Vyhorenie ako nepozvaný hosť – dokonca aj na materskej

Možno to poznáte. To, čo vás kedysi napĺňalo, na čo ste sa tešili a robilo vám to radosť, je dnes zdrojom znechutenia. Ráno sa vám nechce vstať z postele, i keď vás v ten deň nečaká žiaden zubár, ani pohovor u riaditeľa školy vášho syna. Niečo nie je v poriadku.

To niečo sa naozaj vkráda do života nečakane, pomaly, väčšinou bez povšimnutia toho, ku komu sa to vkráda. Spôsobuje nechuť, smútok, únavu, negativizmus a akúsi nepríjemnú vnútornú bolesť na duši.  

To niečo sa volá vyhorenie. Existuje niekoľko kníh a desiatky odborných článkov o vyhorení. Presná definícia hovorí, že vyhorenie je „stav únavy a frustrácie navodený úplným oddaním sa veci, spôsobu života či vzťahu, ktorý však nesplnil svoje očakávania.“ (Herbert J. Freudenberger, 1974). Má niekoľko stupňov. Podľa toho, na ktorom stupni sa človek nachádza, je ľahšie alebo ťažšie sa znova „zapáliť“. 

Možno je to rýchlosťou doby, možno tým, že človek dnes (vďaka Bohu) rieši viac aj svoje vnútro a prežívanie situácií či vzťahov. Termín vyhorenia sa však v našom slovníku začína opakovať čoraz častejšie a u kohokoľvek – u zamestnancov, kňazov, hercov, spevákov i šéfov veľkých korporácií. Žiaľ, aj u matiek na rodičovských dovolenkách. A je to len niekoľko mesiacov, čo som sa s ním rozlúčila aj ja, po troch dlhých rokoch boja.

Vyhorenie či lenivosť?

Nedávno môj príbuzný ironicky poznamenal, že v jeho práci je skoro každý vyhorený. Áno, tento nový syndróm sa nechtiac stal akýmsi alibi, žiaľ, aj pre tých, ktorým sa jednoducho nechce. 

Treba rozlišovať, či stav, v ktorom sa človek nachádza, je naozaj vyhorením, alebo je to len prejav lenivosti, keď sa nám už nechce pokračovať v činnosti, ktorú robíme dlhší čas. 

Ako mamy (nielen tie na materskej dovolenke) sa denne stretávame s približne rovnakými aktivitami. Rána, doobedia i poobedia vyzerajú poväčšine rovnako. Spočiatku je to milé. Režim predsa pôsobí blahodarne aj pre naše deti. Časom sa nám však rutina prestáva páčiť a každá malá zmena nám urobí radosť. Max Kašparů vo svojej prednáške spomenul mamičku, ktorá sa sťažovala, že musí každý deň len stáť pri sporáku, variť, prať a že je to hrozné. On jej na to len jednoducho poznamenal, že to nie je hrozné, ale že to je život. 

Je to taká malá „facka“, ale je to tak. Je nevyhnutné prijať, že život kdekoľvek a s kýmkoľvek nebude nikdy celoživotnou dovolenkou na Bahamách – bez povinností, bez vykonávania aj rutinných činností. 

Ako to celé zvládnuť?

Keď máme hladné telo, dáme mu, prirodzene, najesť. Treba však sýtiť aj dušu a ducha. Preto nechuť pokračovať v činnosti môže byť len prejavom hladu duše po niečom, čo by ju nasýtilo, aby sa znova cítila dobre a „pri sile“. Aby chuť a radosť mala odkiaľ prameniť. No dlhodobé hladovanie duše a ducha môže pomaly prejsť do vyhorenia. Je dobré v pravdivosti reflektovať, kde sa nachádzam, ako som na tom so svojou starostlivosťou o seba.

Pochopila som, že Boh nám dal do daru celého nášho človeka. Nielen telo, ale človeka ako celok – aj s dušou a duchom. Preto je dôležité starať sa aj o ne. Dlhodobé zanedbávanie tohto druhu starostlivosti o seba môže mať naozaj neblahé následky. 

Ako predísť vyhoreniu?

• Vedome

Musela som sa vedome rozhodnúť, že sa budem starať o seba ako o celok. Spontánne to my mamy väčšinou nerobíme – česť výnimkám. Našou prioritou sú predsa deti, manžel pred nimi a domácnosť hneď za nimi. Často sme rady, keď sa umyjeme, najeme a káva vypitá za tepla je hotový luxus. Čakať, že čas na dobrú knihu, modlitbu, rozhovor či dobrý film vznikne spontánne a sám, je skôr ilúzia ako realita. Preto sme si s manželom sadli a vybrali konkrétny čas, kedy môžem realizovať svoj duchovný a duševný „wellness“. A nie raz za pol roka, ale čím častejšie a pravidelnejšie, tým lepšie. 

