Zjavenie, propaganda a otázky viery Konštantína. Ako po bitke pri Milvijskom moste nastúpil Rím na cestu kresťanstva

Giulio Romano - Bitka pri Milvijskom moste, 16. storočie, Vatikán. Foto: wikimedia

Občas sa v dejinách stanú udalosti a objavia ľudia, ktorí zasiahnu do ich vývoja a posunú spoločnosť iným smerom, ako sa uberala. Nedeje sa to často, ale ak už taká udalosť nastane, následné zmeny sú hlboké. Pred 1710 rokmi sa 28. októbra 312 odohrala bitka pri Milvijskom moste medzi vojskami dvoch ambicióznych rímskych mužov Konštantínom a Maxentiom, ktorí chceli ovládnuť Západ. Bitka sa stala jednou epizódou v sérií udalostí dôležitých pre Konštantínovu kariéru, ale v spoločenskej predstavivosti zadefinovala prechod od pohanskej ku kresťanskej Rímskej ríši.

Ťaženie do Itálie

Pred vojenskými výpravami sa zvyklo veštiť, ale vyšlo to v neprospech Konštantína. Ten len povedal, že mal zjavenie, ktoré mu sľubovalo úspech a na jar 312 sa vydal cez Alpy. Samotnej bitke na predmestí Ríma predchádzali ešte dve bitky pri Turíne a Verone a niekoľko menších obliehaní a šarvátok. Počas leta Konštantínovo vojsko ovládlo severnú Itáliu a otvorilo si cestu na Večné mesto, kde sa Maxentius pripravoval na obranu. Po skúmaní sibylských kníh sa mu zapáčilo proroctvo, že nepriateľ Rimanov zomrie a 28. októbra 312 sa rozhodol ísť do otvoreného boja na predmestí.

Bitka pri Milvijskom moste

Maxentius nechal postaviť pontónový most pri nedávno zbúranom Milvijskom moste a svojich vojakov rozmiestnil chrbtom k Tiberu. Bitka bola krátka a zúrivá. Konštantínova jazda hneď prvým útokom rozdrvila Maxentiovu jazdu a obrátila ju na útek a pechota si podobne poradila s protivníkovou pechotou. Maxentiova garda sa snažila kryť jeho útek cez pontónový most, ale Konštantínova jazda rozdrvila aj ju a nastal chaos, keď sa veľká armáda pokúšala rýchlo utiecť cez jediný most na druhý breh rozvodneného Tiberu.

Pri tom chaose Maxentius padol do rieky a utopil sa, ako aj mnohí vojaci. Nasledujúci deň po nájdení Maxentiovho tela Konštantín s vojskom slávnostne vstúpili do Ríma a aby nikto nepochyboval o víťazovi, tak všade ukazovali Maxentiovu hlavu. Senát aj obyvatelia sa, prirodzene, priklonili na Konštantínovu stranu, veď prišiel záchranca Ríma s poriadnou armádou. Cisár zvolil mierny prístup. Omilostil bývalých oponentov a senátu sľúbil vrátiť staré privilégiá. Z Konštantína sa stal nepopierateľný vládca Západu.

Milvijský most ponad Tiber, cez ktorý prechádzala Via Flaminia z Rimini do Ríma. Foto: Anthony Majanlahti/wikimedia

Bitka vyústila ešte do jednej udalosti. Vo februári 313 sa Konštantín v Miláne stretol so spojencom a spoluvládcom Liciniom. Spolu vydali známy Milánsky tolerančný edikt a povolili kresťanstvo a všetky ostatné náboženstvá v ríši. Zároveň deklarovali vrátenie skonfiškovaných majetkov (kostolov, modlitební, domov, kníh, atď). Licinius sa oženil s Konštantínovou nevlastnou sestrou Constantiou, aby spečatili svoje spojenectvo a rozdelili si ríšu na dve polovice. Potom sa odobral na Východ, aby porazil tamojšieho cisára.

Lactantius a Eusebios

Bitka pri Milvijskom moste sa stala symbolickým rozhodujúcim zápasom, v ktorom kresťanstvo zvíťazilo nad pohanstvom a začalo pokresťančenie Rímskej ríše. Kdesi na počiatku idey stoja dvaja poprední kresťanskí intelektuáli. Ich verzie sa značne líšia a vznikli v rôznom čase. Obaja však poznali Konštantína a dá sa povedať, že medzi nimi panovalo priateľstvo a úzke väzby. Starší z dvojice bol profesor, filozof a rétor Lactantius, u ktorého Konštantín študoval ešte v Nikomédii a po bitke ho zavolal k sebe, aby vychovával jeho syna Crispa z prvého manželstva. Biskup Eusebios z Cezarey Prímorskej sa zas stal blízkym poradcom a ideológom novej vlády po roku 325 a ku Konštantínovi prechovával neskutočný obdiv.

