Telocvikár Hudec: Deti sú ako suchá špongia. Ak im vštepujeme lásku k pohybu, v dospelosti ho budú vyhľadávať

Pavol Hudec. Foto: Matúš Zajac

Deti dnes majú na výber viac možností ako tráviť voľný čas. Ak chceme, aby pred Netflixom a virtuálnymi hrami uprednostnili pohyb, treba im o tom hovoriť a ísť príkladom, hovorí učiteľ Pavol Hudec z Cirkevnej základnej školy Narnia.

Hýbu sa deti dosť?

Ťažko zovšeobecňovať. Odpoveď môžeme nájsť napríklad vo výsledkoch HBSC štúdie, či „v čerstvej“ správe neziskovej organizácie Active Healthy Kids Global Alliance, ktorá sumarizuje výsledky pohybovej aktivity detí a dospievajúcich spomedzi 57 krajín vrátane Slovenska. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odporúča deťom a tínedžerom vo veku od päť do 17 rokov vykonávať denne aspoň hodinu pohybovej aktivity miernej až strednej intenzity, čo zodpovedá pohybovým športovým hrám.

Napĺňajú toto kritérium deti, ktoré učíte?

Niektoré až presahujú mieru odporúčania. Ďalej sú deti, ktoré robi pohybovú aktivitu v súlade s odporúčaniami WHO. Zároveň sú deti, ktoré sa hýbu, ale ich pohybová aktivita nie je dostatočná. V neposlednom rade sú chlapci a dievčatá, ktoré sa nehýbu takmer vôbec. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pre niektorých je telesná výchova ich jediný pohyb a na druhej strane sú deti, ktoré majú taký prebytok pohybovej aktivity, že je u nich dôležité sledovať, či majú dostatočný príjem živín.

Čo treba robiť, aby sa deti hýbali viac?

Dôverovať im, podporovať ich, aktívne s nimi tráviť voľný čas. Skrátka vytvárať im podmienky, ktoré prispievajú k budovaniu pozitívnej emočnej väzby k pohybu. Základom je vysvetliť, prečo je pohyb dôležitý. Ale myslím si, že pri rozprávaní zostať nestačí. Komunikácia činom je síce náročnejšia než komunikácia slovom, ale o to presvedčivejšia. Ako rodičia, učitelia a tréneri máme „žolíka“ a vieme deťom vytvoriť pozitívnu emočnú väzbu k aktivite. Z pohľadu rodiča je to napríklad spoločné aktívne trávenie voľného času. Ísť potomkom príkladom, zobrať ich na prechádzku, bicykel či turistiku. Dať im priestor a podporu pri výbere pohybového krúžku. Ak má možnosť rozhodnúť sa, do istej miery zaň nesie zodpovednosť.

Spoločne s kolegom sme vytvorili projekt Hýbme sa spolu, ktorý podporilo aj Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. Cieľom tohto projektu bolo zvýšiť povedomie žiakov najmä 7. ročníkov o dôležitosti pohybu a zdravého životného štýlu. Projekt sme realizovali na prelome rokov 2021 a 2022 na základných školách v Bratislavskom kraji. Sme veľmi radi, že nielen u detí, ale aj učiteľov jednotlivých škôl sme zaznamenali pozitívne ohlasy na jeho interaktívnu formu a obsah. Do budúcna plánujeme v realizácii tohto projektu na základných školách pokračovať.

Ako ovplyvňujete pohybové schopnosti detí vo vašej škole?

Z pozície učiteľ-žiak vnímam, že u nás v Narnii máme so žiakmi otvorený vzťah. Vytvárame podmienky, aby sa cítili bezpečne a prijato, čomu prispieva aj fakt, že si vzájomne tykáme. Počas hodín telesnej a športovej výchovy kladieme vyšší dôraz na ich snahu cvičiť a hýbať sa, než na samotné výsledky. To odstraňuje stres či obavy vyplývajúce z porovnávania. Snažíme sa žiakom dávať pozitívnu aj konštruktívnu spätnú väzbu. Keď spravia niečo zlé, zavoláme si ich do kabinetu a ľudsky sa s nimi rozprávame o tom, čo sa stalo, prečo k tomu došlo a ako tomu v budúcnosti predchádzať. Až keď to nepochopia, alebo im je to jedno, uchýlime sa k poznámke alebo komunikácii s rodičom. Rozprávame sa s nimi, lebo veríme, že ak situáciu pochopia, je väčšia šanca, že nabudúce sa nezachovajú tak isto.

