Odkaz Novembra začína blednúť

Britský historik Eric Hobsbawm, autor známej publikácie s názvom Vek extrémov, hovoril o uplynulom 20. storočí ako o storočí „krátkom“, na rozdiel od „dlhého“ 19. storočia s jasným presahom až do roku 1914. Rok 1989 toto „krátke storočie“, inak nazvané aj storočie extrémov, uzatvára. Netreba preto príliš špekulovať nad tým, že práve povestný „annus mirabilis“ alebo rok zázrakov, ktorý sa vyznamenal pádom komunistických totalít, patrí medzi významné medzníky slovenských dejín, akými boli koniec prvej svetovej vojny a napokon aj rok 1945 s jeho zásadnými a ďalekosiahlymi zmenami pre slovenskú spoločnosť.

„Krátke“ 20. storočie nebolo však len storočím extrémov a ideológií. Bolo silne poznačené koncentráciou „zločinov proti ľudskosti“ – čo je pojem, ktorý sa prvýkrát vynoril v súvislosti s arménskou genocídou vyvolanou fanatickým mladotureckým hnutím v roku 1915. Okrem dvoch vojen, v ktorých Európa takmer vykrvácala, to bol leninský boľševizmus a stalinizmus s miliónmi obetí aj v dôsledku umelo vyvolaného hladomoru na Ukrajine, presídľovania národov v rámci Sovietskeho zväzu či neľudského systému gulagov. Dvadsiate storočie je storočím holokaustu a v neposlednom rade aj povojnového núteného vysídlenia 20 miliónov Nemcov zo strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Celková bilancia obetí ideológií 20. storočia je teda otrasná. Autor Čiernej knihy komunizmu, francúzsky historik Stéphane Courtois, vyčíslil obete len jednej z týchto ideológií počtom 100 miliónov, pričom výrazná časť pripadá na komunistické štáty Ázie.

Stálo by za pozornosť pripomenúť si aj obete komunistického režimu na Slovensku v období rokov 1945 – 1989. 7 422 ľudí bolo z územia Slovenska po skončení vojny odvlečených do sovietskych gulagov, pričom ide len o tú časť protiprávne odvlečených, o ktorých máme evidenciu. V politických procesoch na Slovensku bolo za politické trestné činy odsúdených 71 168 osôb, z toho 51 zahynulo vo väzení. Zväčša šlo o vykonštruované obvinenia, je teda možné hovoriť o nevinne odsúdených a dlhé roky žalárovaných obetiach komunistickej justície. Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že blízki rodinní príslušníci politických väzňov sa po odsúdení stali občanmi druhej kategórie, číslo perzekvovaných z politických dôvodov je oveľa vyššie. Šlo o manželky, ktoré si nemohli nájsť prácu alebo deti, ktoré nesmeli získať vyššie vzdelanie. 8 240 osôb prešlo v rokoch 1948 − 1953 tábormi nútených prác. V priebehu Akcie B bolo na Slovensku násilne vysťahovaných 1 042 rodín z veľkých miest na vidiek. Podobne evidujeme 450 civilných obetí železnej opony, zväčša utečencov, ktorí boli počas úteku cez štátnu hranicu Československa zastrelení alebo dohryzení pohraničnými psami. Železná opona si vyžiadala aj 654 obetí z radov pohraničnej stráže. Napokon viac ako pol milióna Slovákov a Čechov opustilo v rokoch 1945 – 1989 Československo, pretože sa nevedeli zmieriť so stratou štátnej samostatnosti alebo nechceli žiť v neslobodnom systéme diktatúry jednej štátostrany. Vo vymenúvaní neprávostí by sa dalo pokračovať. Uvedené čísla však s matematickou presnosťou azda najlepšie pomenúvajú zločiny komunistického režimu.

No 17. november 1989 za týmito zločinmi – akokoľvek sa na tento dátum a na revolúciu, ktorú dala do pohybu študentská demonštrácia v Prahe a deň predtým protirežimný študentský pochod v Bratislave dívame – urobil definitívnu bodku. Ukončil skorumpovaný systém nadvlády jednej politickej strany, ktorej hlavnú oporu tvoril rozbujnený a len ťažko kontrolovateľný bezpečnostný aparát. Zrušil cenzúru a povinný marxizmus-leninizmus na školách. Do minulosti poslal diskriminačné opatrenia voči veriacim a prestal prenasledovať cirkev. Otvoril proces definitívneho vyriešenia štátoprávneho vzťahu medzi Slovákmi a Čechmi a Slovensko opäť vrátil na mapu Európy tak, ako sa to o dve desaťročia predtým usiloval Svetový kongres Slovákov na čele so Štefanom Boleslavom Romanom. Napokon rok 1989 ukončil nespravodlivý jaltský povojnový systém rozdelenia Európy, a Európa mohla slovami pápeža Jána Pavla II. opäť začať dýchať obomi pľúcami. Je to azda málo dôvodov na to, aby sme sa k novembru 1989 stavali pozitívne a každoročne si ho pripomenuli?

Nazdávam sa, že nie, aj keď s odstupom viac než tridsiatich rokov nám odkaz Novembra, ktorého hlavným a nezameniteľným symbolom je sloboda, akosi začína blednúť.