Prečo sa oplatí pozrieť si film Slobodní

Foto: filmSlobodni.sk

RTVS vo štvrtok večer na Dvojke o 21.15 uvedie film Slobodní, najlepšie spracovanie príbehu tajnej cirkvi a katolíckeho disentu.

Slavovi Zrebnému a tvorcom dokumentu Slobodní sa podarilo zrelým spôsobom uzavrieť jednu kapitolu. A otvoriť ďalšiu.

Keď dostal Vladimír Jukl v roku 2009 poľské štátne vyznamenanie, strávil som s ním jeden deň. Bolo to dojímavé. Chcel sa so mnou podeliť o malý obed, vraj to nevládal dojesť na návšteve u Silvestra Krčméryho, cenu udelenú jemu (Juklovi) prezentoval ako cenu udelenú im (aj Krčmérymu). V jednej chvíli povedal: Boli tam všetci, veľa kvetov, rečí, už sa na nás nezabudne.“

V tej malej izbe zavládol pokoj.

Po dokumentárnom filme Slavomíra Zrebného a desiatkach iných aktivít, po tom, ako vyšlo niekoľko kníh, ako sa Jukl s Krčmérym dostávajú ako učebná látka do škôl, ako sa stala známou veta a prejav o pravde silnejšej ako moc, ako vznikla Feldekova divadelná hra v Národnom divadle, boli pomenované niektoré ulice či námestie, sa niečo naplnilo. Film Slobodní to završuje.

Už sa na nich nezabudne.

Áno, veľa je ešte potrebné urobiť, chýba reprezentatívna socha, kvalitný román, ten trenčiansky prejav by mal byť v čítankách (aspoň cirkevných gymnázií), ale táto úloha je istým spôsobom zavŕšená. A to práve vďaka Slavovi Zrebnému a tímu ľudí okolo neho. Dokumentárny film, ktorý práve možno vidieť v našich kinách, dôstojne a plnohodnotne reprezentuje tému. Ak má niekto na tému iba hodinu a pol, film mu povie všetko podstatné.

So Slavom Zrebným sme priatelia, o Krčmérym a Juklovi sme kedysi hovorili spolu na seminároch v Neuwirthovom kolégiu, viem niečo o tom, ako film vznikal a tuším, čo všetko autor túžil do neho dostať. Keď vzniká prvé dielo k nejakej téme, vždy je to tak. Z obavy o skratku, nedorozumenie, nedopovedanie toho treba povedať čo najviac.

Myslím si, že sa to podarilo. Dokument opisuje oblúk od profesora Kolakoviča (Poglajena), ktorý sa na Slovensko dostal pre perzekúcie, ktorým čelil v Chorvátsku (prekážal Nemcom aj Talianom), a vďaka iniciatíve veľvyslanca slovenského štátu. Bol to jeho nápad, aby prišiel do Bratislavy. Kolakovič potom zmenil naše dejiny.

Krčméryho a Jukla nemožno pochopiť bez Kolakoviča. Dokument to musel a zvládol vypovedať. Ale autor zároveň otvoril ďalšiu tému. Užšiu a špecializovanejšiu. Po tomto filme potrebujeme špeciálny dokument o Kolakovičovi. O tom, čo to presne mladým študentom prednášal, ako sa dostal do Bratislavy, aký bol jeho vzťah s kardinálom Stepinacom, prečo bol úspešnejší u nás ako v Prahe, kde to tiež skúšal. A ako potom cestoval do Belgicka, Ameriky, Číny, Indie, Nemecka a o čom vypovedá jeho posledná kapitola v Paríži či chýbajúci hrob. O Kolakovičovi v našich pomeroch už existuje aj spor, čo len oživuje význam a dôležitosť témy.

Profesor Kolakovič. Foto: filmslobodni.sk

Druhá poznámka. Krčméry s Juklom a tajným biskupom Korcom patria k vrcholným momentom našich dejín v 20. storočí. Tajná cirkev bola podľa šéfa ŠtB, generála Lorenca, hlavným oponentom komunistického režimu. Václav Benda ešte v samizdate opísal, ako sa jej podarilo veľa z toho, čo Charta ´77 nedokázala. Najmä jej masovosť a vplyv na širšie vrstvy ľudí. Ján Čarnogurský zase vysvetlil, prečo mala taký charakter, aký mala, a prečo nemohla byť inou Chartou, ako to zodpovedalo postaveniu Slovenska v Československu. Zdokumentovaný je samizdat, úspešné podpisové akcie, poznáme mená a aktivity hlavných postáv. Doma pre to azda najviac urobili František Mikloško, z mladšej generácie Ján Šimulčík, vo svete Rod Dreher. Aj to všetko sú už – chvalabohu – uzavreté otázky.  