Pavol Hudec. Foto: Matúš Zajac

Pýtate sa žiakov z vašich tried, prečo sa nehýbu?

Áno, keď k takejto komunikácii príde, snažíme sa citlivo komunikovať o ich trávení voľného času. U detí s nízkou mierou vykonávania pohybovej aktivity je podľa mňa jedným z hlavných limitov sociálny faktor. Buď sa od začiatku nemali s kým hýbať, rodičia ich nemotivovali, alebo nemali zdravý prirodzený príklad športujúcich rodičov, ktorí by ich cez víkend brali na turistiku, bicyklovanie, kúpalisko či lyžovačku. Keď dieťa nemá prirodzený vzor, je náročnejšie mať tendenciu hýbať sa.

Vyrastal som na dedine a pamätám si ako sme hneď po škole vymýšľali rozličné aktivity, na ktorých sa zúčastňovali žiaci v rôznom veku a niekedy aj dospelí. Spojil nás voľnočasový šport, bola medzi nami spolupatričnosť a brali sme na seba ohľad. Keď to občas škrípalo, museli sme sa sami tvárou v tvár dohodnúť, rozhodnúť, poškriepiť a udobriť. Mám pocit, že puto medzi žiakmi teraz do istej miery nahrádza digitalizácia a možnosti s ňou späté. Spomínané sociálne prvky sú v súčasnosti len jednou z mnohých možností.

Pre súčasnú generáciu detí je oveľa náročnejšie vybrať si z obrovského portfólia aktivít trávenia voľného času. Veľa chlapcov a dievčat sa zameriava skôr na sociálne siete, virtuálne hry alebo Netflix. V mojom veku ma nemuseli rodičia prehovárať alebo motivovať na pohyb. Doba a podmienky v ktorých som vyrastal, mali prirodzený pohybový charakter. Dotykové telefóny, wifi, sociálne siete či Netflix neboli, a preto bolo oveľa jednoduchšie rozhodnúť sa, čo pôjdeme robiť po škole.

Čiže jedna vec je príklad rodiča a ďalšia je prostredie, ktoré vďaka digitalizácii ponúka viac možností tráviť čas online.

Známy filozofický výrok znie: „Nie je to o tom, čo sa nám prihodí, ale ako na to zareagujeme“. Vždy máme minimálne dve možnosti, ako sa rozhodnúť. Ak má dieťa prístup k internetu a nabitý telefón, môže hrať a surfovať kedykoľvek a kdekoľvek, zatiaľ čo ísť aktívne tráviť voľný čas je zložitejšie. Vyvstávajú otázky, čo hrať, kde a s kým. Z pohľadu funkcie mozgu je jednoduchšie skĺznuť k tomu, čo mám hneď k dispozícii, lebo nemusíme vynakladať vyššie úsilie.

Myslím si, že nielen v Bratislave patrí k hlavným aspektom dostupnosť športovísk. V Petržalke nie je žiaden basketbalový klub, hoci tu máme šikovné deti. Tie majú záujem, ale nemajú kde a s kým hrať. Jeden z našich basketbalistov musí chodiť na tréning až na druhý koniec mesta. Keď sa má potom večer vrátiť domov a ešte si má robiť úlohy, tak je to veľmi náročné.  

Zväčšuje sa priepasť medzi skupinou detí, ktoré necvičia a tými, ktoré sa hýbu až priveľa?

V rámci našej školy a tried, ktoré učím, môžem povedať, že gro detí má zdravý vzťah k pohybu a pohybový rozvoj. Extrémy sú v menšine.

Akú úlohu zohrávajú pri pohybe krúžky?

Významnú. U nás v Narnii majú deti rôzne možnosti pohybových krúžkov, ktoré zastrešuje Beni Team, alebo aj jednotliví tréneri. Žiaci veľmi obľubujú florbalový krúžok.

Je motivujúce, že si deti všetko odbijú pod jednou strechou?

Presne tak. Keď odídu zo školy, majú všetko splnené a ostávajúci voľný čas môžu využiť ľubovoľne. Sú deti, ktoré si od nás vypýtajú loptu alebo bedmintonové rakety, aby aktívne využili svoj voľný čas na školskom ihrisku.

Ako ste vnímali krúžkovné?

