Je pápež František poslušným nástrojom slobodomurárskej svetovej elity?

Foto: Martin Leidenfrost

Pomocný biskup Athanasius Schneider, ktorý nedávno navštívil aj Slovensko, je jedným z najostrejších kritikov pápeža Františka v katolíckej cirkvi. Keďže pápež v septembri zavítal do Schneiderovej diecézy, v hlavnom meste Kazachstanu Astana, napadlo mi, že by bolo zaujímavé stretnúť zarytého tradicionalistu práve počas návštevy pontifexa. Na moju veľkú radosť mi Schneider poskytol rozhovor v deň, keď bol pápež ešte v Astane.

Schneider, ako etnický Nemec, je obľúbencom pravoverných kruhov v nemeckojazyčnom katolicizme, no pritom je v Astane aj miestny, pochádza totiž z centrálnej Ázie. Vyrastal prevažne v Sovietskom zväze, do ôsmich rokov v Kirgizsku, potom štyri roky v Estónsku. Ako podrobnejšie rozpráva vo svojej knihe Christus vincit, zažil ešte päť rokov komunistickej školy. Nikto zo štyroch súrodencov však vďaka Božej milosti neprijal komunistické heslá. Mal dvanásť a pol roka, keď sa rodina sťahovala do južného Nemecka: „Mysleli sme si, že Nemecko je raj, boli sme takí naivní; potom sme v Hannoveri v staničnom stánku videli pornografický obrázok.“ Najmä jeho rodičia boli šokovaní. Pýtali sa: „Kam sme sa to dostali?“ Začiatky v Nemecku opisuje syn takto: „A všetky tie neslušné šaty. A potom cirkevné pomery, celý ten modernizmus. Moji rodičia trpeli.“

V dnešnom Kazachstane žije dosť málo katolíkov, o to ľahšie mohol tradicionalista Schneider v minulosti uplatňovať osobný vplyv. Zdôrazňuje, že „Kazachstan je jedinou krajinou na svete, kde biskupská konferencia rozhodla, že prijímanie sa prijíma len na kolenách a do úst“. Vraj to sám navrhol na biskupskej konferencii pred 16 rokmi, „pápež Benedikt to potvrdil v roku 2007 a platí to dodnes“. Astanská arcidiecéza išla ešte ďalej: „Čítanie môžu prednášať len muži v liturgickom oblečení.“ Schneider sa pritom neodvoláva len na tradíciu. („Inak sme protestanti. V priebehu 2 000 rokov nebolo nikdy dovolené, aby ženy vykonávali liturgické služby vo svätyni.“) Cituje aj Písmo. (Výrok svätého Pavla, že „žena nech v kostole mlčí“.) Schneider zastáva názor, že ženy vykonávajúce liturgické služby a lektorky sú „plazivým zmierňovaním zásady, že kňazstvo je Bohom vyhradené výlučne pre mužské pohlavie“.

Athanasius Schneider, pomocný biskup, s pútnikmi vo svojej rezidencii.

S takými názormi sa dostal na okraj dnešnej cirkvi. Keďže svoju kritiku Františka prezentoval na rozsiahlych cestách po západnej Európe, dostal od Vatikánu varovanie. V poslednom čase musí svoje zahraničné cesty obmedzovať.

Pápež sa spontánne rozhodol pre cestu do Astany. Konal sa tam už siedmy Kongres svetových náboženstiev. Pápež si svojou účasťou výrazným spôsobom uctil medzináboženský dialóg. Chvíľu to vyzeralo, že príde aj patriarcha Ruskej pravoslávnej cirkvi, Kirill však účasť napokon odmietol a František bol na kongrese najvyššie postaveným náboženským lídrom.

Rozmýšľal som, prečo sa ten duchovný samit vždy koná v druhom najchladnejšom hlavnom meste sveta, v ohavnom stepnom „Gotham City“ so širokými a vysokými budovami, ktoré sa rozrástlo na štvornásobok, odkedy bolo vyhlásené za nové hlavné mesto Kazachstanu. Pretože leží uprostred Ázie, kde vznikli všetky svetové náboženstvá? Pretože Astana bola väčšinovo ruským mestom v krajine, ktorá je formálne väčšinovo moslimská, s dvoma najväčšími náboženstvami? Alebo preto, že dnes už odstavený dlhoročný vládca Kazachstanu Nursultan Nazarbajev postavil náboženskému kongresu sídlo v podobe „Palace of Peace and Reconciliation“, ktorému miestni hovoria skôr „Pyramída svornosti“?

