Prečo Rusko nepomáha Arménom v Náhornom Karabachu?

08.11.2020, 14:36 Ne

Vladimir Putin. Foto: TASR/AP

Nedávno arménsky premiér Nikol Pašinjan apeloval na ruského prezidenta Putina so žiadosťou o vojenskú pomoc podľa existujúcej spojeneckej dohody. Odpoveď dostal rýchlo, ale nie od Putina. Ruské ministerstvo zahraničných vecí mu zdvorilo pripomenulo, že uvedená zmluva predpokladá poskytnutie takejto pomoci iba v prípade útoku nepriateľov na vlastné územie Arménska.

Ide o konflikt v Náhornom Karabachu (Arméni preferujú názov Arcach). Je to región s veľmi komplikovanou históriou, ktorý v rôznych obdobiach patril Arménsku, Perzii (Iránu), Turecku a Azerbajdžanu, a čas od času bol aj samostatný. Od roku 1991 je to samozvaná republika, úplne závislá od Arménska, s väčšinou arménskeho obyvateľstva. De iure to však nie je Arménsko, čo bolo zdôraznené v odpovedi Moskvy.

Putin si arménskeho lídra neváži

Formálne ruské ministerstvo zahraničných vecí povedalo všetko správne – okrem ponižujúcej formy a obsahu jeho vyhlásenia. Vyzerá to tak, že Putin si arménskeho lídra neváži a nepovažuje ho za hodného osobnej pozornosti. Je to možné prečítať aj ako náznak, že Pašinjan nevie, čo je životne dôležité pre jeho krajinu, aké sú zmluvné podmienky a garancie Ruska, inak povedané, nie je veľmi kompetentnou hlavou štátu.

Ale hlavne, nielen v Rusku a v Arménsku, ale aj v iných krajinách, to bolo pochopené ako znak, že Rusko nezabráni vytlačeniu Arménska zo sporného regiónu. Hoci súčasťou oficiálneho vyhlásenia je aj upozornenie, že nemožno zaútočiť rovno na Arménsko.  

Prejdime teraz do Ruska. V ruskej verejnosti nie je tento prístup ruského štátu populárny. V Kaukazskom regióne je dnes Arménsko jediným spojencom Ruska, Gruzínsko sa usiluje o členstvo do NATO, Azerbajdžan je pod silným tureckým vplyvom. Arméni sú orientálni pravoslávni kresťania, tamojšia cirkev vždy udržiavala úzke vzťahy s Moskovským patriarchátom.

Ruskí „dobrovoľníci“ a zbrane už mohli byť v Karabachu

Nie je preto nijako prekvapujúce, že viacerí Rusi súcitia s arménskym ľudom. A podozrievajú svojich politikov, že odkaz na zmluvné záväzky sú len výhovorkou. Keby padlo politické rozhodnutie, v Karabachu by sa okamžite objavili početní ruskí „dobrovoľníci“ a moderné zbrane, ktoré dnes tak chýbajú Arménom.

Tak prečo Kremeľ ignoruje verejnú mienku v tejto otázke? Opoziční politici tvrdia, že Putin neznáša Pašinjana, ktorý získal moc vďaka podpore ulice, v dôsledku tzv. „farebnej revolúcie“. V tomto zmysle je mu azerbajdžanský prezident Ilham Alijev bližší. Ak by platil tento koncept, znamenalo by to, že Putinova neochota pomôcť Arménom je pomstou za ich zlé správanie.  

Toto vysvetlenie však vyvoláva vážne pochybnosti. Kaukaz je totiž mimoriadne dôležitým regiónom pre bezpečnosť Ruska. Bolo by ťažké uveriť, že Kremeľ by súhlasil so zmenou tamojšej rovnováhy síl výlučne na základe osobných pocitov. Na niečo také by boli nevyhnutné podstatne závažnejšie dôvody.  

Rusko si to spočítalo

A také naozaj existujú.

Obchodný obrat Ruska s Tureckom a Azerbajdžanom je spolu desaťkrát vyšší ako s Arménskom. Ruská ekonomika je vyčerpaná medzinárodnými sankciami a nemôže si dovoliť stratu takýchto partnerov.  

Vzťahy Ruska a Turecka balansujú na hrane priateľstva a nepriateľstva. Turci majú ozbrojené sily v Sýrii aj Líbyi a podporujú tam protiľahlé strany vnútorných konfliktov ako Rusko. Už niekoľkokrát došlo aj k priamej konfrontácii. Neustále sú potrebné diplomatické úsilia, aby sa vzťahy úplne nezhoršili.

Keby sa Rusko otvorene zastalo Arménska, nevyhnutne by prekročilo pomyselnú tenkú hranu. A to teraz nikto nechce. A ani to nezvládne, ruský štát už má príliš veľa medzinárodných záväzkov.

Náboženský rozmer

Vznikla tak paradoxná situácia, keď je kresťanskému Arménsku ochotná pomôcť len – islamská republika Irán. Ten je znepokojený rastúcim tlakom Turecka na jeho hraniciach a z toho vyplývajúcim šírením sunitského odvetvia islamu, bežného v Turecku a viacerých iných moslimských krajinách, ale pre Iráncov neprijateľného.

Mimochodom, podľa niektorých zdrojov už Turecko požiadalo Azerbajdžan, aby z jeho armády, bojujúcej v Karabachu, boli odhlásení vyšší dôstojníci – šiíti (podoba islamu rozšírená v Iráne a Azerbajdžane), ako aj tí, ktorí sa učili v Rusku. Ak je to tak, asi to niečo hovorí o ďalších plánoch tureckého riadenia.

Zrada

Niektoré média v Arménsku a Náhornom Karabachu už hodnotia ruskú politiku v regióne ako zradu. Pre Rusko by bolo značným rizikom stratiť Arménsko ako svojho spojenca a dlhodobého priateľa, aj ako poslednú baštu na Kaukaze. Keď arménske obyvateľstvo bude nútené opustiť Arcach (čo je veľmi pravdepodobné), toto územie bude stratené aj pre kresťanský svet. 

Otto von Bismarck, slávny nemecký „železný kancelár“ z 19. storočia, v rozhovore pre ruské (!) noviny St. Petersburgische Zeitung 11. augusta 1867 povedal: „Politika je umením možného.“ („Die Politik ist die Lehre vom Möglichen“). Tak možno chápať situáciu Ruska, jeho obmedzené možnosti limitujú jeho správanie, zvlášť v tomto prípade.  

Rusko teraz naozaj potrebuje veľmi vysoké politické umenie, aby sa dostalo z krízy na Kaukaze a nielen bez väčších strát, ale aj bez straty tváre. 

Vasil Lipitsky

Autor je bývalý poslanec ruskej štátnej Dumy, žije a podniká v Bratislave.

Ďalšie články od Redakcia
Ďalšie články