Bol to prvý krok, aby sa deti pre niečo zapálili a mohol motivovať na nové záujmy aj deti zo sociálne znevýhodnených rodín. Neviem však, či by ich to ovplyvnilo až natoľko, že by na daný krúžok chodili pravidelne. Motivácia je niečo externé, zatiaľ čo inšpirácia vychádza zvnútra a spája racionálne s emocionálnym. Inšpirácia je v porovnaní s motiváciou dlhodobá. Ak ma niečo inšpiruje a padne mi to „do srdca“, teší ma to a mám dlhodobú túžbu zúčastniť sa na tom znova. Ak deti motivujeme finančne, budú chcieť čoraz viac peňazí, aby na krúžok alebo tréning išli. To sú prchavé prostriedky. Ale ak ich niečo inšpiruje, hoci vonku prší, alebo sa cítia psychicky zle, racionálne si vedia zdôvodniť, prečo by sa mali hýbať. Na základnej škole mi rodičia ani učitelia nemuseli hovoriť, aby som sa cez víkend hýbal. Videl som starších, ktorí ma inšpirovali a potom som to sám vyhľadával. Toto podľa mňa deti potrebujú. Inšpiráciu im môžu poskytnúť rodičia, súrodenci, spolužiaci, učitelia, tréneri, ale aj sociálne siete.

Pavol Hudec. Foto: Matúš Zajac

Akú rolu zohrávajú pri vytváraní pohybových návykov učitelia telesnej výchovy?

Veľkú a uvedomujeme si to. Som rád za svojich kolegov, pretože máme zdravý profesijný, priateľský a hodnotový súlad a žiaci naprieč ročníkmi to vnímajú. Snažíme sa im dávať dôverný priestor na otvorenú komunikáciu. Vieme ich vypočuť a prípadne vlastnými vedomosťami a skúsenosťami pomôcť. Snažíme sa v nich budovať zdravé návyky a ísť príkladom. Žiaci si napríklad všimli, že sa s kolegom otužujeme, a tak prišli s iniciatívou a chuťou získať si o tom bližšie informácie. Po niekoľkých týždňoch sme sa spoločne s týmito žiakmi dohodli a po súhlase rodičov sme ich sprevádzali prvým otužovaním v jazere.

Aj rodičia chcú, aby si dieťa našlo záľuby, v ktorých bude vynikať a aby trávilo čas zmysluplne. Poskytujú im čoraz viac možností.

Som veľmi rád za takýto prístup rodičov. Myslím si však, že vo všeobecnosti sú dnes deti veľmi organizované. Možno bude nasledujúci harmonogram dieťaťa pre niekoho znieť prehnane, ale vychádzam z reálnych skúseností. Ráno musí dieťa vstať, byť nachystané, sadnúť do auta či autobusu, prísť do školy, kde má ďalšie organizované hodiny s jednou väčšou prestávkou, na ktorej sa môže „sebarealizovať“. Potom má krúžok, ktorý riadi tréner a na ktorý sa potrebuje presunúť. Následne ďalší krúžok alebo doučovanie, z ktorého sa presúva domov, kde si musí spraviť úlohy. Kde je priestor na sebarealizáciu dieťaťa? Na obyčajné nudenie sa? (Ticho). Ak je s týmto organizovaným režimom dieťa stotožnené a neprekáža mu, je to podľa mňa v poriadku. Ale aj v takom prípade je dôležité, aby počas týždňa malo v dennom harmonograme aj svoj voľný čas, respektíve neorganizovaný priestor.

Čo ak rodič vidí, že partia, s ktorou sa dieťa stretáva, je úplne nevhodná a myslí si, že by bolo lepšie dieťaťu zorganizovať program?

Záleží na tom, čo rodičovi prekáža. Ak ide napríklad len o punkový štýl obliekania dvoch chalanov z partie, ale všetci sú tam k sebe féroví, vedia sa vzájomne porozprávať, posťažovať a zabaviť sa, pričom je medzi nimi zdravá miera priateľstva, je to podľa mňa oveľa dôležitejšie než výzor a iné pozlátkové veci. Rodič by si mal nastaviť pyramídu tak, že na vrchole bude charakter a etika v partii jeho dieťaťa. Má ísť príkladom a venovať potomkovi čas, ktorý ukojí jeho túžbu po rodičovskom záujme. Potom je dieťa schopné ľahšie si vyhľadať aj iné kontakty.

