Keď pohanský kandidát odmietol, vládu prevzal kresťan: Dočasná vláda cisára Joviána

Z času na čas sa pozrieme na osudy politikov z hlbokej minulosti, ktorí vo svojej dobe patrili k neschopným skrachovancom alebo mali smolu, že ich povesť zničila propaganda. K druhej skupine patrí jednoznačne najkratšie vládnuci legitímny rímsky cisár Jovián.

Vo funkcii vydržal o málo dlhšie ako sedem mesiacov a na trón v Konštantínopole si ani nestihol sadnúť. Rímsky kronikár a vojak Ammianus Marcellinus mu zabezpečil v dejinách postavenie „len tieňa moci, niekoho neschopného a slabého“. Kto bol cisár Jovián naozaj?

Rímska armáda pod velením cisára Juliana (361 – 363) na jar 363 zaútočila na sasánovskú Perziu a popri Eufrate sa relatívne hladko dostala až k perzskému hlavnému mestu Ktesifonu (južne od dnešného Bagdadu), kde zvíťazila v bitke. Julianovým zámerom bolo zosadiť nebezpečného a bojovného perzského šáha Šápura II (309 – 379) a na perzský trón dosadiť jeho brata Hormizda, ktorý už od čias Konštantína Veľkého žil v rímskom exile. Prosto, vytvoriť prorímsku bábkovú vládu u najnebezpečnejšieho suseda.

Julian, ktorý bol, mimochodom, posledným pohanským rímskym cisárom, však nakoniec rezignoval na obliehanie dobre opevneného mesta a rozhodol sa pre návrat. Jeho vojaci presadzovali cestu popri Eufrate, kde nečakali odpor, ale cisár sa rozhodol pre východnú trasu popri Tigrise. Spálili svoje lode, ktoré viezli zásoby, časť zásob na 20 dní preložili na zvieratá a začiatkom júna sa vydali na východ od Ktesifonu do úrodného kraja.

Čo presne bolo cisárovým úmyslom, to sa len domnievame. Možno chcel vylákať Peržanov do ďalšej bitky, lebo šáh Šápur II sa približoval ku Ktesifonu so svojou hlavnou armádou. Lenže šáhova armáda sa vyhýbala boju a iba pálila úrodu, aby sa Rimania nemohli zásobiť. Julian bol kvalitný veliteľ so skvelou kariérou, ale karta mu išla v útoku. Táto výprava odhalila jeho slabiny. Vyzerá to, že nemal žiadny plán B, ak by neuspel s dobytím Ktesifonu a dosadením Hormizda na trón. Svoju výpravu odsúdil na katastrofu unáhleným rozhodnutím zostať pri Ktesifone. Ak by sa hneď vydali na sever popri Eufrate, tak zásoby potravín by im ako-tak vydržali, ak by sa nikde nezdržali. Stihli by to aj popri Tigrise, ale tam hrozili bitky s Peržanmi. Takto sa armáda neužitočne zdržala a v polovici júna sa začal ústup, ktorý Peržania zdržovali neustálymi prepadmi predného a zadného voja a šarvátkami. Peržania si vybrali zdržiavaciu a opotrebúvaciu taktiku obľúbenú aj modernými armádami, ak im hrá do karát terén a stoja proti silnejšiemu protivníkovi.

Rímski vojaci čelili viacerým problémom spôsobeným perzským prístupom. Prvým bol veľmi pomalý postup, len 10 až 15 km denne, čo ešte viac vplývalo na míňanie zásob, takže Rimania hladovali a museli znížiť štandardné prídely. Pomalý postup v horúcom počasí prispieval k ich dehydratácii, len malej šanci prežiť zranenia a k všeobecnému vyčerpaniu z letných horúčav. Začali sa objavovať dezercie, čo svedčilo o poklese bojovej morálky. Dňa 26. júna 363 sa odohrala prvá veľká bitka s hlavnou perzskou armádou v blízkosti dnešnej Samarry, do ktorej sa zapojil cisár bez toho, aby si zobral brnenie. Utrpel smrteľné zranenie, ktorému v noci podľahol. Podľa Ammiana mal na smrteľnej posteli dojímavú sokratovskú reč na rozlúčku a so všetkou dôstojnosťou cisára-filozofa pokojne odišiel na druhý svet. Odmietol však menovať svojho nástupcu, aby náhodou neobišiel vhodnejšieho kandidáta.

Paradoxom celej situácie bolo, že Šápur trikrát ponúkol Julianovi mier, ktorý by zabezpečil Rimanom pokojný odchod domov. Prvá ponuka prišla ešte pred začiatkom výpravy do Perzie, lebo šáh sa chcel vyhnúť vojne. Jej odmietnutie sa ešte dá pochopiť. Druhá ponuka však bola po bitke pri Ktesifone a tretia len pár dní pred bitkou pri Samarre. Odmietnutie týchto ponúk bolo opäť neuváženým rozhodnutím Juliana, ktoré ho aj stálo život a jeho vojsko priviedlo na prah katastrofy.

