Mariana Kováčová: Týrané a zneužívané deti sa často za situáciu hanbia, všetko dokážu dôkladne zamaskovať

Mariana Kováčová. Foto: FB/Mariana Kováčová

Dieťa veľmi citlivo vníma, čo sa doma deje. Často preberá vzorce správania, a to aj tie negatívne. Musíme si ale uvedomiť, že dieťa nemusí byť týrané či sexuálne zneužívané iba v rodine, hovorí pre Štandard riaditeľka Centra Slniečko Mariana Kováčová. V sobotu 19. novembra si pripomíname Svetový deň prevencie týrania a zneužívania detí.

Centrum Slniečko, ktoré pôsobí na Slovensku už dvadsaťdva rokov, zastrešuje viaceré pracoviská. Poďme sa konkrétnejšie zamerať na Centrum pre deti a rodiny, ktoré pomáha týraným a sexuálne zneužívaným deťom. Na základe akých kritérií môžu byť maloletí do centra prijatí?

Do Centra pre deti a rodiny so špecializovaným programom zameraným na deti s podozrením na týranie a sexuálne zneužívanie sú maloletí prijímaní prostredníctvom príslušného súdu, takzvaným neodkladným opatrením. A to vtedy, ak je závažné podozrenie na týranie či sexuálne zneužívanie a dieťa je tak vo vážnom ohrození.

Aké formy ochrany a pomoci zabezpečujete?

Predovšetkým sa im snažíme pomôcť prekonať traumu, s ktorou prichádzajú, často po dlhodobom násilí. Najdôležitejšie je poskytnúť im bezpečné a láskyplné prostredie. Deti majú k dispozícii odborníkov a odborníčky, ktorí prešli špecializovaným vzdelávaním – vychovávateľky, psychológov, špeciálne pedagogičky, sociálne pracovníčky. V intervencii a pomoci deťom v centre využívame najmä canisterapiu (terapia so psami), hipoterapiu (terapia s koňmi), snozeolen (multisenzorická miestnosť) či prvky expresívnych terapií – predovšetkým arteterapie a muzikoterapie.

Canisterapia (terapia so psami). Foto: archív Centra Slniečko, n.o.

Každé dieťa je však iné…

Áno, každé týrané či sexuálne zneužité dieťa potrebuje individuálny prístup a čas, aby dokázalo spracovať traumu. Pamätám si na trojročné dievčatko, ktoré následkom traumy z násilia prestalo hovoriť. Keď som ju na stretnutí so psom videla, ako na ňom zaspáva, usmieva sa, ako sa do klbka schúlila a on ju doslova chránil pred vonkajším prostredím, bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Malým zázrakom bolo, keď sa dievčatko po niekoľkých stretnutiach opäť rozhovorilo.

Zrejme si spomínate aj na ďalšie príbehy týraných detí. Niektoré z nich sa však nekončia až tak šťastne ako v prípade spomínaného dievčatka.

Spomínam si hneď na niekoľko. Jeden je ešte z mojich tínedžerských čias. Súvisí s Nitrou, kde v súčasnosti pôsobím. Išlo o deväťročného chlapca, volal sa Marek. Všetci z jeho okolia vedeli, že dieťa hladuje, že ho doma otec bije, dáva mu neprimerané tresty, no nikto nezasiahol. Až to dopadlo tak, že ho utýral a utopil vo vani. Už z čias môjho pôsobenia v tejto problematike to bol určite príbeh päťročnej Lucky utýranej otčimom, ktorú našli po troch rokoch mŕtvu v jednom bratislavskom byte, kde rodina bývala. Práve tento prípad upozornil na viaceré systémové chyby ako neprepojenie školských a sociálnych systémov, tiež zdravotníctva, ale aj na dlhodobé podceňovanie témy násilia na deťoch.

Keď máme predpoklad, že by mohlo byť dieťa obeťou sexuálneho zneužívania, psychického alebo fyzického týrania, hovoríme o syndróme CAN (Child Abuse and Neglect). Na základe akých typických prejavov to vieme z maloletého vyčítať aj bez slov?

Každá z foriem syndrómu CAN má svoje špecifiká v oblasti príznakov a rizík. Nie je jednoduché ich „vyčítať“ z niektorých prejavov či príznakov dieťaťa. Za niektorými sa môže skrývať aj úplne iný problém. Ak ale zaznamenáme zmeny v správaní dieťaťa, v jeho prežívaní, vo výkonoch, vnímame, že je dieťa dlhodobo smutné, nesústredené, nemá kamarátov, je vystrašené alebo, naopak, správa sa agresívne, má tajomstvá, o ktorých nemôže hovoriť, vtedy treba spozornieť. Niekedy sa stačí citlivo spýtať.

Ako to, že u niektorých detí nezaznamenáme žiadne príznaky a predsa môžu byť týrané a sexuálne zneužívané?

Často sa za situáciu hanbia alebo sa obviňujú a dokážu všetko dôkladne zamaskovať. Každý, kto pracuje s deťmi, by mal detailne poznať príznaky a špecifiká jednotlivých foriem syndrómu CAN a mal by vedieť, ako zareagovať v prípade, že by sa mu dieťa zdôverilo s násilím, alebo ak má podozrenie, že sa dieťaťu ubližuje. Dôležitá je aj prevencia. S dieťaťom by sme mali o násilí hovoriť.

Ako komunikovať čo najefektívnejšie?

