Energetický analytik: Rast európskej závislosti na Rusku koreluje s popularitou obnoviteľných zdrojov

Ceny plynu po dlhej dobe klesli, dá sa teda povedať, že obavy z nedostatku plynu a prudkého nárastu cien sa nenaplnia?

Faktom je, že ceny na aktuálnom spotovom trhu klesli, čo vytvára tlak na pokles ceny na forwardoch, teda dlhodobých kontraktoch. Súčasná situácia je veľmi volatilná, na trhoch panuje značná nervozita. Dôvodom poklesu cien je momentálna naplnenosť zásobníkov. LNG tankery doslova krúžia okolo terminálov a chýba kapacita na vyloženie nákladu. Úlohu zohráva aj počasie. Máme teplú jeseň a stále nenabehla zimná spotreba. Akonáhle sa ochladí alebo sa dodávky zemného plyn z Ruskej federácie zastavia úplne, tlak na vysoké ceny môže byť späť.

Zásobníky však neplnia ten účel, na ktorý sa dnes spoliehame.

Zásobníky neboli stavané na vytváranie dlhodobých zásob, len sezónnych. Sú tu kvôli tomu, aby vykrývali sezónne obdobia, keď je väčšia spotreba a infraštruktúra vtedy nie je schopná plniť spotrebu priebežne. Po minulé roky v marci boli zásobníky relatívne vyčerpané. A to v období, keď prúdil plyn z Ruska.

Môžu tie čakajúce tankery fungovať v istom zmysle aj ako rezervné plávajúce zásobníky? Oni ich asi späť cez oceán nepošlú len preto, že ich nevedia okamžite vyložiť…

Určite, ale oni pôjdu tam, kde im ponúknu najvyššiu cenu. Je tu tlak na vyššiu cenu z dôvodu sankcií, ale boli tu aj opačné tlaky. Napríklad nižšia čínska spotreba kvôli tamojším lockdownom, keď bol svetový dopyt nižší. Radi teda prišli sem, pretože Európska komisia prijala legislatívu, ktorá donútila naplniť zásobníky, nech to stojí čokoľvek. Akonáhle dôjde k oživeniu a otvoreniu čínskej ekonomiky, budeme s nimi súťažiť, čo opäť vytvorí tlak na vyššie ceny.

Čína má však nové možnosti pre dodávky lacného plynu z Ruska, ktorý je dnes pre Európu morálne nečistý. Dokážu ale tento plyn dostať k sebe?

Určite na tom pracujú infraštruktúrnymi projektmi. Nebude to otázka krátkeho obdobia, ale v strednodobom horizonte piatich či desiatich rokoch sú schopní tieto kapacity pre dovoz plynu vo veľkom objeme dobudovať. Na druhej strane bude musieť Čína zmeniť aj svoj energetický mix, aby taký objem plynu absorbovala.

Do Európy aktuálne prúdi rekordné množstvo LNG plynu z celého sveta. Stále sú ale otázniky nad nedostatkom našich kapacít, tie LNG lode musia nezriedka doslova čakať v zápchach. Nemci však svoje dva plávajúce terminály postavili v rekordne rýchlom čase. Je možné, že už počas zimy budú pripravené?

Posledné analýzy, ktoré som videl, odhadujú, že ruské toky vieme nahradiť LNG plynom cez plávajúce terminály niekedy v roku 2027, pokiaľ budú dobudované dostatočné skvapalňovacie exportné kapacity u dodávateľov. My však máme bezprostredný problém. Ak dôjde k zastaveniu ruského plynu, Európa bude musieť počas zimných mesiacov drasticky znížiť spotrebu. 

Čo to bol podľa vás za nápad vyhrážať sa úplným odmietnutím ruského plynu ešte predtým, ako sme sa stali na Rusku nezávislými a dali sme im takto do rúk všetky karty?

