stretnutiu so sochou. Deň pred vernisážou tvorby Márie Bartuszovej publikoval článok denník The Guardian, jej tvorba je okrem zbierok Tate zastúpená aj v Centre Pompidou v Paríži.

Výstava Márie Bartuszovej otvorila londýnsku výstavnú sezónu 

Dielo Márie Bartuszovej je klenotom domácej vizuálnej scény 60. – 80. rokov 20. storočia. V tvorbe čerpala z prírody, jej procesov aj z intenzívneho vnútorného prežívania života a vzťahov. Charakterizuje ju introvertnosť, krehkosť, koncentrácia na jasne vymedzený okruh nadčasových a zároveň aktuálnych otázok života. Plnohodnotné objavenie domácou scénou bolo oneskorené a pred rokom 1989 sa počas jej života konali iba dve jej samostatné výstavy v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne (1983) a vo výstavnej sieni ZSVU v Košiciach (1988). Dnes však nechýba na žiadnej prierezovej výstave slovenského umenia doma ani v zahraničí. Spolu so záujmom o Máriu Bartuszovú rastie aj záujem o hlbšie spoznávanie slovenského umenia vznikajúceho v dobe reštrikcií zo strany totalitného komunistického režimu v Československu. Jej život sa odohrával na periférii, v izolácii a tichu vlastného mikrosveta, no v tvorivom napojení na dianie v umeleckom svete, z ktorého vzišlo rozsiahle a kvalitou mimoriadne konzistentné dielo.

V roku 2005 sa konala výstava Márie Bartuszovej v Slovenskej národnej galérii, v roku 2007 vystavovala na výstave documenta 12 v nemeckom Kasseli, v roku 2014 v Múzeu moderného umenia vo Varšave, čo významne prispelo k medzinárodnému záujmu o jej tvorbu. Ako jediná slovenská autorka je zastúpená na tohtoročnom benátskom Bienále v rámci výstavy Milk of Dreams v priestoroch Arsenale. V tomto roku bola publikovaná rozsiahla reprezentatívna 560-stranová monografia, ktorú pripravila historička umenia Gabriela Garlatyová, kurátorka autorkinej pozostalosti. Získala ocenenie Rady galérií Slovenska Biela kocka a v týchto dňoch prichádza na knižný trh jej anglická mutácia doplnená o súpis diel (catalogue raisonné). Gabriela Garlatyová spolupracovala na príprave londýnskej výstavy, ktorú kurátorsky pripravila kurátorka Tate Modern Juliet Bingham a je spolueditorkou sprievodného katalógu výstavy.

Z Prahy cez Kamenín do Košíc (a do Londýna)

Maria Bartuszová sa narodila v medzivojnovej Prahe v roku 1936, študovala na Oddelení keramiky a porcelánu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom, s ktorým viedla intenzívny umelecký dialóg, a po krátkom pobyte u manželovej mamy v Kameníne na juhu Slovenska zakotvila v roku 1963 v Košiciach. Vo východoslovenskej metropole s bohatým umeleckým dedičstvom prežila väčšinu tvorivého života, na adrese s príznačným poetickým názvom Vnútorný červený breh, obklopená mikrokozmom a bezpečím svojho sveta, ateliéru a záhrady. Ako v monografii píše Gabriela Garlaytová „väčšia časť tvorby Márie Bartuszovej vznikla v uzavretosti pred okolitým svetom, otvorená však svetu prírody a tvorivým silám bytia“.