Pristál som niekoľko hodín po pápežovi, o polnoci. Milí mladí dobrovoľníci mi zavolali lacný taxík. Juhokazašský taxikár síce už o pápežovi počul, ale nespájal si ho s kresťanstvom. Žlto-biele vlajky Vatikánu, ktoré viali všade v meste, považoval za reklamu na nejakú novú značku. Všimol som si, že astanská pyramída, ktorú postavil Sir Norman Foster – autor nového nemeckého parlamentu v budove vyhoreného berlínskeho Reichstagu – je špicatejšia ako pyramídy faraónov.

Siedmy náboženský kongres sa výnimočne presunul do väčšieho „Paláca nezávislosti“. Kým si hodnostári vypočuli záverečné vyhlásenie, sedel som v obrovskom pseudoorientálnom developmente oproti, v modernej burekovej pekárni-kaviarni. Boli tam tajnostkárski policajti v priliehavých modrých uniformách a štyri mladé kazašské matky, ktoré si pretiahli farebné závoje cez bejzbalové čiapky. Bez prestania hladili svoje deti. Jedna z nich bývala v tej elitnej budove.

Keď pápež odletel, zašiel som za jeho najtvrdším kritikom. V autobuse astanského MHD som stretol ruských katolíkov, ktorí cestovali autobusom zo sibírskeho Tomska za pápežom. Mali v podstate všetci poľské korene, až teraz – od začiatku Putinovej vojny – zvážili emigráciu z Ruska. Jedným z motívov bol nový povinný vlastenecký školský predmet, ktorý sa vraj volá „Hovoriť o dôležitom“. Veselá vedúca skupinky povedala: „Nechcem, aby moje deti v škole klamali.“ Odporučila mi v Astane navštíviť najväčšiu mešitu v Strednej Ázii: „Je to skvelé, budete tam úplne sám!“

Išiel som so sibírskymi pútnikmi na omšu, spievali a modlili sa z plných pľúc. Potom sa spolu so skupinou katolíckych pútnikov z Estónska pohostili v suteréne biskupskej rezidencie. Nakoniec prišiel pomocný biskup Athanasius Schneider dole a ochotne sa dal s pútnikmi odfotiť.

Viedol ma hore, začali sme interview. Na moju otázku, či je rád, že je biskupom v Kazachstane a nie niekde inde, odpovedal: „Áno, presne tak! Na Západe by som nemohol byť biskupom.“

Bavili sme sa o globálnych témach. Vládnuci systém nazýval „totalitou – pretože ak môžete písať len so súhlasom politických elít, potom je to totalita“. Súhlasil s mojou námietkou, že sankcie sú miernejšie ako v totalitných režimoch minulosti: „Nie je to priama politická totalita, je to ideologická totalita, ale sankcie sú predsa len uvalené.“ Spomenul prípad írskeho učiteľa, ktorý nesprávne používal v pozdravoch mužský a ženský rod. Po napomenutí bol z funkcie učiteľa odvolaný. Odviedli ho. „Nie je to totalita? Ani tretia ríša sa nezačala zo dňa na deň.“

Z vlastnej skúsenosti som mu rozprával o tlaku, ktorý v západoeurópskych redakciách vyvíjajú mladé progresívne redaktorky, hoci formálne vlastne nemajú v hierarchii vysoké postavenie. To sa biskupovi nepozdávalo: „Posledné slovo má šéf. Nie, je to veľmi jasná štruktúra.“ Vidí vymývanie mozgov v školách, univerzitách a v médiách a rovnakú terminológiu ako v marxizme-leninizme. Je presvedčený, že za tým stojí organizácia. Nemôže to fungovať bez ideologickej štruktúry, ktorá drží v rukách moc. Ak niečo nie je organizované, rozpadne sa to. Potrebuje to dobre premyslenú stratégiu infiltrácie. Podarilo sa im to, dokonca aj v cirkvi s gender ideológiou. Kritizoval sväté prijímanie pre liberálnu americkú političku Nancy Pelosiovú: „A pápež ani slovo. Ide o úplné zmiernenie učenia cirkvi.“

Pýtam sa ho, či centrá moci sedia podľa neho na Západe, v USA a v Európe? „Áno, samozrejme. Tieto politické elity si davajú rôzne mená. Budú sa nazývať medzinárodné zoskupenie pre rozvoj, pre sociálnu spravodlivosť, pre podporu žien, pre demokratický rozvoj.“ Je presvedčený, že „musia mať pravidelné stretnutia.“ Zaraďuje medzi túto svetovú elitu aj bilderbergovcov? „Áno, to je jeden z príkladov.“ A slobodomurárov? „Určite, nepochybne, je to veľmi jasný slobodomurársky jazyk. Úplná relativizácia náboženstva. To je ich princíp.“

