John Walter Christie – od pretekárskych áut k tankom

John Walter Christie (1865 – 1944) sa narodil v americkom štáte New Jersey, študoval na strojníckej fakulte Cooper Union v New Yorku a v roku 1899 založil firmu na výrobu a rekonštrukcie vežových zbraní na lodiach a ponorkách pre americkú a britskú armádu. Už vtedy si dával svoje originálne riešenia patentovať. Bol autorom aj mnohých vylepšení obrábacích strojov, ktoré vymyslel vo svojej dielni na Manhattane.

Jeho hlavným snom však neboli zbrane, ale rýchle autá s motorom vpredu. Už v roku 1903 postavil dve autá s motorom umiestneným vpredu naprieč. Krútiaci moment sa prenášal pomerne komplikovane, z oboch koncov kľukového hriadeľa cez štyri spojky a sústavu prevodov. Walter Christie bol presvedčený, že predný pohon a motor uložený naprieč je perspektívne riešenie. Motor v jeho riešení mal aj nosnú funkciu, bol vlastne aj nápravou. Christie musel mnohým odpovedať na otázky, prečo všetko stavil na pohon predných kolies.

Jedným z jeho vysvetlení bolo prirovnanie rozdielu v smerovej stabilite vlaku, ktorý ťahá lokomotíva a lode, ktorú tlačí lodná skrutka. Bolo mu jasné, že ak sa auto so zadným pohonom na pretekoch ocitne v pretáčavom šmyku, má jazdec obmedzené možnosti riešenia, na aute s predným pohonom stačilo držať plný plyn. Vzhľadom na malú pružnosť motorov na začiatku 20. storočia a mizernú prípravu zmesi, ktorá výrazne komplikovala dávkovanie výkonu, treba dnes obdivovať aj Christieho vodičské majstrovstvo.

Prvá pretekárska štvorkolka

Na konci roka 1903 mal hotové druhé auto, ktoré určilo jeho koncepciu na roky dopredu. Ukázal ho na výstave v New Yorku v roku 1904. Za motorom bol umiestnený chladič v tvare písmena U. V tomto období vznikla nová firma, automobilka Christie Direct Action Motor Car Company. V januári 1905 predstavila v pretekoch Ormond Beach ďalší model, štartoval s číslom 30.

V lete 1905 namontoval Walter Christie dozadu naprieč ešte jeden motor, mal teda prvé pretekárske auto s pohonom štyroch kolies. So štvorkolkou chcel štartovať vo Vanderlbild Cupe na Long Islande v októbri. Pri skúške pred štartom však jedna ojnica prerazila valec a pojazdný ostal iba jeden motor. Štartovné číslo 11 malo teda opäť iba jeden štvorvalcový motor s výkonom 60 koní (44 kW) a pohon predných kolies.

Preteky však nedopadli dobre, Christie pre opravu zmeškal štart a chcel to dobehnúť. Trať mu však nepochopiteľne skrížil Fiat číslo 4, vychádzajúci z výmeny pneumatík, ktorý pilotoval Vincenzo Lancia. Zrážke sa nedalo zabrániť a Christieho spolujazdec Nicholas Leightner, skončil v nemocnici. Pravdepodobne si Vincenzo Lancia vtedy dobre všimol nezávislé zavesenie predných kolies na Christieho aute, lebo o pár rokov neskôr malo talianske auto Lancia Lambda rovnaké.

Na dnešné časy kolosálny objem

V roku 1907 chcel ísť americký konštruktér a pretekár na Grand Prix do Európy, ale potreboval väčší výkon. Veľkoobjemový radový štvorvalec sa však naprieč medzi kolesá nezmestil, preto musel byť vidlicový. Uhol medzi radmi valcov bol 22,5 stupňa. Štvorvalec to však bol obrovský, mal objem 20 litrov, údaje o zdvihu a vŕtaní sa rozchádzajú, pravdepodobne to však bolo 184 x 184 mm. Motor mal v každom valci osem automatických nasávacích ventilov a jeden výfukový ventil s priemerom 79 mm. Motor vážil okolo 210 kg, výkon môžeme iba odhadovať, pravdepodobne to bolo okolo 100 až 130 koní.