Zo skúseností mentálneho kouča si uvedomujem, že niekedy sa rodičia boja, aby sa ich dieťa nedostalo do zlej partie, a preto ho zahlcujú organizovaným systémom. V škole máme deti, ktoré majú každý deň aj dva krúžky a to je strašné. Deti potom nevládzu, čo vedie k zníženiu kognitívnych schopností. Raz mi na telesnú prišiel úplne zničený žiak-triatlonista s tým, že takmer každý deň chodí už o piatej ráno plávať. Poslal som ho oddýchnuť si na žinenku. Polhodina tejto relaxácie bola preňho viac než ďalšie cvičenie.

Keď rodičom vysvetlíte, že ich dieťa je preorganizované a potrebuje zmierniť tempo, rešpektujú to?

Ja a ani moji kolegovia sme nemali negatívnu skúsenosť. Záleží na tom, ako to poviete. Netreba ísť do pozície autority a kázať. Dôležité je ľudsky vysvetliť, že učiteľ si u žiaka všimol zmeny, ktoré idú proti zdravému vývoju samotného dieťaťa.

Zneužívajú deti ospravedlnenky od lekára, aby nemuseli cvičiť na telesnej výchove?

Nie. Počas covidu sme zaznamenali vzostup ospravedlneniek, čo vyplývalo najmä z očkovania, ale teraz necvičí zhruba desať percent detí aj to najmä pre zranenia a choroby.

Pavol Hudec. Foto: Matúš Zajac

Pandémia bola náročná aj v tom zmysle, že deti museli prejsť na dištančné vyučovanie. Jedlo je veľmi dobrou formou upokojenia či zníženia stresu.

Áno, všetci máme radi dobré jedlo. Konzumácia jedla je pre telo kalorický príjem a vykonávanie pohybovej aktivity je kalorický výdaj. Keď sa dostatočne hýbem, môžem zjesť aj sladkosť navyše (úsmev). Je to predovšetkým o tvorbe zdravých návykov. Ak dieťa nemá okolo seba ľudí alebo impulzy, ktoré ho zdravo ovplyvňujú, môže skĺznuť na zlú cestu nekontrolovateľného konzumovania sladkostí a ďalších nutrične nepotrebných potravín, čo vedie k ukladaniu prebytočných kalórií do tuku v podkoží.

Spozorovali ste na deťoch, že počas pandémie pribrali alebo zleniveli?

Počas lockdownu to niektoré deti samy priznali. Na začiatku hodiny sa s nimi snažíme vždy rozprávať, aký mali deň alebo víkend. Často uvádzajú, že nič nerobili. Z toho mi vyplýva, že stratili návyky k pohybu. Ale priznávajú, že by to chceli zmeniť.

Zdravotné poisťovne varovali, že sa zvýšil počet obéznych detí. Na Slovensku je ich už sedemdesiattisíc.

Áno, počet obéznych medziročne rastie. Obezita má negatívny vplyv na zdravie a funkčnosť človeka. To priamo obmedzuje možnosti trávenia voľného času. Na rozvoj obezity vplýva mnoho faktorov. Nie možnosti, ktoré máme, ale to, ako s nimi vieme pracovať, do veľkej miery určuje, akým smerom sa rozvíjame. V kontexte obezity je to najmä o energetickom príjme a energetickom výdaji. Pokiaľ má metabolicky zdravé dieťa dostatočný energetický výdaj, ktorý pokrýva jeho adekvátny príjem, eliminuje prírastok na váhe v podobe ukladania tukov. A práve tu hovoríme o základnej povinnosti rodičov a učiteľov. Vhodnými informáciami a inšpiráciou majú vytvárať deťom podmienky, ktoré budujú ich zdravé návyky a prispievajú k ich zdravému životnému štýlu.

Podporujete myšlienku troch hodín telesnej a športovej výchovy na základných a stredných školách týždenne?

Určite áno. Na prvom stupni základných škôl sa telesná často vníma ako voľná hodina a to sa musí zmeniť. S deťmi treba pracovať už od útleho veku. Deti aj učitelia potom na druhom stupni oveľa ľahšie nadväzujú a zvyšujú kritériá. Malé deti sa oveľa rýchlejšie zapália pre činnosti. Sú ako suchá špongia, ktorá má obrovskú schopnosť nasávať podnety okolo seba. Je dôležité, aby mali z hodín radosť, inak iba mechanicky spravia predpísané pohyby. Počas telesnej preto deťom púšťame cez reproduktor obľúbené pesničky. Už len tým, že vytvoríme prirodzenú atmosféru, kde necítia stres, ľahšie vykonávajú racionálne pokyny. U detí tým budujeme tendenciu, aby sa im chcelo. Hovorí sa, že návyk sa tvorí približne 21 dní. Keď desať impulzov vytvorí rodič a desať učiteľ alebo kamaráti, aj keď dieťa príde na rázcestie, je preň prirodzenejšie vybrať sa cestou aktivity, s ktorou má z minulosti pozitívnu emočnú skúsenosť.