• Starajme sa o svoju dušu, nie tú susedkinu

Môžeme sa inšpirovať tipmi, ako trávia čas pre seba kamarátky, kolegyne či susedky. Naša duša je však originál rovnako ako my samy. Preto hľadajme, čo je pre každú z nás to pravé “orechové”. Pýtajme sa, napríklad v modlitbe alebo niekoho blízkeho, ak nevieme, ako začať. Duch vás s vaším dovolením povedie, ukáže vám, pri čom vaša duša odpočíva, čerpá. 

• Bez pocitu viny

Máte rady krásu a rady skrášľujete seba či vaše bývanie? Lebo ja áno. Dlho som však prežívala pocit viny z toho, že čo povznáša moju dušu, je také „neduchovné” alebo dokonca „prízemné“. Nemala by som radšej vo voľnom čase rozdávať polievku chudobným na ulici alebo pomáhať triediť oblečenie na charite? Chcela som tento voľný čas tráviť s Bohom. Nechcel by však, aby som vtedy robila niečo „čnostnejšie“? No potom mi Boh ukázal, že On je hlavne rád so mnou. A je mu jedno, kde to je. Bude tam, pri mne, ak budem chcieť. A to stačí. Ako povedala svätá Matka Tereza, Bohu nejde o našu prácu, ale o nás. Vtedy som prestala mať pocit viny z toho, že moje voľnočasové aktivity nie sú viac „služobné“. Naopak, raz mi ukázal, že mám problém si kúpiť pre seba niečo pekné, a tým mu bránim ukazovať mi jeho štedrosť ku mne. Odvtedy s ním chodievam nakupovať. Milé je, keď idem na nákup s Bohom, že ma často povzbudí si kúpiť niečo, čo by som si ja sama nedovolila. 

• Bez nasýtenia ducha aj duša stráda

Nie, nemajme pocit viny, ak venujeme čas aj aktivitám, ako je kávička s kamarátkou. Pre dušu je to často balzam. Ducha tým však nenasýtime. Tak ako neuhasíme smäd jedlom, ani ducha nenasýtime stravou pre dušu. Verím, že na nasýtenie ducha je treba prísť k Prameňu, a nasýtiť ho „živou vodou”. Pre nás, kresťanov, je to určite modlitba, Božie Slovo, sviatosti, prednášky, očistenie pri spovedi či duchovné cvičenia. To je strava, ktorá sa na vitalite ducha ukáže veľmi rýchlo. Zvlášť v záťažových situáciách. Tiež vidno rozdiel, keď jej dám priestor nepravidelne a keď má svoje pravidelné miesto v mojom dennom režime. 

• Nedovoľ si stať sa otrokom záľuby

Možno to pôsobí ako paradox, no i záľuba môže prerásť do otroctva, ktoré v konečnom dôsledku spôsobí vyhorenie. 

Mám záľubu v zefektívňovaní prostredia, v ktorom sa pohybujem. Istú dobu som si nestrážila čas, ktorý som tomu vo svojej mysli venovala. Po pár týždňoch som sa prichytila pri tom, že som nervózna a neustále nespokojná. Snažila som sa zefektívniť priestor viac a viac, a stále to nebolo v mojich očiach dosť dobré. Vďaka Bohu za manžela, ktorý ma na to upozornil. Ráno som sa totiž budila znechutená z prostredia, v ktorom bývam, do ktorého som vložila toľko energie, a stále to nebolo „ono“. Uverila som, že moja práca je zbytočná a zo záľuby sa stal zdroj znechutenia. 

• Buď, kde si

Je to názov knihy od Štěpána Smolena. Táto rada však môže byť aj prevenciou pred vyhorením. Ak je to pre nás ťažké, modlime sa za to, aby sme milovali svoje aktuálne poslanie, miesto, kde sme, a ľudí, s ktorými sme. Len Boh nám môže dať túto milosť. Keď máme potrebu utiecť od všetkých tých sporákov, sušičiek a práčiek, prosme Boha, aby sme si znova zamilovali starostlivosť o rodinu so všetkým, čo zahŕňa. 

Vyhorenie je nepozvaný a nevítaný hosť. Nik ho vedome nevpustí do svojho domu. Strážme si preto svoje duše, srdcia, mysle, ducha. Sýťme sa dobrou „stravou“, vo všetkých smeroch. Aby sa syndróm vyhorenia postupne vytratil z našej doby tak, ako sa do nej potichu vkradol.