Dotyk Boha alebo aký je vzťah práva a cirkvi

Už od detstva je nám vštepovaná výchovná zásada: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba!“ Začína sa to poriadkom vo veciach, ale nezostáva to iba pri nich.

Aký je však vzťah práva a cirkvi? Slovné spojenie cirkevné právo sa nerodilo ľahko a rovnako neľahko sa obhajuje aj jeho prežitie. Hociktorému študentovi tejto oblasti stačí spomenúť meno Rudolf Sohm a hneď sa mu v mysli vybaví známy kameň úrazu.

Tento významný protestantský teológ potrápil koncom 19. storočia mnohých odborníkov svojím provokatívnym tvrdením: „Podstata práva je svetská, kým podstata cirkvi je duchovná. Preto je medzi právom a cirkvou nezmieriteľný rozpor.“ Táto veta sa stala pre viacerých profesorov kánonického práva 20. storočia „tŕňom, ktorý cirkevné právo odvtedy už viac nenechal na pokoji“(Mörsdorf). Dodnes sa ozývajú hlasy kritikov, ktorí právo v cirkvi vidia jednoducho neradi.

Ako to bolo v časoch Ježiša Krista?

Pri hľadaní odpovede na túto otázku nám významne môže pomôcť Biblia. Keď zaostríme na jej staršiu časť, vidíme, že Zákon je prítomný nielen v preklade jej názvu, ale aj v živote veriaceho spoločenstva takmer od začiatku. Zákon sa stal najistejšou cestou k Bohu. Izraeliti žili s vedomím, že ak budú dodržiavať predpisy dané Bohom, bude sa im dariť a naopak.

Ich dva veľké exily v Egypte a v Babylone sa kladú do priameho súvisu s nedodržiavaním Zákona. Preto si po druhom zajatí zbožní Izraela povedali: Dosť! Pekne-krásne obmurovali hlavné prikázania múrom 613 ďalších príkazov a zákazov, aby sa k porušeniu tých hlavných prikázaní nedalo ani len priblížiť. Na ich verné dodržiavanie potom dohliadala morálna polícia zákonníkov, farizejov, ako aj iné „náboženské hliadky“.

Svojím starostlivým okom striehnu preto aj na Ježiša Krista pri každom jeho verejnom prejave či zázraku. Pohroma exilu sa už nesmie zopakovať. A aký je Ježišov postoj k Zákonu? Na jednej strane dodržiava jeho predpisy prakticky od narodenia. Obriezka, predstavenie v chráme, náboženské púte, pravidelné návštevy synagógy. Vyhlasuje, že neprišiel Zákon zrušiť, ale ho naplniť. Na druhej strane neustále kritizuje spomínanú „morálnu políciu“ za to, že stratila zo zreteľa srdce Zákona a nechala vyblednúť milujúcu tvár Zákonodarcu.  

Konkrétny prípad

Evanjelista Lukáš na jednom mieste ponúka čitateľom takzvaný literárny sendvič. Ide o známu duchovnú lahôdku, ktorá spája dva životné príbehy do jedného celku. Do príbehu náboženskej celebrity Jaira je vložený krátky príbeh neznámej ženy trpiacej krvotokom. Oba príbehy sú formálne prepojené číslom 12. Neznáma žena je chorá dlhých dvanásť rokov a Jairova dvanásťročná dcéra zomiera. Oba príbehy však spájajú oveľa dôležitejšie chute – Ježiš Kristus a Zákon.

Vidíme ženu, ktorá sa približuje ku Kristovi a chce sa ho dotknúť. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby táto žena nemala diagnózu, ktorá ju podľa židovského Zákona robila nečistou. A každý, koho by sa bola dotkla, sa automaticky stane rituálne nečistým. Čo to znamená? Nemôže sa modliť spoločne s ostatnými v chráme, a tak sa vlastne nemôže poriadne priblížiť ani k Bohu. Žena preto hľadá uzdravenie porušením Zákona a nám sa natíska legitímna otázka: Je toto cesta k Bohu? Prostredníctvom porušenia Zákona?!

