Pápež vymenoval na čelo Dikastéria pre východné cirkvi arcibiskupa Gugerottiho

Sandrini viedol úrad od roku 2007 a pred štyrmi rokmi dovŕšil kánonický vek 75 rokov, ktorý mu – ako vôbec najdlhšie úradujúcemu šéfovi vatikánskeho dikastéria – umožňuje zaslúžený odpočinok.

Šesťdesiatsedemročného Taliana a vatikánskeho diplomata Gugerottiho zastihlo toto menovanie v aktuálnej úlohe apoštolského nuncia v Spojenom kráľovstve, ktorú vykonával od roku 2020. Na novú pozíciu vedenia Dikastéria pre východné cirkvi ho predurčili nielen teoretické vedomosti, ale aj dlhodobé skúsenosti z kontaktov s východnými cirkvami.

Potrebné vedomostné základy získal štúdiom východných jazykov, literatúry a liturgiky, čo neskôr zužitkoval aj z druhej strany katedry, keď v rokoch 1981 až 1984 vyučoval patristiku na Teologickom inštitúte San Zeno vo Verone a v rokoch 1982 až 1985 teológiu a východnú liturgiku na Inštitúte ekumenických štúdií vo Verone.

V roku 1985 začal pôsobiť v Rímskej kúrii na Kongregácii pre východné cirkvi, kde bol po dvanástich rokoch pôsobenia menovaný za jej podsekretára a v polovici nasledujúceho januára bude uvedený do služby jej prefekta. Spomínané kontakty s východnými cirkvami vznikali počas jeho pôsobenia v službe vatikánskeho diplomata, ktoré odštartoval svätý pápež Ján Pavol II. v roku 2001 poverením Mons. Gugerottiho úlohou apoštolského nuncia súčasne v troch krajinách: Gruzínsku, Arménsku a Azerbajdžane.

Svoje poznatky o východných cirkvách si mohol titulárny arcibiskup z Ravelly od roku 2011 prehlbovať ako apoštolský nuncius v Bielorusku a po štyroch rokoch zasa na Ukrajine, kde zotrval až do dátumu svojho menovania za apoštolského nuncia v Spojenom kráľovstve.

Pripomeňme, že Kongregácia pre východné cirkvi funguje už od svojho zriadenia pápežom Benediktom XV. 1. mája 1917, pričom v zakladajúcej listine sa uvádza ešte jej pôvodný názov v jednotnom čísle: Kongregácia pre východnú cirkev. Nešlo pritom len o gramatickú otázku, skôr o vyjadrenie vtedajšieho chápania cirkvi z pohľadu kresťanského Západu.

Ten siaha inštitucionálne do 16. storočia, keď pápež Gregor XIII. zriadil v roku 1573 Kongregáciu pre záležitosti Grékov s úlohou šíriť katolícku vieru na Východe. Neskôr sa Kongregácia sa stala takmer na tristo rokov súčasťou „Ministerstva“ Propaganda Fide až do spomínaného počinu pápeža Benedikta XV., ktorý bol prirodzeným dôsledkom zmeny klímy vo vzťahu k východným cirkvám najmä za pontifikátu pápeža Leva XIII.

Politická situácia vo východnej Európe v dvadsiatych rokoch minulého storočia prispela k vzniku Kongregácie, ktorá mala poskytnúť základňu pre práce na ďalšom budovaní jednoty s východnými cirkvami. Začínajúcu zmenu paradigmy v pohľade na východné cirkvi zásadne potvrdil až Druhý vatikánsky koncil, následkom čoho došlo dva roky po jeho ukončení k premenovaniu Kongregácie na plurál „východné cirkvi“.

Tento názov totiž vernejšie odráža bohatstvo východných tradícii, ktoré sú pre západného kresťana takmer neprehľadné, aj keď ich roztriedi do piatich obradových rodín. Pracovníkmi Kongregácie boli a sú aj ľudia zo Slovenska. Za všetkých treba spomenúť najmä o. arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, ktorý pôsobil ako jej sekretár dvanásť rokov a v súčasnosti vykonáva službu gréckokatolíckeho biskupa v Košickej eparchii.

Úlohou nového prefekta teda bude pokračovať v práci, ktorú najnovšia kuriálna reforma pápeža Františka nazýva hlavne misijnou. Osobitným spôsobom sa to týka práve východných cirkví, z ktorých až 23 dnes zdobí prívlastok katolícka. Tieto cirkvi žijú často v diaspórach na zmiešaných územiach a nepočítajú veriacich v stovkách miliónov. Napriek tomu (a možno aj práve preto) počítajú s vierou, že tu majú svoju nenahraditeľnú úlohu ako svedkovia Kristovej jednoty.