Filipovka – východný advent

Ilustračná fotografia. Zdroj: Archív RČ

Gréckokatolíci na Slovensku začínajú svoj „advent“ deň po sviatku svätého apoštola Filipa, ktorý slávia 14. novembra a ktorý prepožičiava meno pôstnemu obdobiu pred sviatkami Narodenia Pána a Bohozjavenia. Volajú ho filipovka. Ako je to u východných kresťanov zvykom, v liturgickom živote sa praktický dôvod často prepája s hlbším duchovným odkazom.

Podobne sa hľadá hlbší duchovný význam pri termíne filipovka a osobe apoštola Filipa. Prečo práve on? Paleta odpovedí sa začína jednoduchým vysvetlením čistej zhody okolností, keďže smerodajná je dĺžka trvania pôstu 40 dní pred sviatkom Narodenia Pána. A preto jeho začiatok siaha až k dňu spomínaného apoštola.

Iné pohľady tu chcú silou-mocou vidieť aspoň záblesk pôstu, a tak si všímajú udalosť zázračného rozmnoženia chleba a rýb a nasýtenia niekoľkotisícového davu. Podobne ako tam pred Ježišovým zázrakom apoštol Filip prepočítava disponibilnú hotovosť na prípadné zakúpenie chleba, (porov. Jn 6,7), tak začne aj teraz počítať pôstne dni smerujúce k veľkému zázraku vtelenia Boha, ktorý sa pre nás stane Chlebom života.     

Biblickú symboliku čísla 40 azda ani netreba hlbšie analyzovať. Zástupne stačí spomenúť známeho odborníka na východnú liturgiku svätého Simeona Solúnskeho, ktorý v 15. storočí ozrejmil: „Štyridsaťdňový pôst pred Narodením (Pána) predstavuje pôst Mojžiša, ktorý po štyridsiatich dňoch a štyridsiatich nociach prijal Božie prikázania napísané na kamenných doskách. A my, postiac sa štyridsať dní, budeme uvažovať a prijímať od Panny živé Slovo, nie napísané na kameni, ale narodené v ľudskom tele, inkarnované. Ako Mojžiš prijal Zákon po svojom štyridsaťdňovom pôste, na konci tohto nášho pôstu prijmeme my vtelené živé Slovo – Ježiša Krista.“

Adventný veniec a kalendár

Súčasťou gréckokatolíckej Filipovky síce nebýva adventný veniec v chrámoch, zato v mnohých  „domácich chrámoch“ dotvára atmosféru blížiacich sa sviatkov. Jednoducho tu prirodzene vidíme skutočnosť kontaktu z prvkami latinského obradu, kde sa tento veniec spája s menom nemeckého evanjelického teológa Johanna Heinricha Wicherna.

Ten mal podľa ekumenického Lexikónu svätých použiť okolo roku 1838 až 24 sviečok a vytvoriť tak svetelnú korunu pre prichádzajúceho Kráľa. Podobný príbeh píše aj o pár desiatok rokov mladší adventný kalendár (*1902), ktorý najmä mladších gréckokatolíkov poteší až štyridsiatimi okienkami oproti skromnejšej rímskokatolíckej verzii, keďže tá každoročne kolíše podľa pohyblivého začiatku adventného obdobia. To sa každoročne začína v nedeľu, ktorá pripadá na 30. novembra alebo je k tomuto dátumu najbližšie.

Začalo sa to na Západe

Predvianočný pôst je pôvodne výtvorom kresťanského Západu. Jeho počiatky sú spojené najmä s vyššou intenzitou liturgického života, keďže v roku 380 nariadil veriacim koncil v španielskej Zaragoze dennú účasť na bohoslužbách počnúc 17. decembrom. Pápež sv. Lev Veľký (400-461) následne spomína štyri pôsty, jeden v každom ročnom období, „aby kresťania počas celého roka nezabúdali na dôležitosť pokánia. Určil, že „zimný pôst“ sa má začať vtedy, keď už bude ukončený zber úrody. Cirkevný historik svätý Gregor z Tours († 490) už hovorí o troch dňoch počas týždňa, keď sa veriaci medzi Svätým Martinom (11.11.) a Vianocami postia.

