Pred 310 rokmi sa narodil Hugolín Gavlovič. Prepájal vzdelanosť s mravnými radami

Gavlovič pochádzal z Čierneho Dunajca (Czarny Dunajec), ktorý leží tesne za hranicami Oravy na poľskej strane. Narodil sa tam na svätého Martina 11. novembra 1712, no celý jeho život sa od útleho veku spája s územím Slovenska a svojou tvorbou sa zapísal medzi najvýznamnejších slovenských barokových autorov. 

V roku 1733 vstúpil Martin Gavlovič do františkánskej rehole a prijal meno Hugolín, neskôr bol vysvätený za kňaza. Trpel pľúcnym ochorením a ako formu liečby navštevoval v letných mesiacoch salaše v panstve v okolí Pruského. Práve tieto pobyty boli preňho v mnohom inšpiráciou pre spísanie jeho najznámejších diel a bolo to v kláštore v Pruskom a neďalekých Horovciach, kde Gavlovič prežil väčšinu, teda 43 rokov, svojho života. To, že diela dokazujúce kvalitné intelektuálne podkutie autora vznikali v rázovitom prostredí slovenských salašov, potvrdzuje aj sám autor vo svojom azda najznámejšom diele Valaská škola mravúv stodola: „Táto Valaská škola mravúv stodola je zložená i napsaná na salaši osvíceného pána grófa Xaveriusa Königsegg v krajine Uherskej, v slávnej stolici Trenčanskej, v panství Pruščanském, pod zámkem Vršatským i na Chrástkovej.“

Hoci bola Gavlovičova tvorba bohatá, tlačou vyšlo iba dielo Valaská škola mravúv stodola, aj to až v roku 1830/31 v Trnave. Autor tu dokazuje znalosť biblických, antických, stredovekých, humanistických či barokových textov, ale dielo je prístupné aj bežnému čitateľovi a nesie v sebe silné mravné poučenie. Gavlovičove poučenia opisujú každodenné situácie a sú platné aj dnes. Hoci bol kňaz a františkánsky rehoľník, svojich čitateľov nevedie iba ku kresťanskému životu, učí ich mravne žiť a snaží sa ich kultivovať. Azda by aj dnes nezaškodilo toto dielo opäť oprášiť.

Gavlovič, žiaľ, patrí do pomerne veľkej skupiny starších slovenských čítankových autorov, ktorých významná časť diela stále zostáva v rukopise. Len nedávno, v roku 2012 pri 300. výročí narodenia, bolo vydané dielo Škola kresťanská s veršami zvázaná. Ďalších päť diel je stále iba v rukopisnej podobe, ako ich zanechal autor. Venoval sa v nich úvahám o smrti, duchovným cvičeniam, duchovnému rozjímaniu či sviatočným kázňam.

Pripomeňme si nášho významného autora jeho vlastnými slovami, niektoré z jeho poučení sú úsmevné, no platia dodnes:

Mlaskotání pri jedení nech u tebe zvyku neni.

Mlaščí sviňa pri válove, když mláto požírá,

i maznavý k jídlu pysky s mlaskáním otvírá.

A i sedlák nemóresný nasleduje bravúv,

mlaščí, když je, jestli nemá statečnosti mravúv.

A i díte s mlaskotáním kašu s mlékem chlípe,

mlaščí i ten koho j[í]dlo po jazyku sčípe.

Statečnému človekovi mlaskotať nesvečí,

čím víc mlaščí pri jedení, tým má posmech vetší.

Ani lidé mlaskotání nechcú poslúchati,

jak si k mlaskání privykel, musíš ho nechati.

Ačkoliv pre jiné veci chváliti te míňá,

pre mlaskání ti poveďá, že ješ jako sviňa.

K mravným zásadám radí aj lásku k vlasti. To je platné aj dnes:

Vlasť svoja každému milá.

Nejmilejšá človekovi bývá tá krajina,

kde se zrodil, a vychoval; známá jest novina.

I červíček v tem koreňu, v kterém se vyláhne,

mívá sladké potešení, a k nemu se táhne.

Nevdečný je, kdo na svú vlasť lehko zapomíná,

aneb k potupe svej vlasti nečo zlé spomíná.