Bartuszovej život bol zdanlivo chudobný na vonkajšie udalosti, ale o to bohatší na hlboké vnútorné prežívanie. Tvorivá cesta k organickým plastikám, ktoré prepájajú prírodné procesy s univerzálnymi princípmi života, viedla cez dialóg a napätie archetypálneho zrodu a zániku, bezpečia, úkrytu, ohrozenia či zranenia, plnosti objemu a prázdna, vertikály a horizontály. To sú princípy, ktoré akcentuje aj londýnska výstava, ktorá je situovaná v piatich miestnostiach, s vyváženou prezentáciou asi osemdesiatich autorkiných komorných a monumentálnych plastík a reliéfov z bronzu, hliníka a zo sadry (viaceré sú zapožičané zo zbierok slovenských galérií): „Moje pokusy o vlastný výraz sa začínajú malými plastikami modelovanými z hliny, z jednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich z prírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek, alebo dotýkanie buniek. Modelovanie som postupne nahradila odlievaním dokonalých tvarov z nafukovacích gumených balónikov priamo do sadry.“ O procesoch jej tvorby vypovedajú výsledné názvy ako Klíčenie, Semienka púpavy, Zrno, Kvapka, Dážď, aj keď pri väčšine diel názvy zámerne absentujú, aby boli otvorené vnímaniu všetkými zmyslami aj bez slov.

Experimenty so sadrou a inšpirácia detskou hrou

Bartuszovej postupy charakterizuje hľadanie a experimentovanie s materiálmi a s formami, predovšetkým s bielou, neutrálnou a zároveň symbolickou sadrou nielen ako s pomocným, ale definitívnym médiom. K myšlienke odlievania sadry do balónových foriem smerujúcich k autorskej technike gravistimulovaného tvarovania, s ktorým začala pracovať od roku 1961, ju inšpiroval každodenný život: loptové hry s dcérou Annou. Touto autorskou technikou vznikali ovoidné tvary a škrupinky, ktoré evokujú na jednej strane bezpečie domova, na druhej prázdne skrýše tých, ktorí už dávno hniezdo opustili.

V katalógu výstavy s textami ôsmich teoretičiek a teoretikov sú uverejnené reprodukcie diel viacerých autorov dokresľujúce prostredie výtvarnej scény, v ktorom tvorba Márie Bartuszovej vznikala.
Medzi nimi landartové dielo Michala Kerna, ktorého s Máriou Bartuszovou spájal záujem o nekonečné pozorovanie prírodných procesov, ako sú tečúca voda, topenie snehu a ich pretavenie do tvorby. Aj diela Petra Bartoša, Jany Želibskej či Stana Filka, ktorých vo svojom texte o súvislostiach M. Bartuszovej a konceptuálneho umenia uvádza Lucia Gregorová-Stach. Jednu z tém a spoločných menovateľov naprieč ich tvorbou ponúka symbolika bielej farby ako nositeľa transcendentných významov diel. Od ikonického Bieleho priestoru v bielom priestore (1973 – 1974) Stana Filka, Miloša Lakyho a Jána Zavarského k land-artovým zásahom, ktoré vo veľkej miere vznikali v zimnej zasneženej krajine ako Festival snehu iniciovaný Alexom Mlynárčikom, 1970, Pax et Gaudium Milana Adamčiaka, 1970, akcie Petra Bartoša od konca 60. rokov, Dezidera Tótha, Michala Kerna v 70. a 80. rokoch. Načrieť však môžeme aj k hlbšej genéze do minulosti, k bielym zasneženým krajinomaľbám Ladislava Mednyánszkeho.

Plastiky na sokloch z výstavy Augusta Rodina

Termín londýnskej prezentácie Márie Bartuszovej bol pre pandémiu presunutý a pôvodne sa mala ocitnúť v susedstve výstavy Augusta Rodina zameranej na význam sadry v jeho tvorbe. Nie je nepodstatnou zaujímavosťou, na ktorú upozornila Gabriela Garlaytová na nedávnej prednáške v bratislavskej DOT Gallery, že výstava Márie Bartuszovej „zdedila“ sokle z jeho výstavy, na ktorých sú pod sklenenými krytmi umiestnené jej plastiky. Napokon tvorba Márie Bartuszovej s citlivým pohľadom na svet, kotrý je pretavený do krehkých, no výpoveďou silných plastík, patrí do rodiny veľkých sochárskych osobností. Tvorbou sochárov, ako sú Constantin Brancussi, Hans Arp, Henry Moore, Lucio Fontana, Louise Burgeois, Barbara Hepworth, Eva Hesse, Eva Kmentová, Alina Szapocsnikow aj iných sa inšpirovala najmä z dostupnej literatúry a monografií.