Na snímke študenti, maturanti z oktávy, počas hodiny telesnej výchovy. Prešov 22. január 2018. Foto: TASR/Milan Kapusta

Čo ak tento návyk chýba?

Ak návyk chýba a žiaka ešte niekto z jeho snahy vysmeje, je viac než pravdepodobné, že pri rovnakej situácii sa rozhodne opačne. Emočná časť mozgu skôr reaguje na negatívne veci. Aby sme prekryli silu negatívnej myšlienky, potrebujeme tri až päť pozitívnych. Táto funkcionalita mozgu je u detí veľmi dôležitá, lebo podvedomie je základ, ktorý nás riadi ako „počítačový program“, hoci si to často neuvedomujeme. Až 95 percent vecí, ktoré sme robili včera, robíme aj dnes. Denne nám hlavou prebehne 60- až 70-tisíc myšlienok, ale deväťdesiat percent je takých istých ako včera a predvčerom. Len päť až osem percent myšlienok vieme ovplyvniť. Ak to urobíme, môžeme niečo zmeniť v náš prospech. Keď malým deťom vštepujeme lásku k pohybu ako takému, prispievame k tomu, že v staršom veku budú pohyb vyhľadávať.

Naším správaním a prístupom ich formujeme nielen fyzicky, ale odovzdávame im aj náš hodnotový rámec, ktorý je bránou do charakteru a zásad slušného správania. Často ide o drobné momenty, no skrýva sa v nich to podstatné s cieľom rozvoja žiaka ako dobrého človeka. Tieto podmienky vie vytvárať rodina, škola či tréner. Vo všeobecnosti sa hovorí: „Keď chceš zapáliť iných, najprv musíš horieť ty“. To znamená, že žiak/dieťa/zverenec vidí vo svojom rodičovi, učiteľovi alebo trénerovi inšpiráciu a vzor, ku ktorému vzhliada. To je doslova ideálny základ pre jeho rozvoj.

Čiže v prvom rade nenechať deti upadnúť do ľahostajnosti?

Je dôležité zvyšovať v deťoch uvedomenie o dôležitosti pohybu a jeho vplyvu na naše zdravie. Pracujem tiež ako mentálny kouč pre profesionálnych športovcov a som presvedčený, že k tomu, aby človek prosperoval nielen v športe, ale aj v iných oblastiach života, je kľúčové jeho sebavedomie. Sebavedomie je úzko späté so sebapoznaním, a preto by sme mali citlivo vnímať v čom konkrétny žiak a dieťa vyniká a aké sú jeho silné stránky. Keď to dokážeme rozpoznať, je tiež dôležité ich dieťaťu či žiakovi pomenovať.

Tak si vie v rôznych momentoch lepšie uvedomiť, čo chce a aké sú jeho silné stránky, ktoré vie v konkrétnej situácii využiť. Ak to nedokáže, v momente rozhodnutia ľahko skĺzne na cestu strachu, pochybností a obáv. Nasledujúci proces je „otrávený“ tým, čo negatívne sa mu stalo v minulosti, alebo tým, čo negatívne sa môže stať v budúcnosti. Buďme pre deti pozitívnym príkladom, dôverujme im, podporujme ich snahu vynakladanú do procesu. Dokážu oveľa viac než si myslíme. Keď môžeme pomôžme, ak nemôžeme tak aspoň neuškoďme.

Pavol Hudec

pôsobí ako mentálny kouč, lektor a učiteľ. Je absolventom Fakulty tělesné kultury Univerzity Palackého v Olomouci a Pedagogickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Je tiež certifikovaný tréner kulturistiky, fitness a silového trojboja – SAKFS. Má vlastnú značku Drina s úsmevom, ktorá vystihuje pozitívnu emočnú väzbu ku konkrétnej činnosti človeka, vychádzajúcu zo základných hodnôt a zdravého sedliackeho rozumu.

Ďalšie články