V strede sveta

Zdroj: Archív RČ

Lev Nikolajevič Tolstoj svojho času povedal: „Niektoré deti sa správajú tak, ako keby nemali rodičov.“ A vzápätí to vysvetlil: „To preto, že niektorí rodičia sa správajú tak, ako keby nemali deti.“

Pred pár dňami (19. novembra) sme si pripomenuli dôležitý Svetový deň prevencie týrania a zneužívania detí. Skúsenosť potvrdzuje, že miska váh sa môže v dôsledku reakcie rýchlo prikloniť aj na opačnú stranu. V danom prípade ňou môže byť pedocentrizmus.

Pod týmto názvom poznáme najmä pedagogický smer minulého storočia, ktorý miestami tvrdil, že dieťa má vyrastať bez akýchkoľvek nátlakov a obmedzení. Okrem pozitív individuálneho prístupu v ňom niektorí kritizujú prílišné zdôrazňovanie biologického hľadiska pred sociálnym. Odtiaľ je to už len na skok k extrémnej pozícii, keď dieťa postavíme na piedestál uctievania s modlitebným heslom „Všetko pre dieťa!“ (Manifestom výchovného pedocentrizmu je publikácia „Storočie dieťaťa“ z roku 1903.) Tento postoj sa môže pretaviť do prehnanej starostlivosti: Len aby môjmu dieťaťu nič materiálne nechýbalo; aby malo najnovšie hračky, najkrajšie šaty, najkvalitnejšie školy… Syn úspešného podnikateľa volá mobilom zo školy otcovi a sťažuje sa: „Všetci chodia do školy autobusom, len ja taxíkom. A vysmievajú sa mi preto.“ Otec sa po chvíli mlčania ozve: „Nefňukaj, zariadim to! Kúpim ti autobus a budeš chodiť do školy ako ostatní.“ Možno je to vymyslený príbeh, ale upriamuje pohľad na potenciálny deficit. Ak deťom neodovzdáme skutočné hodnoty, čo im vlastne dáme?

Pri centrovaní misiek pomyselných váh môžu byť niekomu nápomocné udalosti jedného z 12 veľkých sviatkov liturgického roka, ktorý gréckokatolíci na Slovensku slávia 21. novembra: Vstup (Uvedenie) presvätej Bohorodičky do chrámu. Ide o starobylý sviatok, ktorý sa začal sláviť na kresťanskom Východe už v 5. storočí a jeho súčasťou je obľúbený obrad požehnania detí. Na Západe sa sviatok udomácnil až v 15. storočí pod názvom Obetovanie Panny Márie. Ikona sviatku sprítomňuje jeho obsah. Rodičia Joachim a Anna podľa tradície opierajúcej sa o apokryfné Jakubovo protoevanjelium privádzajú svoju trojročnú dcéru Máriu do chrámu. Tu ju prijíma veľkňaz Zachariáš, budúci otec svätého Jána Krstiteľa, ktorý ju vovádza nielen do chrámu, ale až do veľsvätyne, kam inak vstupuje len on sám raz v roku. Podľa židovského zvyku boli deti privádzané do chrámu na výchovu, pričom vykonávali drobné práce súvisiace s jeho výzdobou.

Na kresťanskom Východe sa traduje, že Mária tkala a vyšívala chrámovú oponu. Tá zahaľovala sväté miesto, ktoré si Boh vybral za svoj príbytok na zemi. Zaujímavé vysvetlenie ponúka cirkevný spisovateľ Origenes, ktorý v tejto chrámovej opone vidí Kristovo telo zahaľujúce božstvo Ježiša Krista. Malé dievča Mária tká oponu, ale čoskoro bude „tkať“ ľudské telo Božiemu Slovu. Mária bola uvedená do chrámu, aby sa sama stala Chrámom živého Boha.

Dlhú dobu sa na mapách zakresľoval Jeruzalem ako geografický stred vtedy známeho sveta. A v Jeruzaleme bol zasa tým stredom Chrám. Vieme, že v chápaní židov bol Chrám prienikom neba a zeme, a predsa neslúžil na útek z tohto sveta do iného, ako tomu bolo v iných náboženstvách. Naopak, cez chrám ako bránu prenikal podľa židov tajomný svet Božej prítomnosti do sveta ľudí. Keď teda zbožní židovskí rodičia prinášali svoje deti na výchovu do chrámu, vyjadrovali a umocňovali tým dôležitý postoj. Do centra svojich rodín postavili prítomného Boha. Hoci pre židov znamenali deti záruku ich osobnej „nesmrteľnosti“, predsa vnímali pedocentrizmus ako nesprávny smer.

Rovnako Joachim a Anna vedeli, čo je pre ich dieťa Máriu podstatné. Chceli jej sprostredkovať osobný kontakt s Bohom už od útleho detstva. Nenechali ju ako samorast, nech sa v dospelom veku sama rozhodne pre vieru alebo ju odmietne. Hoci Mária musela toto rozhodnutie neskôr urobiť sama za seba, predsa ju na to zásadne pripravili jej rodičia zasiatím prvých semienok viery. Tej istej viery, ktorú žili a cenili si aj oni sami. Keď v Márii táto viera o niekoľko rokov dozrie, vďaka Božej milosti jej umožní odpovedať na Boží plán: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Lebo už samotný dvojtvar názvu tejto udalosti naznačuje dva podstatné kroky. Prekladáme ho totiž dvojako: Uvedenie alebo Vstup. Slovo uvedenie poukazuje na niečo pasívne: Bohorodička bola uvedená rodičmi do chrámu. Po tomto úvode však nasledovalo jej aktívne áno, a teda jej osobný vstup. Uvedenie a vstup predstavujú dva dôležité kroky nášho kresťanstva. Boh nám denne posiela do cesty ľudí a situácie, ktorými nás chce priviesť bližšie k sebe. Či sa tak stane, závisí od môjho vstupu, od môjho slobodného a vedomého „nech sa mi stane podľa tvojho slova“.

Vo svojej pedagogickej praxi občas zažívam, že niektoré deti sa, žiaľ, správajú tak, akoby nemali rodičov. V pastoračnej praxi sa však často presviedčam, že kresťan sa tak správať nemusí. Kresťan môže totiž kráčať s vierou, že jeho Otcom je sám Boh.

Rastislav Čižik
Ďalšie články