Celé auto malo 816 kilogramov, hoci maximálny limit na preteky Grand Prix bol vtedy až 1000 kg. Premiéra auta s motorom V4 bola na Floride v roku 1906. Walter Christies ním údajne dosiahol rýchlosť 193 km/h, vieme však, že držal rekord v čase na míľu priemernou rýchlosťou 164,4 km/h.

Veľká cena Francúzska sa išla 2. júla 1907 na 70-kilometrovom okruhu neďaleko Dieppe, ale Christie mal technické problémy, z 37 pretekárov došiel na 33. mieste a nakoniec ho doma obvinili, že šíril zlé meno americkému automobilovému priemyslu.

Najväčší motor v histórii Grand Prix

Ďalší vývoj zameral na zníženie ťažiska a ďalšie vylepšenie jazdných vlastností. Posledné pretekárske auto postavil v roku 1909. Vidlicový štvorvalec s objemom 20,2 litra výrazne sklonil dozadu, dokonca tak, že predná kapota bola nižšia, ako mali vtedy bežné pretekárske autá, s pozdĺžne uloženým motorom. Ventilový rozvod SOHC mal v každom valci dva ventily, vačkový hriadeľ poháňal kráľovský hriadeľ. Auto malo dve viaclamelové spojky.

V auguste 1909 Christie v Michigane porazil pretekára Barneyho Oldfielda, v roku 1910 prestal s pretekaním a v roku 1912 Oldfieldovi auto predal. V roku 1916 mal Barney Oldfield na pretekanie už iné auto, ale exhibične oprášil v Indianopolise staré auto s predným pohonom a ustanovil nový rekord na kolo s priemernou rýchlosťou 164 km/h.

Okrem pretekárskych áut Christie skonštruoval v roku 1909 aj auto pre taxislužbu. Pohon predných kolies sa však neujal, riadenie išlo veľmi ťažko. Väčší úspech však mali hasičské autá s predným pohonom, uplatnili sa najmä v New Yorku.

Od pretekania k tankom

Iróniou osudu je, že geniálny konštruktér Walter Christie sa nepreslávil ani tak autami s predným pohonom, ako zavesením kolies na tankoch. V októbri roku 1928 mal vo Virgínii premiéru nový ľahký tank. Walter Christie vymyslel vedenie tankových pásov v hornej časti bez vodiacich kladiek. Dlhou vinutou pružinou spojenou s krátkym ramenom odpružil veľké kolesá. Vysoký zdvih kolies umožnil prekonávanie komplikovaných terénnych nerovností a tank mohol ísť dokonca aj bez pásov.

Vedenie armády však malo o tankoch inú predstavu. Kým Christie kládol dôraz na rýchlosť, obratnosť, vlastnosti v teréne a dojazd, generáli požadovali odolnosť v boji a hrubý ťažký pancier. Americká armáda tank jeho konštrukcie nechcela, lebo bol ľahký, príliš zraniteľný a nezodpovedal armádnej predstave o tankovej bojovej taktike.

Christie sa snažil predať svoj vynález v Európe. vylepšený model nadchol Poliakov, ale za dohodnutú cenu Christie nebol schopný dodať ani prototyp. Keď sa v Európe schyľovalo k vojne, údajne s tichým súhlasom prezidenta Roosevelta prepašovali dva tanky deklarované ako traktory, do Sovietskeho zväzu. Podľa amerického vzoru najprv vnikol typ BT a koncom roka 1939 spustili výrobu modelu prototypu T32 a v roku 1940 začali v Charkove s výrobou T34.

Model T34 bol na začiatku druhej svetovej vojny označený odborníkmi za najlepší stredný tank sveta a zohral vo vojne kľúčovú úlohu. Keď Hitler napadol Sovietsky zväz, mala Červená armáda k dispozícii asi 1 200 tankov. Nakoniec bolo vyrobených asi 60-tisíc kusov, niektoré zdroje udávajú až 80-tisíc kusov. Jeho šikmý pancier, ktorý lepšie odolával strelám, bol tiež pôvodne nápadom amerického konštruktéra. Konca vojny sa však John Walter Christie nedožil, zomrel v roku 1944. Postupne od začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia mala väčšina áut vyrábaných vo svete motor vpredu naprieč a pohon predných kolies.