Či povstane Robert Fico z popola a prečo už Boris Kollár nie je mafia

Peter Pellegrini a Robert Fico. Foto: TASR.

Čo ohrozuje a čo praje návratu Roberta Fica k moci. A akú rolu v tom hrá Boris Kollár.

Ľudia cítia blížiace sa voľby. Posledné dva prieskumy ukazujú, že preferencie sa opäť hýbu. Čakať možno dve veci, že pohyb bude pokračovať a opäť nás to donúti myslieť v blokoch.

Podľa nedeľného Focusu má Hlas (19,4 percenta) plus Smer (15,6 percenta) spolu 35 percent. Vládne strany s KDH (20,5) plus liberálny tábor (18,3) majú o málo viac, niečo pod 39 percent, ak by sa naozaj nad päť percent dostali aj Maďari (Aliancia 5,6 percenta) tak je to spolu 44 percent.

Predchádzajúci prieskum Medianu ukázal iný obrázok. Pri nižšej účasti je silnejšia Republika, skončila tretia s 11,8 percenta, Hlas so Smerom si držia svoje, za to sú slabšie všetky strany, ktoré boli po roku 2020 vo vláde. OĽaNO by sa do parlamentu vraj ani nedostalo, SaS by mala 6,5 a Sme rodina 5,8 percenta.

Jedno ani druhé netreba preceňovať, ale preferencie sú zjavne v pohybe. A čím sú voľby bližšie, tým viac sa začína uvažovať v blokoch. Rozklad v parlamente tomu len pomôže, najbližšou príležitosťou môže byť odvolávanie ministra vnútra Mikulca, kde sa črtá možné prekvapenie.

Všimnúť si však treba ešte niečo.

Kollár už nie je mafia

Napríklad, že Boris Kollár už nie je „mafia“. Už ho neurážajú červené denníky, v Enku sa dočkal už aj ocenenia, tento slovník preberá liberálny tábor, už dávnejšie tak nerobia ani Fico s Pellegrinim. Kollár je už označovaný „najmä“ ako zručný politik, ktorý vie robiť dohody. Dokázal vymeniť RTVS za nájomné byty, dokáže sa presadiť v menšinovej vláde a rozbitom parlamente, Krajniak presadil rodičovský bonus a zmeny v druhom pilieri. Žiadna strana nebude na konci volebného obdobia úspešnejšia v bilancovaní toho, čo splnila.

Ešte aj tá dépehačka na vleky kdekoho pohoršila, ale po naozaj tvrdom slovníku siahol málokto.

Dôvod je jediný. Ak má byť po voľbách riešením vláda bez Fica, Boris Kollár musí byť prijateľný.

V liberálnovládnom bloku je priveľa neznámych, nevieme či by Matovič bol schopný vládnuť s progresívcami, nevieme kto skončí pod 5 percentami, kandidátov je však viac (KDH, Maďari, niektorí tam vidia aj SaS či Matoviča) a už vôbec nevieme, či si Pellegrini vyberie vládu s Ficom alebo širokú koalíciu malých strán bez Fica.

Preto musí byť Boris Kollár k dispozícii.

Žolíka však drží niekto iný.

Hlas radšej šepká

Favoritom na premiéra zostáva Peter Pellegrini. Je prijateľný pre všetkých, pre Fica aj pre liberálov. Aj voči nemu sa zmenil slovník, všimnite si ako poklesol výskyt spojení ako Smerohlas, ako sa čoraz menej hovorí o jeho kauzách a pozerá sa na neho nie cez minulosť, ale budúcnosť.

Pellegriniho problém je inde.

Takmer nič nehovorí. Voliči ho, ako ukazuje prieskum o nedôveryhodnosti prezidentky Čaputovej, vidia v opozícii voči liberálom. Strana však v komunále uspela vo viacerých kampaniach spolu s liberálmi a najmä sa voči nim ostro nevymedzovala. Keď mal krátko pred malými voľbami Hlas svoj snem, Peter Pellegrini hovoril o všetkom, ale o vojne na Ukrajine radšej nič. Dobre vie, že z pohľadu zahraničných ambasád ide o kľúčovú tému.

Pellegrini verí, že úsmev a dobré slovo na odlíšenie stačia. Lenže, ak sa predseda preferenčne najsilnejšej strany bojí vyjadriť pred voľbami, ešte viac sa bude obávať po voľbách.