Ranú tradíciu o zjavení pred bitkou zachytil Lactantius v diele De mortibus persecutorum (cca 314/315): „Konštantínovi bolo povedané v sne, aby nebeský znak Boha dal na štíty, a tak začal bitku. Urobil, ako mu bolo prikázané a písmeno X bolo preškrtnuté a hore zakrútené. Tak označil na štítoch Krista.“ Išlo o známy symbol chrismon ☧ pozostávajúci z dvoch gréckych písmen chi a rho, ktoré sú prvými písmenami v slove Kristus. K Lactantiovi sa pravdepodobne doniesli do uší zvesti o bitke, možno aj o nejakom zjavení, ale či jeho text presne zachytáva realitu, je otázne. Ponechať si istú dávku skepsy je namieste.

Lactantius bol profesor rétoriky a pri písaní oslavných rečí na víťazného cisára platilo jedno rétorické pravidlo. Musel mať sen, prípadne zjavenie božstva pred dôležitou bitkou, lebo to mu dodávalo legitimitu. Ak sa nič také nestalo, rétor si mal všetko vymyslieť. Ľudia boli zvyknutí, že velitelia a cisári mávali dôležité sny. Minimálne celá literárna tradícia a rétori ich o tom presviedčali už storočia. Možno ich aj očakávali, lebo ich mohli posmeliť pred bitkou, v ktorej mnohí zahynuli. Ak by Konštantín vyšiel zo stanu a povedal, že mal zjavenie, ľudia tej doby by s tým nemali žiadny problém a pokojne by si namaľovali na štíty nový emblém, ktorý plnil účel ochranného znaku pre vojakov.

Rafael – Vízia kríža, Rafaelove sály, Vatikán. Foto: wikimedia

Eusebios z Cézarey písal o bitke v dvoch dielach Historia ecclesiasticaVita Constantini. Prvé dielo vzniklo rok po bitke v 313 a jeho druhá redakcia bola v roku 325. Nie je tam zmienka o žiadnom zjavení. Je možné, že príbeh sa nedostal na Východ a koloval len na Západe. V Živote Konštantína, ktorý Eusebios napísal krátko po smrti cisára v rokoch 337 – 338, spomenul, že nejaký čas pred bitkou mal Konštantín zjavenie: „Tohto Boha začal vzývať v modlitbe, … Okolo poludnia, keď sa deň preklápal, povedal, že na vlastné oči videl hore na nebi a spočívajúc na slnku symbol v tvare kríža, ktorý bol zo svetla a k nemu pripojený text, ktorý hovoril: S týmto zvíťaz! Údiv nad znamením zachvátil jeho aj celé vojsko, ktoré ho sprevádzalo na výprave, ktorú niekde viedol a dosvedčilo zázrak. … Ako spal, Kristus Boh sa mu zjavil so znakom, ktorý sa objavil na nebi a nabádal ho, aby urobil kópiu znaku, ktorý sa zjavil na nebi a použil ho ako ochranu proti útokom nepriateľa.“

Potom Konštantín nechal vyrobiť labarum. Podľa textu išlo o vysokú tyč s priečnou tyčou, čím pripomínala kríž. Na priečnej tyči bol kus látky vyzdobený zlatými niťami a drahokamami. Na vrchu tyče sa nachádzal chrismon. Eusebios dodal, že mu o tom rozprával sám cisár mnoho rokov po udalosti a zaprisahával sa, že to tak naozaj bolo. Čiže stojíme pred otázkou, či budeme veriť kresťanským kronikárom, ktorí zaznamenali dve dosť odlišné udalosti, ktoré majú spoločné len to, že Konštantín mal zjavenie a Ježiš mu dal nejaký ochranný symbol pre jeho vojsko a ešte obaja spomínajú chrismon.

Lenže zachovali sa aj prejavy Eusebia, ktoré prednášal pred cisárom a hodnostármi. V nich predniesol, že „tebe Boh ukázal svoj znak, znak spásy, ktorý zaháňa nepriateľov.“ Nemohol hovoriť len tak do vetra, lebo by zosmiešnil seba aj cisára na verejnosti a podkopal jeho autoritu. Chválenie muselo mať zdroj v reálnych alebo aspoň propagovaných skutkoch. Preto aj za Lactantiovou aj dosť odlišnou Eusebiovou verziou zjavenia pred bitkou mohla byť cisárom organizovaná propaganda ako naznačíme nižšie.

