Podarený útek za slobodou

Zdroj: Ústav pamäti národa

Pripomíname si výročie protikomunistickej revolúcie na Slovensku a patrí sa pripomenúť si aj obete totalitného režimu, ale aj činnosť represívnych zložiek, slúžiacich komunistickým záujmom. Píše historik ÚPN Vladimír Palko ml.

Jedným z hlavných znakov komunistického režimu bola nemožnosť slobodného cestovania do zahraničia a prísne preverovanie každého, kto si žiadosť podal. Najmä ak prišiel anonym, že dotyčný chce „zdúchnuť“.

Nasledujúci príbeh je jedným z mnohých, ktoré sa u nás odohrali.

Právnička a „vedúca odborná referentka organizácie a techniky riadenia“ v podniku Mäsový priemysel Eva Stredanská žila v bratislavskej prihraničnej mestskej časti Rusovce a podľa žiadosti chcela v Kanade navštíviť svojho starého otca, emigranta Jozefa Petřeka. Jej cestovateľská história bola pre režim dôveryhodná, v roku 1984 preto dostala sedemdesiatdňové povolenie na pobyt za Atlantikom. Odlet mala naplánovaný na 4. august 1984.

Povolenie dostala aj jej sestra D. Gabulová. Tá však žiadala povolenie aj pre svoju maloletú dcéru, s čím neuspela. Komunistický režim sa aj takýmto spôsobom poisťoval, že sa dovolenkári zo Západu vrátia.

Lenže na Oddelenie pasovej kontroly (OPK) Rusovce prišiel anonymný list s tvrdením, že Stredanská chce legálnu návštevu zneužiť na emigráciu. Reakciou bolo vydanie tzv. „predbežnej blokácie“ na letisku Praha-Ruzyň na Stredanskú a odovzdanie prípadu Spravodajskému oddeleniu (SO) 11. brigády Pohraničnej stráže (PS).

Spravodajskí dôstojníci 11. brigády PS sa riadili rovnakými právnymi normami ako Štátna bezpečnosť, s ktorou aj spolupracovali, či už v rozviednej alebo kontrarozviednej činnosti.

Dôstojník SO Stanislav Klobučník (od 1. novembra 1988 náčelník 2. spravodajskej skupiny Petržalka 11. brigády PS) vykonal Stredanskej previerku prostredníctvom oficiálnych zdrojov na pracovisku, Odbore pasov a víz Bratislava IV, a Miestnom národnom výbore Rusovce.

Ďalej sa informoval prostredníctvom agentúrnej siete v Rusovciach, kde mal k dispozícii dôverníka, predtým agenta Rudolfa Horvátha s krycím menom LAJO, a dôverníka F. Weinhandla s krycím menom OPRAVÁR. Nariadil aj previerku Stredanskej korešpondencie a všetky poznatky zadokumentoval v signálnom zväzku s krycím názvom KANADA.

Vnútorná strana obalu zväzku previerky signálu KANADA. Zdroj: Ústav pamäti národa

S blížiacim sa termínom odletu zapojil Klobučník do prípadu aj Oddelenie pasovej kontroly letiska Praha-Ruzyň. Stredanská prišla na letisko 4. augusta 1984 o deviatej ráno a chcela nastúpiť na let do Amsterdamu. Podľa pravidiel jednorazovej blokácie u nej vykonali pracovníci OPK colnú prehliadku so zameraním na odevy a batožinu nesúvisiacu s cestou do zahraničia.

Okrem bežných vecí u nej našli zdravotnú dokumentáciu, a notársky overené vysvedčenia a diplomy.

Príslušník OPK vzniknutú situáciu telefonicky konzultoval so Spravodajským oddelením 11. brigády PS. Zástupca veliteľa SO podplukovník Vojtech Foltýn, rozhodol o eskortovaní Stredanskej do miesta bydliska. Na tento nečakaný zvrat reagovala Stredanská tak, že chcela okamžite telefonovať generálmajorovi Kováčovi.

Šlo o Jána Kováča, v tom čase námestníka Federálneho ministerstva vnútra a poslanca Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, neskôr obžalovaného v súvislosti s ekonomickou trestnou činnosťou „kráľa Oravy“ Stanislava Babinského a v roku 1988 prepusteného zo služobného pomeru. Toho spoznala v práci na „žúrkach“ u svojho šéfa, riaditeľa Mäsového priemyslu.

Po odpovedi príslušníka OPK, že má pred sebou telefón a môže zavolať kam chce, si to rozmyslela. Na otázku, prečo má pri sebe vysvedčenia a diplomy najprv nevedela dôveryhodne odpovedať, až neskôr uviedla, že ich potrebovala kvôli právnemu zastupovaniu starého otca v Kanade vo veci jeho návratu do ČSSR.

Pracovníci OPK jej zabavili diplomy, pas, vycestovaciu doložku a Stredanská musela cestovať bez dokladov preplneným nočným vlakom do Rusoviec.

Stredanská o pár dní naozaj zavolala generálovi Kováčovi a ten jej pod podmienkou intímneho zblíženia sľúbil, že jej vrátenie dokladov vybaví. K zblíženiu síce nedošlo, ale Kováč vrátenie dokladov naozaj vybavil a Stredanská z Ruzyne odletela s dvojtýždňovým oneskorením 18. augusta 1984. Na odlet z Ruzyne si spomína tak, že ju sprevádzali príslušníci pasovej kontroly, nikto ju preto nekontroloval a k lietadlu prechádzali cez koridory určené pre vládne a diplomatické misie.

Keď sa jej podarilo odletieť, na amsterdamskom letisku si na oslavu úspešného úteku kúpila fľašu najdrahšieho koňaku.

Kováč zariadil jej odlet tak, že sa informácia o ňom sa k Spravodajskému oddeleniu 11. brigády PS nedostala. Stanislav Klobučník prípad uzavrel v hodnotiacej správe zo začiatku septembra 1984 konštatovaním, že konkrétne poznatky o príprave na emigráciu síce nájdené neboli, ale doklady nájdené pri kontrole na letisku o tom nasvedčujú. To sa už Stredanská dva týždne nachádzala v Kanade.

Jej útek sa, samozrejme, donekonečna utajiť nedal a v roku 1985 ju Okresný súd Bratislava IV. na návrh vyšetrovateľa Odboru vyšetrovania ŠtB Bratislava Alexandra Kysuckého odsúdil v neprítomnosti na 20 mesiacov nepodmienečne v I. nápravnovýchovnej skupine za trestný čin opustenia republiky podľa §109/2.

V Kanade začala Eva Stredanská nový život. Najprv sa zamestnala ako kuchárka v materskej škôlke, potom pracovala s imigrantmi v multikultúrnom centre a od roku 1989 pracovala na sociálnom úrade.

Po súdnej rehabilitácii navštívila Eva Stredanská Slovensko v roku 1991 a naposledy tento rok. Stále žije v Kanade, venuje sa rodine, vnúčatám a občasnému tlmočeniu.

Vladimír Palko ml.
Ďalšie články