Dokument Interrupcie na Slovensku sú zlou propagandou

Vraj nejde o ochranu života, ale o oslabovanie žien, ich zastrašovanie, ohrozovanie, a kontrolu nad ich životmi. Streamovacia služba Voyo priniesla predplatiteľom nový dokument s názvom „Interrupcie na Slovensku“.

Kamera sníma miestnosť. Na výraznom žltom kresle sedí predseda Aliancie za rodinu Anton Chromík. Je súčasťou nového dokumentu Interrupcie na Slovensku.

„Žena sa môže vždy rozhodnúť sama za seba, ale nemá právo rozhodnúť sa za dieťa – či bude žiť, alebo nebude žiť. Mala by rešpektovať jeho voľbu. Voľbu dieťaťa, že chce žiť,“ hovorí Chromík.

„Vezmite si taký príklad, že štrnásťročné dievča nechcene otehotnie a chce ísť na interrupciu a rodičia jej v tom zabránia. To je v poriadku podľa vás?“ pýta sa redaktorka.

„Stále vychádzame z toho, že kto má právo zabiť človeka?“ kontruje zas on.

„Keby bol štát nastavený po vašom, je podľa vás problém, aby žena, ktorá je samoživiteľka, má dve deti a rozhodla sa, že už to nedáva, že už proste je prepracovaná a chce ísť na interrupciu..“

„To isté, úplne rovnaká argumentácia, lebo jedna z vecí je tá, že je to tvoje vlastné dieťa. Máš ho právo zabiť..? Máš ho právo zabiť?“

„Čo napríklad trinásťročné dievča, ktoré znásilnil bratranec alebo strýko a ono samo chce ísť na interrupciu?“

Chromík privrie oči a povzdychne si. Čo dramaturgička projektu Zuzana Štelbaská opisovala ako „komplexne a zároveň objektívne spracovanú tému“, obe tieto kritériá obišli. Z úst ľudskoprávnej expertky Jany Debrecéniovej zaznieva hneď v úvode obvinenie, že nejde o ochranu života, ale o „oslabovanie žien, ich zastrašovanie, ohrozovanie, kontrolu nad ich životmi“.

Vraj ide o moc.

Dozvedáme sa to, čo vždy – potratmi na žiadosť ženy sa netreba zaoberať, lebo ich počet neustále klesá. Od roku 1986 takmer osemnásobne, takže nejde o spoločenský problém. Akoby sa vyspelosť civilizácie nemerala podľa toho, ako sa správa k najslabším a najzraniteľnejším článkom. Akoby sa menej potratov nerobilo aj vďaka dostupnejšej antikoncepcii či vplyvom klesajúcej plodnosti. Akoby každé usmrtenie dieťaťa, ktorému sa dalo predísť, nebolo odsúdeniahodné.

Samozrejme, nech rozhodnú odborníci. V dnešnom svete už na odsúdenie určitého konania nestačí, že je v rozpore s morálkou. Automechanik z Dlhého Rovného si v tejto téme ani neškrtne, lebo nemá titul ani maternicu. V dokumente o reprodukcii majú hlavné slovo gynekológovia. Tých prezentujú Martin Redecha, Miroslav Borovský a Jozef Španka. Všetci otvorene pro-choice. Žiaden lekár s opačným názorom tam nevystupuje, hoci režisérka vyhlásila, že chce divákovi ponúknuť „názorovú pestrosť“.

Spomínaní traja páni svorne konštatujú, že politické snahy sprísniť podmienky umelého potratu sú nemiestne. Scény z parlamentu zobrazujú Annu Záborskú, ktorá spoza rečníckeho pultu hovorí, že je späť a bude sa vracať, dokým to bude treba. Prestrih na gynekológov, ktorí varujú, že zákazom interrupcií budú ženy zomierať na dôsledky nelegálnych potratov. Má to len jeden háčik. Záborskej novely, vrátane minuloročného návrhu zákona o pomoci tehotným ženám, nesprísňovali podmienky na podstúpenie umelého potratu a ani ho nezakazovali. Veď samotný názov zákona napovedá, že išlo o sociálnu pomoc budúcim matkám, aby sa na túto krajnú možnosť neuchyľovali. Progresívne médiá klamali, keď ženám po prijatí zákona vykresľovali budúcnosť ako z dystopického seriálu Príbeh služobníčky.

Ešte raz: k žiadnemu sprísňovaniu podmienok interrupcií na Slovensku nedochádza. Ani na politickej úrovni. Je to dokumentárny film o niečom, čo sa v skutočnosti nedeje.

Zástancov pro-life názorov napriek tomu v dokrútkach doslova grilujú. Skúšajú, kedy v názoroch poľavia a keď sa to nedarí, ich konzistentnosť ilustrujú na čo najhlúpejších otázkach. Či hádam poznáte z vášho okolia trinásťročné dievča, ktoré musí ísť na potrat po znásilnení bratrancom alebo strýkom?

Problémom nielen tohto „dokumentu“ je selektívna morálka. Pracovníčky z pro-choice mimovládok argumentujú, že záujem o deti by sa nemal končiť ich narodením a že deťom treba zabezpečiť všetky ostatné práva. S tým sa dá len súhlasiť. Ale nezabúdajú v tomto smere na niečo? Že takzvanými umelými prerušeniami tehotenstva sa všetko končí a dieťa oberajú o to najzákladnejšie právo – právo na život. Pripomína to bizarnú situáciu, keď gynekológ Jozef Záhumenský tvrdil, že načúvanie tlkotu srdca, ktoré môže ovplyvniť rozhodnutie ženy pred interrupciou, by mohlo poškodiť plod. Rozumieme. Každé počaté dieťa má právo, aby sa jeho matka rozhodla nechať ho rozsekať nepoškodené.