Dokument Slobodní to všetko dobre sumarizuje, ilustruje. Skrátená verzia môže poslúžiť ako kvalitná školská pomôcka. Je to úspech, keďže o slovenskom štáte, komunizme či normalizácii zatiaľ také dokumenty nemáme.

Preto si však treba klásť otázky iné a nové. Ďalšia vec, ku ktorej otvoril cestu Slavo Zrebný.  

Napríklad to, prečo sa prednášky a „myslenie“ Kolakoviča v prostredí jeho žiakov v podstate stratili. Kolakovič bol obdivovaným vzorom, jeho zmysel pre konšpiráciu a prežitie v totalitnom režime, to všetko si jeho žiaci osvojili a vďaka tomu prežili a založili niečo, čo ich presiahlo. To je ten veľký príbeh.

Lenže Kolakovič nebol len oponentom dvoch totalít, nacizmu a komunizmu, on bol aj odhodlaným a konzekventným kritikom klasického liberalizmu. Špekuloval o takej zmene politického systému, ktorá by predišla poškodeniu prirodzeného práva, náboženskej slobody či práv rodín a zneváženia kultúry. Všetko, k čomu došlo neskôr. Kolakovič videl potenciál pre tieto dôsledky liberalizmu vopred a prekvapivo presne. Aj to si zaslúži pozornosť, rovnako ako otázka, aké politické myslenie bolo blízke katolíkom v tajnej cirkvi. Panuje všeobecná predstava, že katolíci politiku najmä ignorovali. Nie je to však pravda.

A to je tretí odkaz dokumentu. Ako tento príbeh súvisí s politikou po Novembri 1989. Vo filme zaznie názor profesora Vladimíra Krčméryho, že jeho strýko nepodporoval žiadnu konkrétnu stranu, že podporoval, aby sa kresťania angažovali vo všetkých stranách. Je to však viac pohľad synovca Vladimíra ako jeho strýka Silvestra Krčméryho. Ten sa totiž angažoval v KDH a patril medzi prvých a jednoznačných kritikov Vladimíra Mečiara. Rýchlo pochopil, v čom je nebezpečný, na rozdiel od mnohých iných o tom aj hovoril. Jukl bol kňaz, preto sa angažoval nepoliticky.

KDH z toho istý čas ťažilo, najviac to však reprezentoval politik, ktorý do tajnej cirkvi nepatril.

Nuž a potom je tu posledná veľká otázka, vzťah k štátu a nacionalizmu.

Dnes už nemusíme v tejto téme bojovať, ani nikoho brániť, akoby sme museli viesť zástupný zápas. Katolícke prostredie čelilo silnej perzekúcii po vojne, vtedy a aj dodnes je automaticky podozrievané zo sympatii k prezidentovi Tisovi a jeho režimu. Celé je to však podstatne zložitejšie a najmä iné. Tiso čelil kritike v katolíckom prostredí, napomenutiu od biskupov aj kritike Svätej stolice. Kritika však nespochybňovala vznik štátu, ktorý oddeľovala od režimu. Katolíci vrátane biskupa Korca sa téme postavili včas a priamo. Veľkú zásluhu na tom mala mladšia generácia katolíckych disidentov, najmä Františka Mikloška a Jána Čarnogurského, ale aj mnohých ďalších. Diskusia však bola štruktúrovanejšia, ako si dnes mnohí dokážu predstaviť.

Problém je, že vzťah k štátu a nacionalizmu po roku 1990 veľmi rýchlo katolícke prostredie rozdelil. Toto prostredie tak opísalo oblúk od založenia štátu v roku 1939 po nehlasovanie za samostatný štát v roku 1992. Aj to si zaslúži hlbšiu sondu a spracovanie. Už preto, že dôsledky toho vrhajú tieň dodnes.

Ale ešte predtým treba ísť do kina a pozrieť si dokument Slobodní. Keď pôjdete z kina, pocítite niečo, čoho máme doma tak málo. Hrdosť na vlastné dejiny.

Debatujeme občas v Štandarde o pedagogike hanby, o fenoméne, z ktorého sa nám tak ťažko vymaňuje. Naše elity opakovane zlyhávajú, zvlášť v ťažkých skúškach 20. storočia, ale opäť aj v súčasnosti. Problém je, že tie elity si už hodný čas vyberáme sami. Chýbajú nám príklady, ktoré priťahujú. A práve preto potrebujeme filmy, ako je dokument o Krčmérym a Juklovi, pretože nás z tej špirály vymaňujú.  

Text pôvodne vyšiel ako recenzia na film po jeho premiére v kinách.

Jaroslav Daniška
Ďalšie články