Rímska viera počas tetrarchie

Skôr, ako sa dostaneme ku Konštantínovej viere, pristavíme sa pri náboženstve Rimanov a ich cisárov. Rimania posudzovali moc bohov podľa toho, či prinášali víťazstvá v boji. Len zbožní ľudia prinášajúci im obety mohli získať felicitas (prosperita, bohatstvo, dobrý stav verejných vecí, šťastie, požehnanie, ochrana, deti).

V myslení tej doby hlboko veriaci Rimania, ktorí si naklonili bohov, uspeli a cez nich sa felicitas šírila ďalej. Cnosť vladára prinášala prosperitu pre jeho ľudí, zatiaľ čo neresť viedla ku katastrofám. Preto aj cisári tetrarchie dbali o uctievanie bohov. Navyše si zvykli vybrať jedno božstvo, ktoré zvlášť uctievali a to bolo ich ochrancom. Augustovia prvej tetrarchie Dioklecián (284 – 305) a Maximian (285 – 305) si za svoje božstvá vybrali Jupitera a Hercula. Konštantínov otec Constantius Chlorus (305 – 306) zas Sol Invictus, ktorý uctieval aj Konštantín.

Opakom zbožných ľudí boli tí, ktorí sa neklaňali bohom, neprinášali obety, čiže ateisti. Oni privolávali hnev bohov. Kresťania sa javili ako ateisti pre odmietanie obiet, a preto boli nebezpeční pre ríšu. Ich zabíjanie bolo vlastne popravovanie zločincov. Cisár Galerius (305 – 311), ktorý kresťanov neznášal a prenasledoval ešte viac ako jeho predchodca Dioklecián, v roku 311 na smrteľnej posteli vydal tolerančný edikt. V ňom si týždeň pred smrťou naposledy zanadával na kresťanov, ktorých sa mu nepodarilo priviesť k rozumu a klaňaniu sa bohom, ktorých opustili. Zároveň však vyhlásil, že bolo lepšie, aby sa vrátili k uctievaniu svojho Boha a nepriamo priznal, že prenasledovaním a zatváraním ich kostolov z nich vyrábali len ateistov.

Už z napísaného vidno, že Ježiš, ktorého rímsky úradník nechal odsúdiť na trojnásobnú smrť lynčovaním, bičovaním a ukrižovaním a ešte mu nad hlavu zavesil posmešný nápis, ktorým prízvukoval, ako skončia nepriatelia ríše a cisára, bol strašne slabým bohom. Nevedel pomôcť ani sebe, ani svojim nasledovníkom, ktorých z času na čas Rimania úspešne masovo popravovali. Navyše, po dobytí Jeruzalema sa ukázalo, že ani Jahve nestál zaveľa, lebo jeho chrám a mesto zničili Rimania a ľudí, ktorí sa mu klaňali, pobili, alebo predali do otroctva. Toľko k ich moci. Ich postavenie zhoršuje aj fakt, že Rimania zvykli priniesť sochy bohov porazených národov do Ríma. Umiestnili ich do chrámu a z času na čas ich poctili obetou. Pre istotu. Takej pocty sa Jahvemu ani Ježišovi nedostalo. Pre Rimanov zbytočné božstvá.

Iné pramene o zjavení a Konštantínova viera

Teraz späť k zjaveniu pred bitkou. Informácie zachytené Lactantiom a Eusebiom sa dajú porovnať napríklad s mincami a s reliéfmi na víťaznom oblúku v Ríme, ktoré vznikli krátko po bitke. Začneme oblúkom, ktorý objednal senát a otvorili ho v roku 315. Ide o najväčší víťazný oblúk v Ríme s výškou až 21 metrov. Jeho cena musela byť enormná. Ani na jednom reliéfe vojaci nemajú na štíte chrismon, či iný kresťanský symbol. Ale reliéfy pochádzajú zo starších stavieb a zobrazujú vojenské činy viacerých cisárov z 2. storočia, a preto tam neboli žiadne kresťanské symboly.

Oblúk bolo treba postaviť rýchlo a rozpočet bol obmedzený. Rímsky senát, navyše ovládaný pohanmi, využil existujúce umelecké diela, aby ušetril. V nápise na oblúku je len jedna vágna formulácia, že Konštantín božskou inšpiráciou vykonal pomstu na tyranovi. Echo zjavenia tolerantne naformulované pre pohanov aj kresťanov. Každý si mohol predstaviť, čo chcel.