Vyrušujúca je aj skutočnosť, že film pro-liferov redukuje na „ľudí, ktorí majú blízko k cirkvi a patria do ultrakonzervatívnych kruhov“. Isteže, ochrana života súvisí s kresťanstvom, ale vo svojej podstate je to sekulárna téma. Najlepšie to vystihuje v samotnom filme rímskokatolícky kňaz Dušan Škurla, keď hovorí: „Nechránime deti, pretože sú budúci katolíci. Chránime deti, pretože sú deti.“ Na západ od nás o tom vedia svoje, k ochrane nenarodených sa tam hlásia aj mnohí ateisti či feministky.

Napokon, hlavným dôvodom vysokej alebo nízkej miery umelých potratov v jednotlivých okresoch a regiónoch Slovenska nie sú náboženské, ale sociálno-ekonomické dôvody. Skutočné príbehy žien z dokumentu to len potvrdili. Rozhodli sa pre potrat, lebo im chýbalo finančné a rodinné zázemie. To nastavuje zrkadlo spoločnosti. V minulom roku sme mohli predísť zhruba štyritisíc potratom. Dve slovenské dediny mohli žiť, keby sme tlačili na prijatie prorodinných zákonov a podporovali iniciatívy ako Zachráňme životy, ktoré pomáhajú tehotným ženám, ktoré by inak išli na potrat z ekonomických a sociálnych dôvodov. 

O to viac mrzí, že do filmu sa zmestilo len pár výpovedí Anny Siekelovej z pro-life Centra Femina.

Hlas odborníkov z týchto iniciatív mal zaznieť najsilnejšie, aby ženy vedeli, že na tehotenstvo nie sú samy a vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorí ich v donosení dieťaťa podporia. Mali by sme sa mali prestať tváriť, že diskusia o rozhodovaní ženy sa končí heslom: „moje telo, moja voľba“. Ak ako spoločnosť môžeme predísť vraždeniu nenarodených detí, je našou povinnosťou podporovať zákony, ako bol ten z dielne Anny Záborskej. A keď už nie podporovať, aspoň o nich pravdivo informovať.

Neobjektívne sa v dokumente rozoberá aj dostupnosť umelých potratov. Vysvitlo, že čoraz menej lekárov chce tieto zákroky vykonávať na požiadania ženy a uplatňujú si výhradu vo svedomí. Je to logické. Sám prezident Slovenskej gynekologicko-pôrodníckej spoločnosti Redecha vo filme hovorí, že za štyridsať rokov svojej kariéry si nepamätá gynekológa, ktorý by takýto výkon robil s radosťou. Na brezniansku nemocnicu, ktorá od roku 2019 nevykonáva potraty na požiadanie, sa však podlo útočí. Vraj si neplní zákonom stanovené povinnosti.

Tak pekne postupne. V právnom poriadku sa neuvádza, že sú zdravotné zariadenia povinné vykonávať interrupcie. Tehotná žena nie je chorá. Interrupcie na žiadosť ženy nie sú zdravotnou starostlivosťou, preto ich zdravotné poisťovne nepreplácajú – na rozdiel od interrupcií v prípade ohrozenia zdravia či života ženy. Argumenty, že ak ženy musia za zákrokom cestovať trebárs do iného okresu, porušuje to ich právo na zdravotnú starostlivosť, stoja na vode. Dnes musia ťažko chorí pacienti bežne cestovať na vyšetrenia desiatky kilometrov v bolestiach. Po reforme nemocníc sa tento fakt ešte umocní, lebo medicínske výkony sa budú centralizovať a pokladá sa to za správne. Prečo by teda inak zdravá žena nemohla vycestovať na vopred naplánovaný zákrok, ktorý ju zdravotne neohrozuje? Z Brezna je to do Banskej Bystrice štyridsať kilometrov.

V neposlednom rade je zavádzajúce tvrdiť, že umelý potrat sa končí slušným pozdravením sa ženy pri jej odchode z kliniky. V dokumente zaznieva, že popotratový syndróm neexistuje, lebo ho nedokazuje žiaden vedecký výskum. Vraj ide len o „emočne ladené generalizované súdy“. Odborníčky z organizácií ako Poradňa Alexis a Ráchelina vinica sa za roky svojej existencie stretli so stovkami žien po umelom ukončení tehotenstva. Tie prežívajú pocity smútku, depresie, prázdnoty, straty zmyslu života, obrovských výčitiek a hanby. Chceli by vrátiť čas. Tieto pocity prežívajú ženy bez ohľadu na vierovyznanie, sociálny status, vek či vzdelanie.

Je scestné tvrdiť, že ak spoločnosť prestane umelé potraty odsudzovať, ženám, ktoré naň išli, sa bude ľahšie žiť. Výčitky z toho, že sa rozhodli v neprospech života vlastného dieťaťa, nespôsobujú ľudia, ktorí objektívne ukazujú, že neželané tehotenstvo sa dá riešiť aj po pôrode. Nepokoj tkvie v ich vnútri. Nedajme sa mýliť, že spoločnosť bude menej polarizovaná, ak my pro-liferi budeme mlčať. Veď druhá strana pochoduje ulicami s heslom „Nebudeme ticho“.

Ďalšie články