Nie som celkom povolaný vyjadrovať sa k politike. Je však jasné, že Európa posledné roky prakticky zvyšovala závislosť na ruských energonosičoch, aby náhle prudko otočila. V priemyselných kruhoch v Nemecku sa to neprijíma s nadšením. Z rôznych európskych krajín silnejú hlasy, aby sme sankcie aspoň čiastočne prehodnotili. Málo si ale uvedomujeme, čo energie v skutočnosti znamenajú pre ekonomiku.

Čo máte na mysli?

Energie sú kľúčovým vstupom, ktorý nám umožňuje produkciu. Jestvuje priama súvislosť medzi primárnou energetickou spotrebou a veľkosťou HDP. Najbohatšie krajiny sveta majú spravidla aj najväčšiu spotrebu primárnych energonosičov. Doteraz sa v histórii ľudstva nikdy nestalo, aby sme prechádzali od zdroja s vyššou energetickou hustotou na nižší. Progres bol opačný. Okrem slnka a vetra sme mali drevo, potom uhlie, neskôr ropu a plyn a napokon jadro. Každý nasledujúci energonosič spôsobil rast blahobytu v širokých vrstvách obyvateľstva.

Z krátkodobého hľadiska platí, že dopyt po energiách je neelastický. Aj pri raste cien je tendencia zachovať spotrebu a hľadať úspory inde. A to až do momentu, keď tie ceny pôsobia tak deštruktívne a dochádza k takzvanej deštrukcii dopytu. V ekonomike je to stav, keď krachujú firmy. S tým sú spojené aj všetky reťazové reakcie.

Toto dnes hrozí v Európe a u nás?

Určite, a na Slovensku zvlášť. Napríklad v aktuálnom kvartáli oznámil U.S. Steel stratu. Za minulý rok bol v zisku takmer 400 miliónov eur. Slovalco výrobu odstavilo, podobne ako Oravské ferozliatinárske závody (OFZ). To sú tri fabriky, ktoré tvoria veľké percento slovenskej spotreby elektrickej energie. Pokiaľ budú vysoké ceny pretrvávať, tieto podniky prídu o trhy. Na tieto firmy je naviazaný ďalší priemysel.

Aký veľký môže byť dosah energeticky náročných firiem na celkovú zamestnanosť?

Ide o komplexné vzťahy s veľkým množstvom premenných. Na takúto otázku si netrúfam odpovedať, ale masívna deindustrializácia môže mať naozaj veľmi negatívne následky.

Už od finančnej krízy v roku 2008 si pamätáme, že keď hrozí takýto dominový efekt, nastáva nepredvídateľná neistota.

Nie som v obraze, čo sa týka nálad v otázkach zamestnanosti, ale centrálne banky mali tradične dva ciele, a to udržanie zamestnanosti a infláciu. Momentálnym problémom je inflácia. Ekonomická teória hovorí, že vyššia inflácia vytvára tlak na zvyšovanie zamestnanosti a opačne. V ideálnom svete. Dnes sa ale hovorí o stagflácii, keď súčasne hrozí vysoká inflácia a pokles výkonnosti ekonomiky a s tým spojená vysoká nezamestnanosť. A do toho vstupuje množstvo ďalších nepredvídateľných vplyvov, takže tie dosahy je veľmi ťažké rozlúštiť.

Európa má najdrahšie energie na svete, oproti Amerike sú to často násobné čísla. Je to najmä kvôli politickým rozhodnutiam typu Green Deal a ich ideových predkov, alebo to má aj objektívne dôvody?

Je to dané aj tým, že Európa nie je energeticky na rozdiel od Ruska či Spojených štátov sebestačná. Takmer 60 percent spotrebovanej energie pochádza z nosičov, ktoré sme doviezli. Takže ide o závislosť od iných a otázku dopravných nákladov. Ale Green Deal a zelené politiky do toho vstupujú zásadným spôsobom. Má to viacero rovín. Okrem toho, že Európska centrálna banka (ECB) si nedala len tradičné ciele, ako sú inflácia a zamestnanosť, má stanovené ďalšie dva ciele. Diverzitu a inklúziu a zároveň klimatické politiky a zelenú agendu. ECB teda zavádza politiky, ktoré znemožňujú investície do tradičnej energetiky.