Na druhej strane v tom máme jasno. Keby žena ten Zákon neporušila a Krista by sa nedotkla, nebola by uzdravená. Ako poľahčujúca okolnosť jej môže slúžiť nanajvýš spôsob, akým sa priblížila ku Kristovi. Prišla tajne, nenápadne, bez slova. Možno aj preto, aby predsa len Zákon dodržala aspoň navonok a nevyvolala verejné pohoršenie.

Všetko sa však zmenilo v okamihu Ježišovou vyšetrujúcou otázkou: „Kto sa ma to dotkol?“ Položil ju Ježiš preto, aby chorú ženu strápnil? Opak sa javí ako pravda. Ježiš Kristus totiž celou udalosťou odhalil skutočnosť, že to on je naplnením Zákona.

Práve v kontexte tohto príbehu začíname jasnejšie chápať komplikované slová svätého Pavla v jeho Liste Galaťanom: „Veď ja som skrze Zákon zomrel Zákonu, aby som žil Bohu.“ Tam, kde mi totiž Zákon hovorí, že sa pre svoju hriešnosť a nedokonalosť k Bohu nemôžem ani len priblížiť, práve tam sa ma dotýka Boh sám. Toto je prelomové posolstvo tohto príbehu. Nespočíva v porušení Zákona, ale v jeho totálnom naplnení.

Dilema Zákona

Neznáma žena trpiaca krvotokom je tak pre celebritu Jaira lekciou i skúškou zároveň. Jairus ako predstavený synagógy tu vlastne stojí pred dilemou. Pred chvíľou pozval Krista do svojho domu, aby zachránil svoju umierajúcu dcéru. A tento pozvaný Ježiš z Nazareta prišiel do priameho kontaktu s nečistou ženou a sám sa tým znečistil. Ba čo viac. On dokonca odmenil jej protizákonné správanie tým, že ju uzdravil. Keby jej bol aspoň povedal: „Ale odteraz už buď dobrá. Už viac neporušuj Zákon!“ Ježiš však toto neurobil. Čo bude ďalej? Keď Kristus vstúpi do jeho domu, tak to znečistenie zanesie aj tam.

Na druhej strane, dcéra umiera. Vyhrá v ňom ortodoxný žid alebo zúfalý otec zomierajúcej dcéry? Ktosi sa tu dokonca odvážil vysloviť hroznú špekuláciu, že keď neskôr prišli z Jairovho domu a oznámili mu, že jeho dcéra umrela, Jairus mohol v sebe nechať vyhrať tradičného žida a vnímať to ako „pádny“ dôvod pozvanie odvolať. Jairus to však neurobil povzbudený slovami Ježiša Krista: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!“ Ver, aj napriek predpisom Zákona! Lebo v najťažšej chvíli do hry vstupuje aj iný železný zákon, neoblomný zákon logiky.

Tento zákon argumentuje chladne, racionálne, ale vecne: „Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.“ Podobné „logické“ argumenty stretávame často: „Už to nemá zmysel, veď aj lekári potvrdili, že tu sa už nedá nič robiť.“ „Už to nechajte tak, veď aj psychológovia vám povedali, že svoj vzťah už nezachránite.“ „Každý hovorí, že to aj tak nezvládneš, tak načo sa ďalej namáhaš?“

Ubi ius, ibi homo?

V Ježišovi Kristovi získavajú predpisy Zákona nielen novú tvár, ale dostávajú aj úplne nový obsah. Tým obsahom je jeho osobná prítomnosť. Žiaden človek totiž nie je schopný vyplniť Zákon stopercentne a skutočná pokora sa rodí práve z tohto poznania a uznania. Jediný, kto Zákon vyplnil celý, je Ježiš Kristus. A tento fakt má svoje praktické následky: Tam, kde mi Zákon hovorí, že som padol, tam ma dvíha sám Boh. Tam, kde mi Zákon hovorí, že som zranil iných alebo seba, tam chce vstúpiť a uzdravovať sám Ježiš Kristus. Tam, kde mi Zákon hovorí, že nemám na niečo nárok, práve tam mi Boh hovorí opačné slová: „Tu je moja milosť!“

Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek, spája v sebe obe skutočnosti: Cirkev i právo, život i Zákon. Iba toto živé spojenie zaručuje, že cirkevné právo nebude len suchou zbierkou našich povinností a právnych nárokov, ale nechá v našich životoch zažiariť svoj hlavný obsah – milosrdného Boha.