Ako integrálnu časť Bartuszovej diela výstava ukazuje realizácie do architektúry, ktoré vychádzali z autorského uvažovania vo voľnej tvorbe a tvorili jediný zdroj jej príjmov. Sú zároveň environmentmi, o ktorých uvažuje v širších súvislostiach dialógu s krajinou a prostredím. Viaceré by sme našli v Košiciach, ktoré sú jedinečnou sochárskou galériou, napríklad objekt pred košickým Krematóriom (Premena, 1979 – 1982), fontánu pred obchodným domom Dargov (1986 – 1987) alebo preliezačku a šmykľavku v škôlke v Revúcej (1969 – 1970).

Najzaujímavejšou časťou minimalisticky komponovanej výstavy je však čiastočná rekonštrukcia košickej výstavy z roku 1988, kde plastiky vytvárajú živé vzťahy a súvislosti s priestorom galérie aj s divákom, ktorý sa ocitá naplno pohltený, zasiahnutý a akoby vpradený do príbehu sochárky, jej diel a svojich vlastných hľadaní. Toto očarenie bolo zaujímavé sledovať na účastníkoch vernisáže z radov medzinárodnej odbornej verejnosti, ktorí sa s tvorbou Márie Bartuszovej stretli prvýkrát, ale aj na nás, ktorí jej tvorbu už poznáme. Zisťujeme však, že stále nie dostatočne a radi sme sa dali zasiahnuť až prekvapivo intenzívnym zážitkom zo živého stretnutia „tu a teraz“.

Diela ako didaktické pomôcky pre nevidomé deti

Ďalším výrazným momentom výstavy sú haptické plastiky – skladačky prezentované na čestnom mieste v hlavnej výstavnej miestnosti. Bartuszová ich realizovala pre nevidomé a slabozraké deti v Levoči v spolupráci s Gabrielom Kladekom, autorom unikátnych a prvý raz vystavených dokumentárnych fotografií z workshopov, realizovaných v rokoch 1976 a 1983 (Maria sa osobne zúčastnila prvého z nich). Patria k prvým príkladom tvorivej spolupráce s handicapovanými deťmi u nás a k unikátnym ukážkam prepojenia autorského uvažovania v didaktických súvislostiach v prepojení s výtvarnou pedagogikou. Autorka ich koncipovala ako „didaktické pomôcky, napríklad plastiku vodnej kvapky pre pochopenie aerodynamiky a gravitácie alebo ako hračky – rébusy pre rozvoj hmatovej orientácie“.

Výstava nám dáva dobrý dôvod vycestovať do Londýna, kde potrvá do 23. apríla 2023. Za návštevu iste bude stáť aj kolektívna výstava Fragilités v Rudolfine v autorkinej rodnej Prahe, v ktorej zatiaľ samostatne nevystavovala. Po skončení londýnskej výstavy sa uvažuje o sprístupnení jej tvorby v centre Košíc, čo by bola popri plánovanom vzniku Múzea Jána Mathé dobrá správa nielen pre Košice, ale pre nás všetkých. Príklad úspechu Márie Bartuszovej je zároveň výzvou zaujímať sa o hodnoty umenia a kultúry, ktoré máme na dosah, vedieť ich naplno oceniť a dať im adekvátny priestor. Maria Bartuszová zastupuje generáciu autorov, ktorí nám aj svetu majú čo povedať. Slovami kurátora Jana Verwoerta, Bartuszovej dielo sa „neprihovára len zraku. Aj keď sa ho nedotknete, ono sa dotkne niečoho vo vás, čo leží mimo vizuálnej pamäti“.