Keďže vzhľadom na politické agendy, idúce opačným smerom, v nich nevidia perspektívu.    

Presne tak. A keďže to ide zhora, banky obmedzujú takéto investície a následne neinvestuje ani priemysel. V Európe sa obmedzovala aj ťažba zemného plynu. Holandsko má relatívne veľké zásoby plynu, no ich ťažba sa postupne utlmuje. Aj to prispelo k zvýšeniu závislosti na ruskom plyne. Vytvára sa teda ekonomické prostredie, ktoré nie je naklonené tradičným zdrojom energií.

Aké sú ďalšie príčiny našich vysokých cien energií? 

Sú tu aj monetárne dôvody. Príklad. Do cien energií, najmä elektriny, vstupujú aj emisné povolenky. Celý koncept emisných povoleniek je regulatórny konštrukt, ktorého zámerom bolo vytvoriť motivácie na zníženie produkcie emisií. Avšak do trhu s emisnými povolenkami vstúpili aj banky a iní hráči. Keďže však peniaze boli kvôli nízkym úrokovým sadzbám lacné, do tohto investičného „aktíva“ išlo množstvo špekulatívnych peňazí. Ich ceny rástli. Ďalším dôvodom vysokých cien je samotný dizajn trhu.

O čo ide?

V minulosti sme mali v Európe energetický priemysel vertikálne integrovaný. Zjednodušene: bola tu jedna veľká firma, ktorá mala pod palcom všetky zdroje elektriny. U nás to boli Slovenské elektrárne, ich odštepný závod mal na starosti dokonca aj prenosovú sústavu a potom tri distribučné firmy, ktoré zabezpečovali predaj priemyslu a domácnostiam. Z pohľadu riadenia sústavy išlo o relatívne jednoduché sledovanie agregovaného dopytu a následného riadenia výroby. Navyše v energetickom mixe boli väčšinou disponibilné zdroje, čiže ľahko zapnuteľné a vypnuteľné.

Dnes to už ale neplatí.  

Áno, mali sme privatizáciu, ale najmä takzvaný unbundling a liberalizáciu trhu. Predpokladalo sa, že keď do prostredia prirodzeného monopolu zavedieme trh a konkurenciu, vytvorí sa tlak na znižovanie cien. Realita ale ukázala, že k tomu nedošlo. Navyše zjednocujúci sa liberalizovaný trh spôsobil, že sa vysoké ceny z iných regiónov prelievajú do iných naprieč Európou. A dá sa argumentovať, že masívny náklady na výrobu obnoviteľných zdrojov v Nemecku boli v podstate rozdistribuované po zvyšku Európy.

Samotná liberalizácia sa však ukázala byť efektívna, či nie? 

V procese liberalizácie sa odčlenili firmy, ktoré mali na starosti fyzickú distribúciu a obchod s komoditami, teda s elektrinou a plynom. Kedysi sme mali plyn len od SPP, dnes si ho môžeme kúpiť od desiatok firiem. Zaviedla sa konkurencia. Otázka je, nakoľko je to efektívne v prostredí prirodzených monopolov. Dokonca minister Karel Hirman po nástupe do funkcie povedal, že už v roku 2009 sa zamýšľal nad tým, či energia nie je verejný statok, ktorý má zabezpečovať štát. V kontexte najnovších udalostí, v ktorých žijeme, je to legitímna otázka.

Otvára sa tak cesta reprivatizácií?  

Zdá sa, že áno. Rôzne  procesy, ktoré vieme nazvať zoštátnením, už v Európe prebiehajú. Otázka je, či sú tomu otvorení aj naši politici.

Pomohol by nám iný dizajn trhu v bezprostrednom probléme, ktorý máme?

Tu by som odčlenil dve roviny. Jedna je akademická debata, ktorý systém je lepší. Dnes už nielen politici, ale aj regulátori priznávajú, že náš aktuálny systém bol dizajnovaný pre dobré časy a nepočítal s takými volatilitami, ako máme dnes. Predsedníčka Európskej komisie už oznámila, že spôsob fungovania trhu sa zreformuje.