A „tento kongres je prostriedkom na podporu princípu relativizmu v náboženských otázkach. Máme teda supermarket náboženstiev“. Hovorí o astanskej „Pyramíde svornosti“: „Pyramída je symbolom slobodomurárov, pretože to prevzali z Egypta. Majú kult chrámu. Stupne pyramídy sa smerom k vrcholu čoraz viac zužujú. Ľudia sú u nich vyvolení, osvedčení ľudia sú vyvolení. To pôsobí na márnivosť človeka, ja som vyvolený. Ostatní ľudia sú v ich jazyku profánni.“ Schneider tvrdí, že architekt pyramídy Foster sa sám priznáva k slobodomurárstvu. Vychádza z toho, že sa kazašský exprezident Nazarbajev inšpiroval stretnutím v Assisi v roku 1986. Pravdepodobne chcel, aby sa nový neznámy štát Kazachstan stal vďaka náboženskému kongresu svetoznámym.

Je teda Schneiderova kritika Kongresu náboženstiev aj kritikou Jána Pavla II.? „Samozrejme, začal to on. Určite mal tie najlepšie úmysly. Podľa môjho názoru to však bolo veľmi nerozumné. Sám často hovoril, že jedinou cestou k spaseniu je Ježiš Kristus. Tento kongres v praxi podkopával to, čo pápež predtým ohlasoval. Je to podkopávanie jedinej cesty, ktorú Boh chcel. Iné náboženstvá nie sú z Božej vôle.“

Biskup sa podľa svojich slov na kongrese nezúčastnil, ani nebol pozvaný. Jeho predstavený, astanský arcibiskup, sa ako člen vatikánskej delegácie musel zúčastniť. Schneider považoval pôvodne pripravené záverečné vyhlásenie kongresu za pochybné. Vraj sa v ňom písalo: „Pluralizmus a rozdiely súvisiace s náboženstvom, farbou pleti, gendrom, rasou a jazykmi sú prejavom múdrosti Božej vôle vo stvorení.“ Schneider neskôr spresnil, že slovo náboženstvá bolo na žiadosť niektorých delegátov z konečného textu vypustené. Aj tak komentoval vyhlásenie duchovných lídrov z celého sveta takto: „Toto je relativizmus, toto je typická slobodomurárska ideológia. Veľká svetová elita tak využila tento kongres ako nástroj.“

Opýtal som sa biskupa, či sme teda v keli. Odpovedal: „Oni nás zneužili na svoje vlastné ciele. A Vatikán sa stal poslušným nástrojom.“ – „A vo Vatikáne si to neuvedomujú?“ – „Aha, to je moja otázka. Pre islam nie je problém niečo také podpísať,“ moslim vďaka princípu takíja môže predsa klamať. „To iba kresťanstvo má jasný pojem pravdy.“

O pápežovi Františkovi povedal: „Musíme teda dúfať a modliť sa, aby nám Boh opäť dal jasné vedenie vo Vatikáne, ktoré bude ohlasovať tak ako Ježiš a apoštoli. Ktoré je baštou proti relativizácii náboženstva a morálky.“ Hovorí, že sa modlí „aj za úradujúceho pápeža, aby urobil nápravu“.

Pýtam sa ho: „Čo by sa muselo stať, aby ste povedali: to už nie je moja cirkev?“ – „Toto zostáva domom môjho otca.“ Schneider to porovnáva so situáciou v rodičovskom dome, keď sa otec správa zle: „Človek by sa mohol odsťahovať, pretože chce pokračovať v hodnotách svojho starého otca a v cti svojej rodiny. Môžem odísť z lokality, ale nemôžem povedať, že už nenosím svoje meno. Nemôžem povedať, že moje meno už nie je Schneider, pretože môj otec je taký zlý človek. Nemožno zosadiť otca.“ Schneider pápeža Františka v Astane prijal „srdečne, bratsky, láskavo a s bázňou“. „Potom treba čakať, že nám Boh daruje silného a jasného pápeža.“

Nepohodlný pomocný biskup mal s pápežom v Astane tri či štyri zdvorilostné výmeny, dostal od pontifexa misál s osobným venovaním, pápež pri odovzdávaní darčeka zažartoval. Pýtam sa stredoázijského Nemca: „Vie pápež, kto ste?“ Schneiderov úsmev naznačuje, že je o tom presvedčený. Čo by však urobil, keby sa cirkev vydala úplne zlým smerom? „Sám by som neodstúpil. Počkal by som, kým ma odstránia.“ Odišiel by do kláštora.