Zložité politické rokovania

Najcennejšie informácie zanechal Ammianus Marcellinus, ktorý sa pravdepodobne zúčastnil na výprave. Bol pohan a neskutočne obdivoval cisára Juliana, ktorý bol pomaly hlavným hrdinom celých rímskych dejín. Vyznačoval sa, ako by sme dnes povedali, dvojakým kilometrom. Celý svoj text majstrovsky vystaval okolo Juliana a jeho nasledovník Jovián bol jeho presným opakom. Jeho charakteristika a správanie spĺňajú stereotypný obraz uzurpátora. Paradoxne, Julian sa dostal k moci uzurpáciou a Jovián bol prvý cisár, ktorý po dlhom čase získal post legitímnou voľbou. Ako tá voľba prebiehala?

Po Julianovej smrti sa zišli volitelia pozostávajúci z vysokých civilných úradníkov, veliteľov vojska magistrov militum, tribúnov peších a jazdeckých jednotiek. Išlo o dosť veľkú a rôznorodú skupinu. Niektorí dosiahli svoje posty ešte za Konštantína I. (306 – 337), iní za jeho syna Konštantína II (337 – 361) a medzi vojakmi bolo dosť mužov, ktorí vďačili za svoje povýšenie Julianovi. Volitelia sa rozdelili na dve hlavné frakcie – dvorských úradníkov a vojakov. Dá sa povedať, že v jednej frakcii prevažovali kresťania a v druhej pohania. Padlo viacero návrhov, ale všetky boli zamietnuté jednou alebo druhou frakciou.

Nakoniec sa dobrým kompromisným kandidátom stal prétoriánsky prefekt Východu (najvyšší civilný úradník so širokými právomocami, niekto ako dnešný premiér) Salutius, pohan so skvelou kariérou, ktorého rešpektovali všetci a cirkevný otec Gregor z Nazianzu ho označil za jedného z najlepších pohanov svojich čias. Smolou bolo, ze Salutius odmietol cisársky diadém pre svoj vysoký vek a chatrné zdravie, hoci vďaka svojej hodnosti mal najlepšiu východiskovú pozíciu prevziať moc. Bol dokonale zorientovaný vo všetkých jej zákutiach a všade mal svoje kontakty a ľudí. Navyše aj zákon ošetroval, že v čase interregna ríšu viedol prefekt prétoria, tak išlo len o formálne doriešenie situácie a maximálne možný kariérny postup.

Padlo ešte niekoľko mien, ale všetci boli zamietnutí, alebo odmietli. Možno si elity pamätali na osud cisára Valeriana, ktorého Peržania zajali v roku 260. Podľa jednej tradície dožil ako otrok. Podľa inej si ho perzský šáh vodil so sebou, a keď chcel vyliezť na koňa, chrbát rímskeho cisára bol skvelý pojazdný schodík. Ušlo sa mu aj iných urážok. Asi najhorší osud mu pripísal Lactantius, podľa ktorého ho zabili rozžeraveným zlatom po tom, čo navrhol svoje vykúpenie. Podľa inej verzie ho stiahli z kože a tú držali ako módny doplnok a hrdo ukazovali návštevníkom v perzskom chráme. Dozvuky tohto hrozného zajatia asi rezonovali medzi rímskymi elitami a kariéra cisára v potenciálnom perzskom zajatí nevyzerala atraktívne.

Podľa Ammiana vtedy vstúpili na scénu horúce hlavy medzi vojakmi, ale skôr to vyzerá na cisársku gardu, ktorej došla trpezlivosť s velením. Mnohí vojaci ani nevedeli, že cisár zomrel, ale garda strážila telo aj voliteľov, tak mala aký-taký prehľad o situácii. Vojaci navrhli Joviána, vysokého dôstojníka cisárskej gardy. Vojsko bolo tradične jedným z elementov spoločnosti, ktorý vyberal cisára, takže išlo o legitímny návrh. Voliteľom asi padol kameň zo srdca a Jovián sa ukázal ako dokonale kompromisný kandidát. Jeho otec bol comes domesticorum (hlavný veliteľ cisárskej ochranky) a jeho svokor magister equitum Illyrica (najvyšší veliteľ jazdy na západnom Balkáne), takže pochádzal z úspešnej vojenskej rodiny. Vďaka svojej funkcii v ochranke trávil aj veľa času s Julianom. Vojenská strana mu bola naklonená. Bol aj kresťanom, ktorý asi svoje kresťanstvo navonok veľmi neukazoval, lebo Julian si ho ponechal pri sebe, ale stačilo to pre kresťanskú frakciu. Mal našliapnuté na veľkú kariéru. Ale v čase zvolenia mal 32 rokov, takže ešte nestihol byť menovaný do vyšších funkcií. Takouto náhodnou nomináciou však preskočil viacero stupienkov moci, nebol zorientovaný a nemal vytvorené kontakty. Celkom dobrý kandidát pre matadorov moci. Jeho hlavnou úlohou bolo zachrániť rímsky expedičný zbor a dostať ho z nebezpečenstva naspäť do ríše. Prípadne dostať nechutný trest od Peržanov. Typický krízový manažér. Ammianus si neodpustil uštipačnú poznámku: „Pre otcovské zásluhy bol trochu vhodný (na trón).“