Kľúčový problém je aj v spôsobe, akým sa určovala cena energie. Vychádza z takzvanej krivky zásluhovosti (Merit Order Curve), ktorá zoraďuje všetky zdroje v sieti podľa výšky prevádzkových nákladov. Od najlacnejších fotovoltík cez veterné, vodné a jadrové zdroje až po uhlie a najdrahší plyn. Pripomínam, že táto krivka neberie do úvahy kapitálové náklady. Len operatívne náklady na samotnú výrobu. Podľa toho, ako stúpa spotreba, postupne sa zapínajú jednotlivé zdroje v smere od najlacnejších. Cena vzniká tam, kde sa pretne dopyt s ponukou. V minulosti by tento model problematický nebol, keďže všetky zdroje boli disponibilné. Jadro išlo stále, poskytovalo základ, a ostatné zdroje sa dali flexibilne podľa potreby zapínať a vypínať.

My sme do toho zapojili obnoviteľné zdroje energií, ktorým sa hovorí aj „občasné“.  

Áno, zmiešali sme disponibilné zdroje s tými, ktoré sú ťažko predikovateľné a nevieme ich zapnúť či vypnúť podľa potreby. A tieto problematické zdroje sme navyše uprednostnili v energetickom mixe. Nazeráme na ne ako na najlacnejšie, ale tým, že presúvame náklady inam. Aby sme sústavu dokázali vyrovnávať, máme ďalší trh s takzvanými podpornými službami, v ktorom disponibilné, čiže predvídateľné zdroje súťažia, ktorý z nich bude sústavu vyrovnávať, a my si za ne priplácame. Slovenská elektrizačná a prenosová sústava zdroje zapína a vypína tak, aby systém udržala v rovnováhe. Na konci dňa tento model znevýhodňuje tradičné zdroje a zvýhodňuje tie obnoviteľné. Čím je viac nepredvídateľných prvkov v systéme, tým väčší je problém. Medzinárodná energetická agentúra (International Energy Agency) napísala, že hodnota systému variabilných zdrojov, ako sú vietor a slnko, klesá s ich stúpajúcim podielom v energetickom mixe. Každý obnoviteľný zdroj potrebujeme zastúpiť vo chvíli, keď nesvieti slnko a nefúka vietor. 

Na každú jednotku vyrobenej elektriny z obnoviteľných zdrojov potrebujeme ďalší zdroj, teda ďalšiu elektráreň, ktorá by síce dokázala vyrábať priebežne, ale my si ju postavíme len preto, aby vykrývala slnko a vietor.

A to je možné len s masívnou podporou. Ťažko teda hovoriť o liberalizácii trhu, keď znevýhodňuje najvýhodnejšie zdroje.   

Ďalším problémom je, že pri energetike, najmä pri jadrových elektrárňach, je investičný horizont minimálne 60 rokov. A to je obdobie, ktoré efektívnejšie dokáže spravovať štát než investori, ktorí chcú zisky v horizonte pár rokov.

Navyše v dnešnej atmosfére vidia, že ich investičný biznis plán na najbližších desať rokov im môžu každým dňom kompletne rozbiť zozelenení politici, ktorí sú schopní rozbiť trh aj okamžite.

V Európskej únii donedávna prebiehala intenzívna diskusia o taxonómii. Či sa bude vôbec jadro považovať za ekologický zdroj, ako budeme brať zemný plyn. Pre priemysel je v takomto prostredí prakticky nemožné hoc aj oceniť súčasnú hodnotu výrobných zdrojov, lebo nevieme, do kedy a či ich budeme môcť prevádzkovať. Na konci dňa je takáto neistota veľmi nákladná. A drahé energie znamenajú menší blahobyt.