V období, keď mnohé krajiny sveta uvažovali o povinnom očkovaní, varoval Schneider výrokom, že tým by „vstúpili do veku apokalypsy“. Napokon boli iba dva európske štáty, ktoré povinné očkovanie na nejaké obdobie zaviedli – a práve Vatikán bol jedným z nich. Pýtam sa spätne, či Vatikán tým vstúpil do veku apokalypsy. Jeho stručná odpoveď: „Takto by som to nepovedal.“ – „Nie je tu vždy apokalypsa?“ – „Samozrejme, Satan od Nanebovstúpenia Krista bojuje proti cirkvi.“

Na záver som kritikovi pápeža Františka položil otázku, ktorú mi redaktor Štandardu zo Sniny poslal do Kazachstanu: „Ako sa majú bežní katolícki veriaci pozerať na pápeža Františka?“

Schneider bez najmenšieho váhania odvetil: „Nadprirodzene, nie politicky. Pápež zostáva Kristovým námestníkom bez ohľadu na to, čo robí alebo hovorí. Jeho slová, ktorými podkopáva vieru, nesmieme prijať. Modlime sa však za neho, aby ho Boh opäť osvietil, a držme sa učenia starých katechizmov; aj ten nový je užitočný.“ – „Mali by sme ho vnímať skôr ako otca než ako učiteľa?“ – „Je to záhadný človek. Niekedy hovorí použiteľné veci a potom zase mätúce veci.“ Biskup radí veriacim, aby „sa vo všeobecnosti príliš neupínali na pápeža. Musíme sa úplne upnúť na Krista a jeho pravdu!“

Rozlúčili sme sa. Vyviedol ma von. Na chodbe sa kratučko zastavil a keďže sa tam niekde za dverami uchovávala Najsvätejšia sviatosť – prežehnal sa.

Podpis kardinála Tomka na glóbuse svornosti.

V tú noc som prešiel polovicou Astany. Tak ako cez deň, ani teraz to nebolo miesto na prechádzku, smradľavé autá sa rútili po viacprúdových magistrálach. Pozorne som sledoval, aké výtvarné predmety sú na budovách, uliciach a parkoch nového kazašského štátu. Viac ako symboly svetových náboženstiev, ale aj viac ako príznaky slobodomurárstva som rozoznal symboly nového ezoterického pseudopohanizmu: Na kovovom zábradlí centrálneho veľkolepého mosta boli namontované zlaté baranie hlavy. Ubytovaný som bol na 22. poschodí mrakodrapu, ktorý bol vo vstupnej časti už pozoruhodne ošarpaný. Majiteľ hostela nazval dvanásť rokov starý mrakodrap „starou stavbou“. S výhľadom na priamu líniu kľúčových budov Nazarbajevovho režimu som zaspal. Guľa na jeho vyhliadkovej veži Bayterek zlatisto žiarila, temne sa lesknúcu pyramídu skrýval prezidentský palác.

Kládol som si otázku, či mesto, ktoré každých pár rokov dostáva nový názov, nie je priam ideálnym miestom pre stretnutia lídrov svetových náboženstiev. A to už len preto, že väčšina miestnych obyvateľov kašle na praktizovanie každého náboženstva a číta radšej západné psychologické príručky typu „Ako sa stať šťastným?“ a „Ako zbohatnúť“.

Astana je veľké, prázdne studené nič. Človek môže do nej premietať čokoľvek. Alebo sa cítiť opustený Bohom.

Odtlačok ruky exprezidenta Nazarbajeva.


Ráno som vystúpil na vežu Bayterek. Podľa oficiálnej vysvetľujúcej tabuľky symbolizuje „strom života, ktorý spája tri svety, podzemný, pozemský a nebeský“. Tá veža tvorí spolu s prezidentským palácom a s Pyramídou svornosti centrálnu os hlavného mesta. Hore môžu záujemcovia vložiť ruku do odtlačku Nazarbajevovej ruky, ako väčšina navštevnikov som to urobil. Bývalý vladár má prekvapivo malú ruku.

Hneď vedľa tohto objektu kultu osobnosti som našiel predmet, na ktorom je napísané: „Nech je požehnaný Kazachstan, krajina mieru a svornosti!“ Bol to drevený polootvorený glóbus, na ktorom boli podpisy hodnostárov takmer všetkých náboženstiev sveta. Za katolícku cirkev podpísal Slovák – kardinál Jozef Tomko.

Foto: autor

Martin Leidenfrost
Ďalšie články