Deväť rokov v rukách Boko Haram

Ako by ste opísali to, čím ste si prešli?

Deväť rokov života v otroctve! Deväť rokov mučenia! Deväť rokov utrpenia! Toľko sme trpeli v rukách týchto bezcitných, bezcitných ľudí. Deväť rokov sme boli svedkami prelievania nevinnej krvi mojich bratov v Kristovi, ktorých zabíjali ľudia, ktorí si nevážia život. Vraždili bez výčitiek svedomia, akoby to bolo normálne. Na týchto deväť premárnených rokov v lese Sambisa sa nedá zabudnúť ani mihnutím oka. Slová nedokážu správne opísať to, čím som si prešla.

Kedy a ako ste boli zajatá?

Členovia Boko Haram zaútočili na moju komunitu vo februári 2013. Po vražednom útoku, ktorý si vyžiadal nespočetné množstvo mŕtvych, nás 22 odviedli do hustého lesa a putovali sme 22 dní, kým sme dorazili na miesto určenia. Kresťanov zavreli do klietok ako zvieratá. Prvé, čo urobili, bolo, že nás násilne konvertovali na islam.

Zmenili mi meno na Aisha, moslimské meno, a varovali nás, aby sme sa nemodlili ako kresťania, inak nás zabijú. Keď som dovŕšila 10 rokov, chceli ma vydať za jedného zo svojich šéfov, ale ja som odmietla. Za trest ma na celý rok zavreli do klietky. Raz denne prinášali jedlo a strkali ho pod dvere bez toho, aby klietku otvorili.

V novembri 2019 zajali mojich dvoch súrodencov a priviedli ich do tábora. Len Boh vie, ako som sa cítila, keď som ich uvidela. Bola som plná intenzívneho hnevu, mala som chuť vziať mačetu a jedného po druhom ich zmasakrovať. Priamo pred mojimi očami vzali jedného z mojich súrodencov a zabili ho. Odrezali mu hlavu, potom ruky, nohy a brucho. S telom môjho brata zaobchádzali ako s kurčaťom pred uvarením. Bola som zničená. Hovorila som si: „Kto je ďalší?“

O niekoľko dní neskôr som začala mať nočné mory, začala som mať halucinácie. Videla som ľudí a počula hlasy, ktoré som nepoznala. Niekedy sa ku mne akoby priblížili ozbrojení ľudia, aby mi ublížili. Keď som kričala, cítila som na pleci ruku a jeden z mojich spoluzajtacov mi hovoril: „Upokoj sa! Dýchaj! Budeš v poriadku.“ Vtedy som si uvedomila, že je to len sen.

Deväť rokov ste boli v zajatí. Ako sa vám podarilo utiecť?

Dňa 8. júla 2022 približne o 1. hodine v noci bolo v tábore ticho a všetci okrem mňa a mojich spoluzajatcov z chatrče spali. Dvanásť z nás sa rozhodlo utiecť. Spočiatku som bola zmätená, či mám zostať kvôli svojej mladšej sestre, ktorá bola v inej chatke, ale usúdila som, že v tomto tábore môžem stráviť zvyšok života, takže som musela odísť, nech sa deje čokoľvek.

Vykradli sme sa z tábora a bežali sme cez hustý les. Bežali sme tak dlho, kým nás nohy niesli, dva dni, až sme napokon 10. júla 2022 dorazili do Maiduguri. Keď sme prišli, omdlela som a keď som sa prebrala, bola som v náručí dobrého samaritána. Dal nám vodu a jedlo, aby sme načerpali sily, a neskôr som prišla do tábora, ktorý spravuje Cirkev.

Aká bola vaša skúsenosť v trauma centre?

Prvé, čo urobili, bolo, že sa za mňa modlili a povzbudzovali ma, aby som sa vrátila k svojej viere. Som šťastná, že som sa vrátila ku kresťanstvu. Odkedy som prišla do Maiduguri, moja bolesť sa zmiernila. Dúfam, že časom mi Boh pomôže prekonať horkosť a prijať pokoj, hoci to nevidím tak skoro. Stále cítim tú bolesť, ozýva sa mi v ušiach. Stále mám nočné mory, hoci už nie také zlé ako predtým. Vďaka traumatologickému centru už nemám halucinácie.

Čo ste sa v centre naučili?

Keď som prvýkrát prišla do Maiduguri, pred začiatkom môjho liečebného procesu som nemohla vystáť mužov! Nedokázala som sa im pozrieť do očí. Boli mi odporní! Teraz, vďaka môjmu liečebnému procesu, som sa naučila zbaviť sa nenávisti. Verím, že som sa naučila prispôsobiť vonkajšiemu svetu a rozprávať sa s ľuďmi. S poradcami začínam nadväzovať priateľské vzťahy, nie agresívne, ako to bolo na začiatku môjho liečebného procesu. Pokiaľ ide o pracovné zručnosti, chcem sa naučiť šiť krásne šaty, topánky a tašky.

Aké sú vaše nádeje do budúcnosti?

Momentálne na to nemyslím. Chcem byť opäť sama sebou. Chcem sa oslobodiť od bolesti a trápenia, ktoré cítim. Ale čoskoro by som chcela získať vzdelanie, chodiť do školy, naučiť sa, ako si nájsť priateľov, ako hovoriť a vyjadrovať sa v angličtine. Chcela by som študovať právo, aby som mohla brániť bezbranných. Vyzývam každého, koho sa Boh dotkne, aby mi pomohol. Ešte sa necítim skutočne a úplne v bezpečí, potrebujem opustiť aj toto prostredie a začať odznova. Najšťastnejšia by som bola, keby sa mi podarilo získať štipendium na štúdium. Len tak nahlas rozmýšľam, ale bola by som veľmi nadšená, keby sa moje želanie splnilo.

Traumatologické centrum diecézy v Maiduguri, ktorého cieľom je pomáhať ľuďom, ktorí utrpeli rôzne formy násilia zo strany Boko Haram, bude oficiálne otvorené až v novembri, aj keď už v ňom našli pomoc prvé desiatky ľudí. Bude pomáhať ľuďom prekonávať ťažké prípady traumy a posttraumatického stresu, ako aj ponúkať im poradenstvo a odbornú prípravu pre rôzne profesie. V centre už pracuje tím 24 ľudí, ktorí sa venujú poradenstvu a sociálnej integrácii a plánuje sa prijatie ďalších 20 zamestnancov. Pri maximálnej kapacite bude traumatologické centrum schopné postarať sa o 40 obetí naraz. Podporiť chod centra je možné prostredníctvom ľubovoľného daru cez nadáciu ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi.