Potrebuje kresťan 21. storočia vôbec ešte chrám?

Na snímke oltár so sochou sv. Valentína vo farskom Kostole sv. Valentína 14. februára 2022 v obci Ladce. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Ak sa dnes zatvárajú chrámy, je to len prirodzený následok predchádzajúceho uzavretia spoločenstva i uzavretia sa jednotlivca. Píše gréckokatolícky kňaz Rastislav Čížik.

Pred pár dňami ma zaujala správa, podľa ktorej sa najstaršia katolícka diecéza v Nemecku Trier chystá zatvoriť až tretinu všetkých svojich kostolov. Toto je vraj zástupná bilancia, ktorú predpovedajú odhady Inštitútu pre chrámové stavby na univerzite v Marburgu do roku 2060 aj pre ostatné nemecké diecézy, pričom ani tamojšiu evanjelickú cirkev vraj nečaká svetlejšia budúcnosť. Dôvodom zatvárania chrámov je neustále klesajúci počet veriacich spôsobený nízkym prírastkom a vysokým úbytkom, v ktorom zohrávajú podstatnú úlohu početné výstupy z cirkvi. Pre ilustráciu, rok 2021 bol doposiaľ najkritickejší, keďže katolícku cirkev v Nemecku dobrovoľne opustilo takmer 360-tisíc ľudí, zatiaľ čo rok predtým to bolo „iba“  zhruba 220-tisíc odídencov.

Príčiny i možné riešenia tohto stavu sú predmetom mnohých štúdií, hypotéz i návrhov. Najznámejším  pokusom riešenia je takzvaná synodálna cesta, na ktorej, žiaľ, nechýbajú ani očividne slepé uličky liberalizmu a scestia sekularizácie, čo podľa niektorých odhadov v konečnom dôsledku krivku výstupov ešte zvyšuje. Každopádne sú následky tohto stavu fakticky reálne: kostoly na predaj!

Zrejme aj preto na nás nemecké nadácie hľadia so zmiešanými pocitmi nostalgie a skepsy, keď ich žiadame o podporu pri stavbe nových chrámov v našich zemepisných šírkach. Neraz sa preto musíme popasovať s ich odmietavým stanoviskom, ktorého dôvody živia najmä negatívne štatistiky. Ak sa tento zápas o potenciálnych donorov vydarí, potom štatistiky hovoria veselšou rečou, ako napríklad v prípade nedávno zosnulého vladyku Milana Šášika († 67), ktorý počas svojej 17-ročnej služby gréckokatolíckeho biskupa na Ukrajine posvätil vyše dvesto nových chrámov a kaplniek.

Známy výrok Marka Twaina o štatistike nás však pozýva zamyslieť sa hlbšie. Klesajúce počty katolíckych chrámov (i veriacich) sa totiž nemusia (nedajú) riešiť iba zmenou pravidiel a znižovaním latky ich náročnosti. Emeritný pápež Benedikt XVI. to pomenoval trefne, keď sa k zamýšľanej zmene morálneho učenia vyjadril v roku 2019 v tom zmysle, že nie je potrebné ani múdre vymýšľať novú cirkev, ako skôr sa prehĺbiť v tej jestvujúcej – Kristovej. V podstate rovnaký odkaz adresoval nemeckým katolíkom najnovšie aj pápež František počas svojho návratu z Bahrajnu, keď vyzýval na občerstvujúcu cestu ku koreňom viery a varoval pred čistým „eticizmom“, ktorý sa tvári ako kresťanstvo: „Korene náboženstva sú fackou, ktorú nám dá evanjelium, stretnutie so živým Ježišom Kristom;…“