Koncom 6. storočia spomína synoda v Mâcon (dnešné Francúzsko) toto obdobie ako „Svätomartinský pôst“ a za pôstne dni stanovuje pondelky, stredy a piatky. Následne doplnila asketickú stránku predvianočného pôstneho obdobia liturgicky Rímska cirkev. Zásadný vplyv rímskej liturgie sa okrem iného prejavil celocirkevným skrátením pôstneho obdobia na štyri týždne na prelome 12. a 13. storočia.

Liturgickým obsahom sa toto pôstne obdobie prakticky od začiatku sústredilo na oba príchody Ježiša Krista, čo jasne ukazuje už samotný význam latinského slova advent. Okrem sprítomnenia príchodu Božieho Syna na svet pred dvoma tisícročiami sa vplyvom írsko-škótskych misionárov sústredila pozornosť aj na jeho druhý očakávaný príchod, z čoho sa odvodzoval kajúci charakter tohto obdobia. V súčasnosti je v latinskom obrade deliacou čiarou 17. december. Do tohto dátumu dominuje druhý Kristov príchod, od tohto dátumu sa pozornosť sústreďuje na ten prvý.

Pôstny trojboj

Dnešná prax východných cirkví inšpirovaná Západom bola potvrdená na sneme v Konštantínopole v roku 1166, kde sa tiež fixne stanovil celoplošný začiatok pôstu na 15. novembra. Hoci boli pôstne predpisy o niečo voľnejšie, ako počas Veľkého pôstu pred sviatkom Paschy, predsa pripadajú súčasným veriacim dosť striktné. Podobne ako v prípade Svätomartinského pôstu, hovorí aj kresťanský Východ o troch pôstnych dňoch počas týždňa, keď sa nesmeli jesť mäsité ani mliečne produkty či požívať olej, zatiaľ čo v nedeľu bola dovolená ryba. Tieto predpisy môžu poslúžiť ako inšpirácia aj pre človeka dnešnej doby, hoci súčasne oficiálne predpisy skončili na minime.

Na druhej strane treba dodať, že akokoľvek striktná pôstna disciplína má svoj celistvý význam iba vtedy, ak nezostane stáť len pri fyzickom pôste. Nielen východné cirkvi preto podčiarkujú význam takzvaného duchovného trojboja. Fyzický pôst musí byť totiž sprevádzaný modlitbou a almužnou, aby mohol niesť prívlastok kresťanský.

Veľmi výstižne to v súvislosti s adventom zdôrazňuje aj pápež František, keď vyzdvihuje dôležitosť modlitby ako prostriedku na prebudenie sa zo spánku priemernosti: „Modliť sa znamená rozsvietiť svetlo v noci. Modlitba znovu prebúdza z vlažnosti horizontálneho života, dvíha náš pohľad smerom hore, naladí nás na Pána. Modlitba umožňuje Bohu byť nám nablízku, preto oslobodzuje od samoty a dáva nádej. Modlitba okysličuje život: tak ako sa nedá žiť bez dýchania, nedá sa byť kresťanom bez modlitby.“

A rovnako dôležitý je aj rozmer činorodej lásky, ktorý nám okrem iného pripomenul aj Svetový deň chudobných v nedeľu, 13. novembra. Preto pápež okrem spánku priemernosti varuje aj pred spánkom ľahostajnosti, keď krúžime len okolo seba a nevidíme ostatných. Kým na spánok priemernosti je liekom modlitba, na prebudenie zo „spánku ľahostajnosti, je tu bdelosť lásky. Dobročinná láska je tlčúcim srdcom kresťana: tak ako sa nedá žiť bez tlkotu srdca, tak sa nedá byť kresťanom bez dobročinnej lásky.“

Rastislav Čižik
Ďalšie články