No ak ku každej solárnej či veternej elektrárni musíme mať rovnocenne veľké konvenčné elektrárne, ktoré vedia vykryť ich kapacitu v čase bezvetria, aký to má potom ekonomický zmysel? Pôsobí to tak typicky bruselsky, ako by sme k rozheganému lešeniu narýchlo pristavovali budovu, aby nespadlo…

Nie je to úplne tak, že sa stavajú nové konvenčné elektrárne. Čiastočnú odpoveď poskytujú batériové úložiská. Teda využívame jestvujúce fosílne zdroje, ale nestaviame ďalšie, zároveň investujeme do obnoviteľných zdrojov a batériových úložísk. Predpokladá sa tiež, že keďže územie EÚ je relatívne veľké, potom ak niekde nefúka, tak na inom mieste kontinentu to bude lepšie, a tak sa to navzájom vykompenzuje a zdroje si vzájomne pomôžu. Teoreticky sa eventuálne dostaneme do stavu, keď to dokážeme balansovať. No bez batérií a ďalších opatrení, ako napríklad riadenie dopytu, to nepôjde.

To je ale hudba budúcnosti, je to len predpoklad. Nakoľko sa naň dá spoľahnúť?   

Batériové úložiská už existujú, otázne sú ich náklady pri masívnom nasadení. Donedávna úložiská veľký ekonomický zmysel nedávali, pri dnešných cenách už áno. Otázka je, či agregovaný dopyt po lítiu do batérií nevytvorí taký dopyt, že ceny tohto kovu pôjdu rapídne hore a energie sa budú predražovať. Optimisti hovoria, že to bude ako pri solárnych paneloch. Ich cena síce klesala, čím boli rozšírenejšie, ale pri batériových úložiskách to tak byť nemusí, pretože lítium a vzácne kovy, ktoré sú na to potrebné, sú tiež obmedzené.    

A ich ťažba je environmentálne náročná.

Ťažia sa v Číne, v Latinskej Amerike a Austrálii.

Vymeníme teda závislosť na Rusku za závislosť na Číne.

Odpovieme tým, že sa bude lepšie a efektívnejšie recyklovať. V tom uvažovaní je priveľa predpokladov, ktoré nemáme pod kontrolou. Nemyslím si, že na európskej úrovni je to poctivo spočítané. Vo všetkých dokumentoch sa ráta s istým technologickým pokrokom, ktorý nemusí nastať a naplniť očakávania.

Alebo sa technologický pokrok môže vydať iným smerom, ako mu politici prikázali.   

Môžeme tu mať ďalšiu udalosť typu čierna labuť. Nikto predsa nepredvídal, že nastane situácia, ktorá nastala v súčasnosti. A napriek tomu k nej došlo.

Princípom ekonomického liberalizmu je, že vlády podnikateľom neprikazujú, ktorým smerom sa má uberať technologický pokrok.

Tieto časy sú preč. Vidíme to aj pri doprave, elektromobilite a spaľovacích motoroch, kde sa od stola určí cieľ a ostatné je o tom, že „poručíme větru, dešti“.

Spomínate, že Európa má nedostatok zdrojov, no tento problém mali aj Spojené štáty, ktoré sa po roku 2008 snažili cielene znižovať závislosť od krajín Blízkeho východu, a preto presadili frakovanie zemného plynu. Vďaka tomu sa stali čistým vývozcom plynu. Európa si ale frakovanie zakázala. Nie je teda aj ten náš nedostatok zdrojov čiastočne vlastne politickým rozhodnutím?

To áno, bolo to politické rozhodnutie Európskej komisie, že do frakovania nepôjdeme, keďže sa považuje za environmentálne škodlivé. Či to tak aj je, je otázka na kolegov vedcov.

Mohlo by to ale znamenať zásadnú zmenu?

Európa má veľké zásoby bridlicového plynu, ale nie som si istý, či by ho bolo dostatok, aby nahradil ruský plyn. Asi skôr nie. Treba si uvedomiť, že extrakcia frakovaním je drahšia ako plyn z ruských ložísk. Aj v USA prezident Biden obmedzoval tento priemysel, čím krotil rozhodnutia predchádzajúceho prezidenta Trumpa, ktorý sa snažil domácu ťažbu posilniť. Demokrati zvrátili niektoré infraštrukturálne projekty.