Cisár povolaný vyriešiť katastrofu

Hneď ráno nechali nastúpiť vojsko a oznámili mu smrť Juliana a nového cisára Joviána. Ammianus v tomto momente vzdal posledný hold svojmu hrdinovi a dal ďalšiu ranu Joviánovi. Vojaci v zadnom voji nepočuli, čo sa hovorilo a mysleli si, že Julian sa uzdravil a začali mu kričať na slávu. Mená Julianus a Jovianus sa podobali. Keď videli prichádzať v purpure vysokého a vychudnutého Joviána, dali sa do plaču. Vojsko sa vydalo na pochod a denne ušlo len asi 10 km. Počas tohto ústupu ešte zviedlo dve bitky proti perzskej elite – ťažkej jazde a vojnovým slonom. Peržania ich chceli doraziť. Dokázalo sa ubrániť a pochodovalo vyprahnutou Mezopotámiou. Stále išlo o silu, ktorej sa Peržania museli obávať.

Rimania však sami mali dosť a vojaci žiadali prechod na druhú stranu Tigrisu pri meste Dura, aby sa odpútali od Peržanov. Elitné oddiely z Galie preplávali rozvodnenú rieku, pobili perzské stráže a vytvorili bezpečné predmostie, ale ženisti nedokázali postaviť pontónový most, ktorý sa im v prúde rozpadol. Chýbali zásoby, boli odrezaní a veľká časť prišla o vôľu niečo podniknúť. Vtedy prišla štvrtá ponuka na mier. Jovián sa ju rozhodol prijať a začal rokovania so Šápurom. Trvali pár dní, počas ktorých sa Rimania nehýbali a ďalej trpeli hladom a horúčavou. Nakoniec sa však 11. júla dohodli na podmienkach mieru a Peržania im predali potraviny. Stále ich však čakal 150-kilometrový pochod k hraniciam. Od rozhodnutia odísť z Perzie uplynulo niečo viac ako 40 dní. Potravín mali len na 20 dní, ale napriek tomu to Rimania zvládli a 60-70 percent ich vojska sa vrátilo domov.

Mier uzavrel Jovián na 30 rokov, čiže na predpokladanú dĺžku svojho života a svojmu nástupcovi tak nechával voľné ruky. Ale išlo o najhorší mier v rímskych dejinách. Cena za záchranu vojska bola vysoká. Peržanom museli odstúpiť časť Mezopotámie s mestom Nisibis (dn. Nusaybin v Turecku) a inými mestami. Nisibis bolo dôležitou križovatkou, centrom obchodu, pevnosťou a Rimania z neho kontrolovali veľké územie. Okrem toho odstúpili aj päť provincií na východnom brehu Tigridu a vzdali sa ochrany a pomoci svojmu spojencovi Arménsku. Pre korektnosť však musíme dodať, že Jovián odstúpil mestá a územia, ktoré až na Nisibis Peržania ovládli počas predchádzajúcich bojov. Uznal len status quo a zriekol sa rímskych nárokov. Taktiež obyvatelia sa nestali perzskými poddanými a mali byť odsunutí na rímske územie.

Už mu však nikto neodpustil stratu perly Mezopotámie. Jedným z deportovaných obyvateľov bol aj sv. Efrém Sýrsky, ktorý o svojom rodnom meste napísal viacero hymnov a nikdy na neho nezabudol v exile v Edesse (dn. Sanliurfa v Turecku). Jovián však svoju krízovú úlohu splnil a prejavil sa aj ako muž slova. Keď už boli na rímskom území, tak ho nabádali, aby porušil dohodu a neodovzdal Nisibis. Odmietol.

Koniec dočasnej vlády

Cisár sa pomaly presúval východnými provinciami, stretával sa s ľuďmi a vydával zákony. Taká bežná cisárska agenda na cestách. V dnešnej Ankare vyhlásil svojho možno ročného syna Varroniana za konzula, čím mu otvoril možnosť stať sa cisárom. Jovián už nedorazil do Konštantínopola a vo februári 364 zomrel na severe Malej Ázie, len pár dní pred predpokladaným príchodom do cisárskeho paláca. Jeho smrť vyzerala podozrivo, šírili sa rôzne verzie, ale pitvu cisára nevykonali, čím porušili zvyklosti. Smrť zahovorili otravou čerstvo vymaľovanou izbou a chybnou pieckou.

Podľa Jána Zlatoústeho v roku 380 žila v Konštantínopole cisárovná vdova v neustálom strachu o život svojho jednookého syna. Historikom to vychádza na Joviánovu manželku Charito a Varroniana, ktorého niekedy po smrti otca oslepili na jedno oko, aby sa nemohol uchádzať o trón. Zľutovali sa nad nemluvňaťom, lebo štandardný rímsky postup bol oveľa krutejší. Dočasne menovaným politikom na vyriešenie jednej úlohy väčšinou nebýva dopriate dlhšie pôsobenie či samostatnosť v rozhodovaní.