Môžeme s nimi komunikovať cez rôzne príbehy o tom, čo je správne a čo je nesprávne. Pomôckou pre rodičov môže byť aj kniha z dielne Centra Slniečko Kozmo a jeho dobrodružstvá, ktorej súčasťou je aj manuál pre rodičov, ako a kedy hovoriť s deťmi o násilí. Mať s dieťaťom dohovorené heslo, keď je v nebezpečí, nacvičiť s ním niektoré situácie, keď môže byť v ohrození. Napríklad aj takú, čo má urobiť, ak sa stratí v obchodnom centre, alebo že nemá samo nastúpiť do výťahu s cudzím človekom. To všetko je pre bezpečnosť dieťaťa dôležité. Nie je vhodné dieťa vystrašiť, ale primerane jeho veku hľadať riešenia tak, aby sa cítilo čo najbezpečnejšie.

Aké sú najčastejšie rizikové faktory, na základe ktorých dochádza v rodinách ku krízovým situáciám?

Rizikových faktorov môže byť viac, ale nemusia vždy vyústiť do násilia či týrania alebo sexuálneho zneužívania dieťaťa. Za rizikové považujeme najmä dlhotrvajúce partnerské konflikty, ktorých súčasťou sú aj deti, domáce násilie, konfliktné predrozvodové, rozvodové a aj porozvodové situácie, v ktorých rodičia nehľadia na potreby detí. Rizikom je aj drogová či alkoholová závislosť rodiča. Dieťa veľmi citlivo vníma, čo sa doma deje. Často preberá vzorce správania, a to aj tie negatívne. Musíme si ale uvedomiť, že dieťa nemusí byť týrané či sexuálne zneužívané iba v rodine.

Kde najčastejšie ešte dochádza k zneužitiu?

Môže k nemu dôjsť vo všetkých prostrediach, v ktorých sa dieťa zdržuje – v škole, počas voľnočasových aktivít, v pobytových táboroch, v zariadeniach, v nemocniciach, v cirkvi. Všade tam, kde sa zdržiavajú deti, by mali byť prijaté štandardy zamerané na elimináciu akéhokoľvek násilia páchaného na deťoch.

Deti v záhrade. Foto: archív Centra Slniečko, n.o.

Pocítili ste nárast domáceho násilia a sexuálneho zneužívania aj vplyvom pandémie?

Na začiatku pandémie to bolo skôr zníženie počtu nahlásených prípadov či už detí, ktoré zažívajú násilie, alebo vo všeobecnosti obetí domáceho násilia. Po uvoľnení opatrení došlo však k niekoľkonásobnému nárastu kontaktovaní. V počte umiestnených detí v našom zariadení sme extrémny nárast nezaznamenali, ale príčinu skôr vnímam v tom, že deti boli počas pandémie väčšinu času doma a nemali možnosť hľadať pomoc. Správa Generálnej prokuratúry SR deklarovala počas pandémie 145-percentný nárast prípadov sexuálneho zneužívania detí, tiež 170-percentný nárast trestných stíhaní v prípadoch rozširovania detskej pornografie.  

Máme na Slovensku dobre nastavený systém ochrany?

Myslím si, že ešte stále máme čo doháňať a v systéme nastavovať. Najmä ak ide o medzirezortnú spoluprácu. Násilie na deťoch nie je problémom jedného, ale viacerých rezortov. V systéme ochrany detí  je ešte veľa bielych miest, ktoré je potrebné postupne zaplniť. Systém tvoria ľudia, odborníci, verejnosť a na tých by sme sa mali čo najskôr zacieliť. Akokoľvek dobre môže byť nastavený systém ochrany detí, ale ak nedokážeme násilie na deťoch identifikovať, ak nie sú odborníci, ktorí vedia deťom pomôcť, ak detské obete nemajú prístup k pomoci a ak nedochádza k prepojeniu informácií, účinná ochrana detí zlyháva.

Súčasťou osvety, možno aj prevencie, je váš projekt Bez modrín.

Ide o platformu, v ktorej sú k dispozícii kontakty na poradenské a pobytové centrá, centrá pre deti a rodiny, bezpečné ženské domy, informácie, kde môžu nájsť pomoc deti, ale aj dospelé obete domáceho násilia. Ide v ňom aj o viac. Jeho úlohou je informovať verejnosť o téme domáceho násilia, násilia páchaného na deťoch, ženách, zraniteľných skupinách prostredníctvom článkov, podcastov a odborných informácií. Považujeme ho za účinný nástroj na vytvorenie emočného vzťahu širšej verejnosti k téme domáceho násilia. Jeho súčasťou je aj zavádzanie inovatívnych metód zážitkového vzdelávania súčasných a budúcich profesionálov v téme dodržiavania ľudských práv, vhodných a nevhodných postupov pri násilí na deťoch či pri identifikácii násilia. Ale tiež pri využívaní inovatívnych metód v intervencii u týraných,  sexuálne zneužívaných detí a obetí domáceho násilia.

Deti hrajú v tomto celom rolu slabšieho, zraniteľnejšieho. Je mnoho takých, ktoré si niečím takým prešli. Ako im môžeme byť my všetci nápomocní, aby to vo svete naozaj išlo ,,aj bez modrín“ na tele a na duši?

Predovšetkým by sme ich mali počúvať, dôverovať im, ochraňovať ich a poskytnúť im bezpečie a lásku.

Lenka Tkáčová
Ďalšie články