Prázdne rámy – nezahojené rany poľských múzeí

Rozsah týchto strát je obrovský. Odhaduje sa, že v dôsledku vojenských akcií Nemecka a Sovietskeho zväzu a krádeží, ktoré títo útočníci vykonali na území Poľskej republiky v hraniciach z roku 1945, zmizlo zo zbierok viac ako 516-tisíc umeleckých diel. Už v roku 1942 sa straty múzeí odhadovali na 50 percent predvojnového stavu.

Piotr Gliński. Foto: archív Piotra Glińského Piotr Gliński. Foto: archív Piotra Glińského

Mnohé diela, bohužiaľ, zmizli navždy. Boli zničené, pochované pod ruinami zbombardovaných budov, spálené pri požiaroch, zničené nie vždy náhodnými strelami. Prázdne rámy v poľských múzeách sú symbolom strateného dedičstva, ale aj znamením nádeje na návrat ukradnutých a nelegálne vyvezených umeleckých diel, ktoré sa dodnes nachádzajú mimo hraníc našej krajiny.

Nie je náhoda, že sa kampaň „Prázdne rámy” v poľských múzeach začala krátko pred výročím sovietskej agresie proti Poľsku 17. septembra 1939. Chceme týmto spôsobom pripomenúť, že Poľská republika sa stala obeťou dvoch agresorov – Nemecka a sovietskeho Ruska. Zo všetkých krajín zapojených do druhej svetovej vojny, okupovaných alebo bojujúcich, najväčšie straty utrpelo práve Poľsko, a to tak z hľadiska obetí (o život prišlo približne šesť miliónov občanov Poľskej republiky), ako aj kultúry a umenia.

Prázdne rámy sa doteraz objavili v 12 múzeách – v najväčších národných múzeách, ako aj v menších regionálnych inštitúciach a okresných múzeách. Špeciálne pripravené tabule a označenia sú pripomienkou na umelecké diela a historické predmety ukradnuté z týchto múzeí počas druhej svetovej vojny nemeckými a sovietskymi útočníkmi. V rámci kampane môžu návštevníci uvidieť aj pôvodné prázdne rámy, ktoré zostali po vyrabovaných predmetoch.

V skladoch poľských múzeí sa takýchto rámov nachádza veľmi veľa. Sú nemými svedkami umeleckých diel, nezákonne odstránených z územia okupovaného Poľska. Od začiatku vojny Nemci uskutočňovali plánovanú a systematickú lúpež poľských verejných, súkromných a cirkevných zbierok. Odvážali ich hlboko do Ríše alebo do špeciálne pripravených skladov v Dolnom Sliezsku a Pomoransku. Nemeckí úradníci používali ukradnuté predmety z múzeí na výzdobu svojich kancelárií a bytov.

Poľský kultúrny majetok nelúpili však len Nemci. S postupujúcim východným frontom vstúpili do Poľska takzvané ”trofejné brigády” Červenej armády. Ich úlohou bolo nájsť a zrekvirovať všetky cenné predmety hmotného dedičstva, umelecké diela, zbierky múzeí a archívy. Tieto akcie sa rýchlo premenili na bežné rabovanie a devastácie.

Prvé registre kultúrneho majetku strateného z poľských zbierok sa vypracovali už v septembri roku 1939. V mnohých múzeach sa zamestnanci snažili – tak ako to bolo možné – zachovať čo najviac dokumentácie o tom, ktoré predmety sa odviezli a kam. Reštitúcie, ktoré sa začali hneď po vojne, prinavrátili časť strateného dedičstva, ale v 50. rokoch 20. storočia boli prerušené. Odvtedy až do začiatku 90. rokov nebola reštitúcia umeleckých diel súčasťou oficiálnej štátnej politiky.

Reštitúcie sa obnovili až po zmenách v politickom systéme. V roku 1992 sa vytvorila databáza vojnových strát, teda národný register kultúrneho majetku strateného v dôsledku druhej svetovej vojny a pochádzajúceho z územia Poľska. Databáza, ktorú dodnes spravuje Odbor pre reštitúcie kultúrneho majetku Ministerstva kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky, má viac ako 66-tisíc záznamov a stále sa rozširuje. V súčasnosti sa uskutočňuje 130 reštitučných konaní, ktoré vedie poľské ministerstvo kultúry v 15 krajinách. Vďaka reštitučným akciám ministerstva kultúry sa v posledných rokoch do pôvodných zbierok vrátilo viac ako 600 cenných predmetov.

Prázdne rámy, ktoré sú teraz vystavené v poľských múzeách, stále čakajú na návrat „svojich” umeleckých diel. Niekedy sa stávajú dôležitým dôkazom v procese reštitúcie ukradnutého predmetu. Vlastnícke značky alebo inventárne nálepky danej zbierky, umiestnené na ráme, ktoré vďaka archívnym fotografiám môžno priradiť k hľadanému obrazu, často pomáhajú potvrdiť, že obraz patrí do predvojnovej zbierky.

Tak bolo aj v prípade obrazu Marcina Zaleského Interiér milánskej katedrály, vráteného v roku 2019. Národné múzeum vo Varšave vlastní pôvodný rám obrazu, zhotovený okolo roku 1840 a vybraný samotným umelcom. Bol identifikovaný na základe bývalého inventárneho čísla na zadnej strane rámu a tabuľky s menom umelca, umiestnenej pred rokmi na jednej z jeho kratších strán.

Najznámejšou poľskou vojnovou stratou je obraz zo zbierky Múzea kniežat Czartoryských v Krakove – Rafaelov Portrét mladého muža. Po ňom tiež zostal prázdny rám vystavený v krakovskom múzeu. Vo filme Pamiatkari Georgea Clooneyho z roku 2014 je scéna, v ktorej utekajúci Nemci likvidujú jeden zo skladov umenia a podpália tam uložené predmety. Portrét mladého muža mizne v plameňoch. My sme však presvedčení, že to sa v skutočnosti nestalo. Poľský štát nikdy neprestane pátrať po tomto unikátnom umeleckom diele a iných kultúrnych hodnotách stratených počas druhej svetovej vojny. Naším cieľom je, aby sa prázdne rámy a vitríny poľských múzeí opäť zaplnili navrátenými dielami.

Prof. Piotr Gliński je profesor humanitných vied. Vicepremiér, minister kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky.

Text je uverejnený spoločne s poľským mesačníkom Wszystko co Najważniejsze v rámci historického projektu s Inštitútom národnej pamäti (IPN) a Poľskou národnou nadáciou.


Ďalšie články