Konštantínov víťazný oblúk v Ríme. Foto: Catalin Manolescu/wikimedia

Rímske mince sú skvelý prameň pri poznávaní histórie. Razili sa asi v 20 mincovniach po celej ríši v rôznych hodnotách a v jednom roku bolo niekoľko razieb. Na averze sa zvyčajne nachádzal realistický portrét cisára a reverz sa neustále obmieňal. Razil sa na ňom odkaz, ktorý chcel cisár posunúť svojim poddaným. Mince boli komunikačným médiom. Čo nám hovoria Konštantínove mince v rokoch po bitke?

Až na dvoch tretinách sa nachádzalo vojakmi a elitami obľúbené orientálne božstvo Sol Invictus, ktoré si Konštantín vybral za oficiálne ochranné božstvo, čiže hovoria o vďake za víťazstvo, ochrane, božskom spoločníkovi, a teda o legitimite. Po roku 318 však zmizol z medených mincí, ktoré používala väčšina obyvateľov v každodennom živote. Na zlatých minciach zostal Sol Invictus až do roku 324. Zlaté mince sa dávali vojakom a používali ich elity, od ktorých závisela cisárova moc. Takto sa Konštantín štylizoval ako jeden z nich, ktorý s nimi vyznával tú istú vieru.

V 324 Konštantín porazil Licinia a stal sa jediným cisárom. Keď už bol porazený posledný sok a vládu mal pevne v rukách, zmizli starí bohovia a na minciach sa najčastejšie nachádzali vojaci. Došlo aj k jednej radikálnej zmene. Konštantín už nehľadel priamo na držiteľa mince, ale jeho pohľad smeroval do neba. Starí bohovia boli preč a Konštantín hľadel na Boha, ktorý sa nedal zobraziť. On ho však videl a jemu slúžil. Týmto malým gestom oznámil všetkým poddaným svoju zbožnosť, vieru.

Treba dodať, že na minciach boli kresťanské symboly už medzi rokmi 313 – 325. Ide však len o pár kusov, prípadne jedna razba v sérii. Najzaujímavejší je medailón z Ticina (dn. Pavia), vyrazený asi v roku 313, na ktorom má Konštantín na prilbe chrismon, čo je prvý obrazový doklad o ňom. Zachovalo sa z neho len pár kusov a asi slúžil ako dar pre vybraných ľudí po víťazstve nad Maxentiom. Tu išlo jednoznačne o ochranné znamenie do bitky, čo korešponduje s Lactantiovou verziou. Labarum je prvýkrát zobrazené na minci, z ktorej sa vyrazila len jedna séria v roku 324/325 a prepichuje hada. Možno sa myslelo na Licinia. Tiež veľmi inovatívny dizajn, ktorý sa už nezopakoval.

Obraz o cisárovej viere si môžeme urobiť aj z Eusebiových kníh, v ktorých spomínal rozhovory s cisárom a citoval listy, ktoré mu poslal. Vystupoval v nich ako muž, ktorý už od mladosti veril v Boha a cítil sa byť kresťanom. Hovoril, že Boh ochraňoval jeho aj jeho otca. Veril tiež, že mu dával znamenia svojej priazne už od začiatku jeho politickej a vojenskej kariéry. Tu sa objavuje podstatný detail v Konštantínovej viere. Kresťanský Boh bol jeho ochranným božstvom, rôznorodo mu preukazoval priazeň a komunikoval s ním.

Išlo o dosť rímsku vieru. Konštantín len málo rozmýšľal o ukrižovaní, oslobodení z hriechu. Sústredil sa na zmŕtvychvstanie, čo bol vo svojej podstate triumf. Ježiš bol pre neho triumfujúci mocný boh – Víťaz. On mu slúžil, staval chrámy a ríšu pomaly smeroval k tomu, aby ho uctievala. Ježiš cez Konštantína ukázal, kto bol najmocnejším bohom v antike. Konštantín bol po Augustovi najdlhšie vládnuci cisár. Ríšu vyviedol z problémov a občianskych vojen k novej prosperite. Zomrel pokojne v posteli, paradoxne ako čerstvo pokrstený semiarián. Teológia mu nikdy nešla. Ale mal najmenej sedem detí, ktoré sa dožili dospelosti. Na bojovom poli poznal len víťazstvo a k svojmu menu si v roku 324 pribral meno Victor – Víťaz ako jeho zmŕtvychvstaný Boh.

Juraj Poláček
Ďalšie články