Príležitostí má mnoho.

Napríklad po tom, keď sa dúhová koalícia rozhodla využiť tragickú vraždu na Zámockej na presadenie homoagendy, Pellegrini premeškal svoju chvíľu. Keby sa bol proti tejto agende rozumne vymedzil, krajina by to ocenila. Nikto by tak ako on nedokázal obhájiť status quo ako prejav tolerancie. A nebol by v tom žiadny falošný tón, práve naopak.

On si však vybral inak.

Ešte riskantnejšiu hru skúša voči Ukrajine. Ak sa bude Pellegrini spoliehať na to, že nemusí hovoriť nič, že sa nemusí vyfarbiť a môže z toho ťažiť, riskuje osud Radoslava Procházku počas volebnej noci alebo Eduarda Hegera na Úrade vlády.

Pritom dobre vie, že čím budú voľby bližšie, tým bude tlak liberálov, Matoviča aj Fica na neho tvrdší. Práve preto, že má žolíka v ruke.

Lenže tá ruka sa trasie. S liberálmi, KDH a Kollárom by mal Pellegrini pokoj zo zahraničia (a ak by sa neusiloval o vlastnú líniu, tak aj od médií), preferencie by ale neudržal. S Ficom v koalícii by mal stabilnejšiu vládu, aj stabilnejšie vlastné preferencie, ale zaručenú kritiku v novinách. Keďže Pellegrini od Fica odišiel, rozumie tomu veľmi dobre.

Fénix zo Súmračnej

Lenže platí to aj naopak a Pellegrinimu zase najlepšie rozumie Robert Fico.

Poznajú sa roky, za všetko, čo v politike Pellegrini dosiahol, vďačí Ficovi. Vláda s Pellegrinim je jediný spôsob, ako sa môže Smer vrátiť k moci. Fico voči Pellegrinimu pestuje tri prístupy: poráža ho v nasadení a politickej práci a strieda pritom polohu politického „otca“ a skutočného rivala.

Môže ho otcovsky napomínať, aj reálne znervózňovať. Zdá sa, že zatiaľ funguje jedno aj druhé. Nefunguje len to najpodstatnejšie, Fico si nemôže byť istý, že Pellegrini vytvorí vládu s ním, ak by teda výsledky volieb dali Pellegrinimu na výber.

Nedávne malé voľby potvrdili dve veci, ktoré majú platnosť aj v Bratislave na hradnom vrchu.

Rozhoduje víťaz a víťazom je často ten, kto dokáže viac pospájať.

Ak si chce byť Fico istý koalíciou s Pellegrinim, musí ho poraziť (alebo aspoň dorovnať). Zatiaľ sa o to pokúša „oslovovaním“ voličov Republiky (čo nefunguje), ale väčšiu istotu má v prípadnej koalícii so SNS, prípadne nejakou malou kresťanskou stranou. Ak by sa v ostatnom Focuse pripočítali preferencie SNS (3,8 percenta), Fico by mal navlas to, čo Pellegrini.

Ficovi teda stále zostávajú karty.

Ale súčasne rastie aj riziko.

Obrodiť sa totiž nemožno v starej koži. Čím viac bude v popredí Smeru vidieť Gašpara, Kaliňáka a ďalších, tým väčšie budú mať Fico a jeho ľudia záťaže na nohách. A tým ľahšie bude vytvoriť psychózu, aby bol témou volieb návrat Fica k moci. To, čo kedysi fungovalo pri Mečiarovi, sa môže vrátiť ako repete. Mafianizácia štátu nie je prázdna hrozba.

Veľkej časti spoločnosti pritom prekáža niečo iné. Žalostne nám chýba debata a užitočné spory, po ktorých by sme mohli uveriť, že sa niečo môže zmeniť k lepšiemu. Pritom ide o veľa. Krajina bude po tejto vláde nielen organizačne spustošená a ekonomicky otrasená, ale chýba jej aj sebavedomie a názor v zahraničnej politike a v politike EÚ.

Všade vidieť sklonené hlavy alebo servilné myslenie. A to nás onedlho čaká výročie 30 rokov štátnosti.

Jaroslav Daniška
Ďalšie články