Ak sa stádo kráv rozhodne niekam ísť, je to turista, kto rýchlo zmení smer cesty. Aj také je Slovinsko

Mojím prechodným domovom je teraz Maribor, metropola východného Slovinska. Aj keď to nie je žiadne veľkomesto (má približne 95-tisíc obyvateľov), zatiaľ sa zdá, že celkom prekypuje životom. Zrejme je to tým, že je tu veľa mladých. O Brne, kde študujem na Mendelovej univerzite, sa pritom hovorí, že je to študentské mesto. Dnes už mám však dojem, že tento prívlastok by Mariboru svedčil ešte viac.

Mladých vidno najmä v reštauráciách a kaviarňach, čo je čiastočne dôsledok štátnej podpory stravovania študentov alias kupónov na jedlo. Študenti vďaka tomu v sieti reštaurácií zapojených do programu (je ich celkom dosť) zaplatia za jedlo v priemere 2 až 3 eurá, pričom dostanú plnohodnotné jedlo. Slovinský systém je pritom európskym unikátom. Najlepšie na ňom však je to, že platí aj pre zahraničných študentov.

Aj keď to určite znie ako klišé, Maribor je ozaj pekné mesto. A to aj napriek tomu, že sa nad ním nevypína žiaden majestátny hrad a architektúra v historickom centre nie je až taká vyšperkovaná ako v Košiciach, Brne, Ľubľane či ďalších známych európskych sídlach. Nepovedal by som ani, že ponúka nezabudnuteľné a úžasné turistické zážitky,hoci sa v roku 2012 stalo Európskym mestom kultúry. Mám však dojem, že je to veľmi príjemné miesto na život a postupne začínam rozumieť prečo.

Má vlastnú atmosféru. Pôsobí, akoby sa tu s veľkou metropolou zasnúbila dedina. Ten dojem vytvára viacero faktorov. Do veľkej miery ho majú na svedomí po severnej strane sa tiahnuce staré vinice, ktoré spravuje miestna univerzita, či veľké množstvo domov, ktoré boli postavené namiesto sídliskových bytoviek. Navyše, z historického centra sa do viníc dostanete v priebehu pár minút a máte pocit, že ste niekde na vidieku. Dotvárajú to aj veľké parky s množstvom zelene a rieka Dráva pretekajúca stredom mesta, ktorú lemujú tváre historických budov.

K tomuto pocitu zrejme prispieva aj praktické hľadisko. Maribor je druhým najväčším slovinským mestom a baštou východu krajiny. Preto sa v ňom dá nájsť takmer všetko potrebné k životu, od pracovných príležitostí a kvalitných škôl až po obchody a reštaurácie či miesta ponúkajúce kultúrne vyžitie. Napriek tomu nepôsobí dojmom veľkomesta a všetko je poruke, dostupné peši či na bicykli.

Hobití raj alias Velika a Mala Planina

Nebol by som to však ja, keby ma nepriťahovali hory a príroda viac ako mesto. Moje „absťáky“ sa od začiatku študijného pobytu prejavili už niekoľkokrát.

Ešte koncom septembra, v úvode prvej okružnej jazdy po Slovinsku, som bol vtiahnutý do úplne iného sveta, ktorý Slovinci pomenovali Velika Planina, respektíve Mala Planina. Či ste, alebo nie ste fanúšikom Tolkiena a jeho príbehov, to miesto vás očarí.

Je ho pritom naozaj ťažké popísať. Velika Planina je jednou z najväčších pastvín v krajine a ak sa tam chcete pozrieť, treba sa pripraviť na ľahší výstup. Pastviny ležia v nadmorskej výške okolo 1 500 metrov, pričom najvyšší bod, vrch Gradišče siaha do výšky 1 666 metrov nad morom. Nie je to však Gerlach, bez problémov to zvládnu aj malé deti.

Keď sa dostanete hore a otvorí sa pred vami okolitá krajina, ako prvé udrie do očí koberec zelene. Sviežej zelene ako zo seriálov z prostredia hôr, ktoré často vysiela naša RTVS.

Potom prídu na rad chalúpky. Okrúhle drevené domce, ktoré tam postupne pribúdali už asi od 16. storočia, keď do oblasti prišli prví pastieri z neďalekého mestečka Kamnik. Všetky si dodnes zachovali jedinečný ráz. Obydlia sú postavené v menších skupinkách, ktoré nie sú ďaleko od seba, no majú vlastné pomenovania – Mala Planina, Gojška Planina a nakoniec Velika Planina, ktorá je z nich najvyššie. A ak som správne všetko pochopil, je z nich aj najväčšia.

A ešte je namieste spomenúť kravy. Nemožno si ich nevšimnúť. Desiatky kráv, sem-tam nejaký býk. A najlepšie – žiaden pastier, iba dobytok, ktorý si na prvý pohľad robí, čo chce, a chodí, kam chce. Aj keď žiaden kus nebol agresívny, z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ak sa stádo rozhodne niekam ísť, je to turista, kto rýchlo zmení smer svojej cesty.

Tolminské rokliny a rieka Soča, kraj kde sa točili scény z Narnie a bojovalo počas svetovej vojny

Z jedného filmu som sa rýchlo presunul do druhého, zo zelenej farby bola zrazu tyrkysovomodrá.

Tolminské rokliny (Tolminska korita) sú akousi obdobou známej slovenskej turistickej trasy prielom Hornádu. Akurát je tam o tie chodníky trochu viac postarané a rieka Tolminka pretekajúca kaňonom je ako z rozprávky. Na druhej strane, ak chcete potešiť svoj zrak, musíte si zaplatiť vstupné.

Tolminka sa v takmer rovnomennom meste Tolmin vlieva do väčšej, omnoho známejšej rieky Soča, prameniacej pod horou Jalovec v Júlskych Alpách, ktorá je vďaka svojmu tvaru známa aj ako slovinský Matterhorn (pre zlé počasie sa mi naň neskôr nepodarilo vyliezť).

Práve Soča je zrejme najslávnejšou riekou v Slovinsku. Jej farby sú naozaj neuveriteľné a budia dojem, že sa neustále menia. Niekedy smaragdovozelené, inokedy tyrkysovomodré. Má to na svedomí vápencové podložie v kombinácii s čistou vodou a meniacim sa lomom svetla.

Takmer pozdĺž celého koryta rieky vedie turistický chodník, v Slovinsku známy aj ako Soška pot (doslovne Sočská cesta, po anglicky Soča trail). Popri rieke je mnoho miest často navštevovaných turistami. Spomedzi nich treba určite spomenúť mestečká Trenta, Bovec, Kobarid či spomínaný Tolmin, no určite netreba zabudnúť na Mala a Velika korita, čo sú v podstate jedny z najkrajších úsekov rieky, kde si adrenalínoví nadšenci počas horúceho leta aj radi skočia z výšky do vody. Napodiv, kúpanie tam nie je zakázané. Kto rád splavuje, na Soči si taktiež príde na svoje, keďže rafting je tam v lete veľmi obľúbený a rozšírený.

Okrem prírodných krás a toho, že sa na jednom mieste neďaleko obrovského vodopádu Boka točili scény z filmu Kroniky Narnie: Princ Kaspián, sa na rieke počas prvej svetovej vojny odohrali aj ťažké boje. V rokoch 1915 až 1917 tam bojovali talianske, rakúsko-uhorské (a nemecké) jednotky, keďže tadiaľ viedla línia južného frontu. Z času na čas sa preto rovnako ako u nás, napríklad v oblasti Dukly, stáva, že niekto objaví starú muníciu či vojenské predmety z tých čias.