My ale z Ameriky nakupujeme tiež bridlicový plyn, ktorý sa získal frakovaním. Aký má teda environmentálny zmysel túto metódu u nás zakázať, keď takýto plyn beztak nakupujeme z USA, a ešte je tu aj ten zelený „bonus“, že ho sem musíme doviezť tankermi cez celý oceán?

Asi tam environmentálny zmysel nehľadajme, pre EÚ je to otázka ekonomického prežitia. Nielenže sem ten plyn musí prísť tankermi, ale zároveň musí byť skvapalnený, aby sme zmenšili jeho objem a zmestil sa do tankerov. Potom nasleduje jeho spätná premena na plyn v LNG termináloch, čo je energeticky veľmi nákladné. Plyn sa skvapalňuje tým, že ho v niekoľkých cykloch ochladzujeme. Týmito tranzitnými procesmi sa na druhom konci oceánu, kde kvapalinu opäť premeníme na plynové skupenstvo, stratí veľké percento jeho objemu.  

Najväčšie sťažnosti majú domáci obyvatelia, ktorí bývajú blízko tých vrtov, a problémom je tiež možné znečistenie spodnej vody.

Okolo frakovania sú kontroverzie. Ako som povedal, zdá sa, že aspoň dočasne otázky životného prostredia dnes idú nabok. Aj Európska komisia a šéfka ECB Christine Lagardová priznali, že sme urobili veľkú chybu, keď sme si týmto spôsobom vybudovali závislosť na ruskom plyne. Otázka je, kde je alternatíva. Nie som si istý, či je zvyšovania podielu obnoviteľných zdrojov správna cesta. To súvisí aj s tým, ako je momentálne nastavený trh. 

Má to vplyv aj na to, že v Európe nenakupujeme plyn na dlhodobé kontrakty (forwardy), ale za spotové ceny, ktoré bývajú podstatne drahšie?

Nakupujeme aj na spote, aj na forwarde. Je pravda, že pri rokovaniach s Ruskom bola v minulosti cena plynu stanovená na základe vzorcov, ktoré zohľadňovali aktuálne ceny ropy, ktoré boli v tom čase relatívne stabilné. Neskôr sa spôsob určovania ceny plynu zmenil, no z ruskej strany bola preferencia pre dlhodobé nákupy. Zo strany Európy bol tlak na skracovanie dĺžky kontraktov, keďže sme ich už považovali za podozrivé. Tento problém ale dnes vidíme aj pri rokovaniach s alternatívnymi dodávateľmi, či už ide o Azerbajdžan, alebo Katar. Všetci chcú dlhodobé kontrakty, pretože potrebujú dobudovať infraštruktúru. Nechcú do nej investovať bez toho, aby mali bez dlhodobých kontraktov istotu, že sa čoskoro čosi zásadné zmení. 

Výrobcovia elektriny sa tiež snažia predať elektrinu na niekoľko rokov dopredu. Spravidla na to majú svoju vlastnú politiku, napríklad 40 percent predajú na tri roky dopredu a zvyšok má kratšie lehoty. Takto si to skladajú, pričom si niečo nechajú a balansujú to na spotovom trhu. Vždy musia byť schopní predikovať trh a svoje vlastné portfólio. Aj preto sa natíska otázka, či by vertikálne integrovaný energetický systém nebol efektívnejší.

Minimálne Nemci sa nechceli dlhodobo viazať, keďže plyn bol pre nich len „prechodová páka“ na ceste k slnečným zajtrajškom. Nie je to dôvod, prečo odmietame dlhodobé kontrakty, lebo sme uverili, že budúcnosť je v obnoviteľných zdrojoch?

Nielen z Nemecka, ale aj od nás bol pri uznaní európskej taxonómie tlak na to, aby sa plyn uznával ako ekologický zdroj. No ťažká predikovateľnosť sa kompenzovala práve plynovými zdrojmi, ktoré sú flexibilné. Nástup obnoviteľných zdrojov jednoznačne koreluje s nárastom závislosti na Rusku.

Foto: Matúš Zajac