Prečo (ne)odmietame teokraciu?

Slová majú nesmiernu moc, veď na tejto premise stojí umenie tak budovania, ako aj ničenia. Od detských čias si mnohí pamätáme pointu kubánskej rozprávky, ako mal potenciálny vládca sveta pripraviť najlepšie i najhoršie jedlo. Konkurz na svetového vládcu vyhral po tom, ako to symbolicky vybavil na dvakrát tým istým pokrmom: hovädzím jazykom.

Preto je jednou z osvedčených techník skúsených manipulátorov práve zmena obsahu slov. Niekomu postačí, ak namiesto slova potrat počuje eufemizmus „prerušenie tehotenstva“, a takmer mu to pohladí uši. Vôbec mu pritom neprekáža, že sa preruší niečo, čo pokračovať už nikdy nebude. Príkladov by bolo na celú knihu, ale všimnime si zvlášť jeden, ktorý stojí v centre Nedele Krista Kráľa.

V závere liturgického roka latinskej Cirkvi sa vyníma slovo, ktoré volá po svojom pôvodnom biblickom význame – teokracia. Toto slovo je obľúbeným bodom obžaloby proti Cirkvi zo strany „progresívcov“ minimálne od čias Voltaira. Jeho nechutný blasfemický pokrik: „Zničte nehanebnicu!“ si ako mantru odovzdávajú a skandujú tí, ktorí Boha a kresťanstvo poslali a neustále posielajú na (ne)zaslúžený odpočinok a namiesto neho na piedestál uctievania postavili „zdravý osvietený rozum“. Na zdroje „svetla“ ani na účty za elektrinu sa radšej pýtať netreba. To už nie je ani zdravé, ani rozumné.

Niečo celkom iné nájdeme pri zdroji svetla, ktorým si svietia kresťania. Aj tento biblický význam v sebe totiž ukrýva slovo teokracia, ktoré za svoje prvé negatívne konotácie vďačí kritikom Cirkvi a náboženstva. Tí ho v 18. storočí naplnili „moderným“ obsahom pri stavbe svojich barikád v boji proti „temnému stredoveku“ za „svetlejšiu budúcnosť“: Voltaire, Paul-Henri Thiry d’Holbach, Jean-Jacques Rousseau, Auguste Comte a v ich šľapajach mnohí ďalší. Ich nasledovníci až do dnešných dní úspešne ušliapavajú pôvodný význam teokracie z čias, kedy ju prvýkrát spomenul rímsko-židovský historik Jozef Flavius, súčasník jediného skutočného Teokrata – Ježiša Krista. Veď oňho tu stále išlo a stále pôjde. Ježiš Kristus je Kráľ. V roku 1925 to pápež Pius XI. len pripomenul, keď po nedávnom krachu monarchií v Európe poukázal na skutočného Kráľa dejín i vesmíru a vyhradil mu osobitnú nedeľu.

Tento titul sprevádzal Ježiša už od jeho narodenia a takmer spôsobil, že sa nedožil dospelosti. A hoci sa jej nakoniec dožil, prenasledovanie zo strany politických i náboženských špičiek sa skončilo až nápisom na kríži: „Židovský kráľ.“ Celá misia Ježiša Krista sa dá zhrnúť do týchto slov: Príchod Božieho kráľovstva, teda teokracia. Problémom je, že pod tým slovom si už vtedy každý predstavoval niečo iné. Kým Židom išlo o politické kraľovanie, Ježiš hlásal omnoho väčšiu vládu. Preto im ušiel, keď ho po zázračnom rozmnožení chleba chceli urobiť iba politickým vodcom na plnenie žalúdkov.

Paradoxne svoje kráľovstvo priznal až po svojom zatknutí a so zviazanými rukami, keď sa verejná mienka už obrátila proti nemu. Niektoré miesta v jeho životopise sa na obraz typického kráľa celkom nehodia: narodil sa v cudzej maštali, počas svojho života nemal kde hlavu skloniť, pri ukážke svojho kráľovstva sa viezol na požičanom oslovi a napokon bol (hoci len na víkend) pochovaný do cudzieho hrobu.

„Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali,“ píše svätý Ján v prológu svojho evanjelia. Kráľ Ježiš Kristus podstupuje riziko odmietnutia. Dôvod? Takéto riziko je súčasťou lásky. Láska, ktorá neriskuje neprijatie, si nezaslúži volať sa láskou. No na druhej strane tá istá riskujúca láska neustále dúfa v prijatie. Ponuka prijať tohto Ježiša Krista ako Kráľa svojich vzťahov stále platí. Preto aj evanjelista Ján nekončí pri smutnom konštatovaní o neprijatí Ježiša, ale jedným dychom spomína hlavný dôsledok jeho prijatia: „Moc stať sa Božími deťmi.“

A tu sme sa dostali až k odpovedi na otázku, čo to vlastne znamená, keď sa milióny ľudí po celom svete modlia: „Príď kráľovstvo tvoje.“ Po akej teokracii to vlastne volajú? V duchu exegetického kľúča „Biblia vysvetľuje Bibliu“ si všimnime inú udalosť zo života Ježiša Krista. Vieme, že pri jeho krste v Jordáne nad ním nebeský Otec vyslovil vetu: „Toto je môj milovaný Syn.“ A krátko nato začne Ježiš verejne ohlasovať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo Božie kráľovstvo.“ Čo teda môže byť Božím kráľovstvom v praxi? Jedna odpoveď je jasná: Božie synovstvo. Vstúpiť do Božieho kráľovstva znamená prijať post Božej milovanej dcéry, jeho vytúženého syna.

Samozrejme, celé toto „sústo“ sa ponúka na háčiku, ktorý sa objaví pri otázke ako. Odpoveď nás už neprekvapí: Znova inak, ako by sme čakali. Typicky svetský kráľ si od svojich poddaných predsa zvyčajne žiada to najlepšie, najcennejšie; história je plná takýchto svedectiev. V čom je Kráľ Ježiš opäť raz iný? Od svojich nežiada to najlepšie, ale pravý opak: chce nám vziať to najhoršie. A tu nás môže spomínaný háčik zastaviť. Ja sa predsa chcem pred „mocnými a vplyvnými“ ukázať len v pozitívnom svetle, nie ako lúzer. Lenže Kráľ Ježiš nie je zvedavý na moju potemkinovskú dedinu. On nie je zvedavý na moje „lepšie svetlo“, on sám totiž prichádza na svet ako jeho pravé svetlo. Kráľ Ježiš nie je zvedavý na moju krásnu fasádu, masku zbožného človeka, pravý Kráľ chce moju pravú realitu odhaliť a opraviť. Možno aj preto sa dvere do Božieho kráľovstva ako prvému otvorili zločincovi na kríži, ktorý s priznaním svojej viny vyslovil prosbu: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A Ježiš mu otvoril: „Ešte dnes….“

Nie, netúžim po politickej teokracii v našom štáte. Z takej sa totiž Ježiš Kristus vždy veľmi rýchlo vyšmykne. Moje ambície sú oveľa väčšie. Túžim po teokracii vo svojom vlastnom živote, a preto čoraz lepšie rozumiem úvodnému výroku pána Kosorina.