Podľa tohto itinerára nás pri koreňoch našej viery čakajú elementárne otázky a jednou z nich je nepochybne aj otázka nutnosti chrámu. Podobne ako pri dôležitosti liturgie sa pýtame aj tu: potrebuje kresťan 21. storočia ešte vôbec chrám? A ak áno, načo? Najkompetentnejší zodpovedať túto otázku je pôvodca i zavŕšiteľ našej viery – Ježiš Kristus. Jeho postoj k chrámu zachytávajú viaceré miesta kánonických evanjelií. Dobový náboženský kontext považoval Jeruzalemský chrám za miesto stretnutia neba a zeme. Skúsenosť osobitnej prítomnosti Boha medzi svojím ľudom sa viazala najmä s Prvým Šalamúnovým chrámom, ktorý „naplnila Pánova sláva“. (2 Krn 7,1n) Keď po zničení Prvého chrámu v 6. storočí pred Kristom Židia postavili nový, predošlá skúsenosť Božej prítomnosti sa už nezopakovala. Až kým sa nezačala nová epocha a do tohto chrámu priniesli 40-dňové dieťa, Ježiša Krista (porov. Lk 2). Ako dvanásťročný tu ohúril učencov a keď vyrástol, robil v ňom poriadky a uškodil tak chrámovému biznisu, čo na krátko zrejme ochromilo aj miestny obetný systém. Svätý evanjelista Ján zachytáva Ježišov výrok, keď pri pohľade na Chrám hovorí o svojej smrti a vzkriesení: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ (Jn 2,19) Pri jednej príležitosti ho jeho žiaci chceli vtiahnuť do obdivu pýchy ich náboženstva, ale Ježiš nezdieľal rovnaké nadšenie. Možno by sme podľa dnešných manierov čakali pomyselnú pamätnú tabuľu s nápisom: „Tento chrám navštevoval sám Ježiš Kristus, Boží Syn!“ Nič také navonok okázalé sa neudialo, ale stal sa pravý opak. Z Ježišových úst vyšlo proroctvo o zničení chrámovej budovy, ktoré sa zhruba o 40 rokov splnilo rukami Rimanov (porov. Lk 21,5n). Na otázku Samaritánky o privilegovanom mieste na oslavu Boha Ježiš poukazuje na nadchádzajúci „čas, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde“. (Jn 4,23) Ježiš Kristus sám sa teda stáva Tretím a vrcholným chrámom Božej prítomnosti. Miesto Božej blízkosti stratilo statické súradnice a v Ježišovi získalo ľudskú tvár. Múry chrámu Božej prítomnosti tvoria „živé kamene“ (1Pt 2,5) a bohoslužba už nie je primárne viazaná na konkrétne miesto, ale na Osobu prítomného Boha.

Kostol svätej Margity Antiochijskej leží pri obci Kopčany. Patrí k najstarším stojacim stavbám na Slovensku a medzi kostoly s možným veľkomoravským pôvodom. Foto: TASR/Dano Veselský.

Akú odpoveď teda dostávame pri prameni našej viery na otázku (ne)dôležitosti chrámu? Pri koreňoch kresťanstva sa dozvedáme, že v prvom rade nie je dôležitá budova, ale spoločenstvo veriacich v Krista, ktoré sa v tej budove schádza na oslavu Boha a prijíma od neho účasť na večnom živote. Toto je totiž Cirkev ako mystické telo Ježiša Krista. Preto niektoré jazyky doteraz tým istým slovom označujú budovu, ale aj spoločenstvo veriacich: die Kirche, church, la chiesa, l´eglise, ekklesia, церква, Kościół… Podľa historických svedectiev sa tak prvýkrát stalo už v Dura Európos okolo roku 242, keď macedónski kolonisti upravili obytný dom pre konkrétne spoločenstvo kresťanov na slávenie ich bohoslužieb a budovu nazvali podľa tohto „kyriake koinonia“, teda Pánovho spoločenstva.

Zhrňujúc môžeme povedať, že Boh nepotrebuje naše chrámy, ale už od počiatkov sa človek prejavoval ako ten, kto ich potreboval vzhľadom na túžbu po intímnej jednote s Bohom. Túto jednotu hľadal síce osobne, ale súčasne v spoločenstve ľudí, ktorí zachytili a uverili v Božiu lásku.    

Pri katechézach preto zvyknem tým mladším i sám sebe pomôcť jednoduchým príkladom o chlapcovi, ktorý sa pýta svojej mamy, prečo musia chodiť do chrámu, keď Boh je predsa všade a všade sa k nemu môžu modliť, ďakovať mu, prosiť ho… Na to mu mama odpovie rovnako jednoducho: „Áno, súhlasím s tebou. Boh je všade, no v chráme ho ja počujem najlepšie. Tam mám najlepší signál.“

Rímskokatolícky farský kostol zasvätený sv. Jánovi evanjelistovi (na snímke vpravo) je najvýznamnejšou dominantou obce Banská Belá. Foto: TASR/ Dano Veselský.

A práve tento signál nám chce umožniť, aby sme sa stali „živými, chodiacimi chrámami prítomnosti a pôsobenia Boha“. Toto je totiž jedno z hlavných poslaní chrámových budov, do ktorých už veľa ľudí nechodí. Ak sa dnes zatvárajú chrámy, je to len prirodzený následok predchádzajúceho uzavretia spoločenstva i uzavretia sa jednotlivca. Jednu z hlavných príčin zatvárania chrámov nájdeme v zatváraní sa pred pôsobením vzkrieseného Ježiša Krista. Preto zostáva aj naďalej v platnosti onen rozšírený odkaz zo známeho filmu Pokánie: „Smutná je ulica, ktorá nevedie do chrámu.“ Žiada sa však dodať, že oveľa smutnejší je chrám, ktorý nevedie na ulicu. Preto väčší smútok ako štatistiky zatvorených chrámov by mali vyvolať štatistiky uzavretých kresťanov.

Rastislav Čižik
Ďalšie články