Najcennejšia komodita

Je smutným paradoxom, keď viem, čo sa deje niekde v Nigérii alebo v Japonsku, ale často ani netuším, čo prežíva človek, s ktorým zdieľam ten istý obytný priestor. Jedným z dôvodov tejto chýbajúcej blízkosti je čas. Práve on hrá hlavú úlohu v ďalšom paradoxe modernej doby, keď nám jej výdobytky garantujú úsporu času, no napriek tomu ho v konečnom dôsledku máme stále menej.

Hoci sa zvyšuje rýchlosť internetu, počítačov, telefónov, množstvo času nám priamo úmerne nepribúda. Moderná technika nám však môže pomôcť ušetriť čas, aby sme ho investovali do inej dôležitej komodity: blízkosti. Lenže namiesto času pribúda skôr počet výhovoriek, keď rôzne výzvy či pozvania odmietam dvoma slovami: Nemám čas! Existuje vôbec východisko z tohto bludného kruhu šetrenia a nedostatku času?

Nie je čas ako čas

Pri hľadaní alternatív môžeme najprv štandardne rozlíšiť medzi časom matematicko-fyzikálnym a časom existenciálnym. Ten prvý typ času je náš nepriateľ, lebo je to čas, ktorý odsýpa a nenávratne preteká pomedzi prsty. Tento čas nám takmer nikdy nedovolí, aby sme sa naplno zrealizovali. Vždy zostane niečo, čo sme ešte mohli stihnúť, doladiť, dopovedať… Svätý Augustín preto dospel až k názoru, že najhlbší smútok človeku spôsobuje práve čas. Všetko sa totiž blíži ku svojmu koncu. Podľa biskupa z Hippo dýcha tento čas akýmsi zúfalstvom.

S týmto časom sa človek snaží bojovať všetkými možnými spôsobmi: skrotiť si ho, vymaniť sa mu, poraziť ho… Tieto pokusy všeobecne označujeme ako premenu času z fyzikálneho na existenciálny. Sú poháňané otázkou, ako si z nepriateľa urobiť svojho priateľa. Pokusov o uzavretie priateľstva bolo a je veľké množstvo, čo od nepamäti dosvedčujú aj rozmanité mytológie. Tie ponúkajú ako riešenie návrat do zlatého veku dávnych mýtov cez bránu prepracovaných rituálov, ktoré mali umožniť človeku vstúpiť do času (veku) bohov. Známy pokus nakloniť si čas poznáme ako jeho zbožštenie v postave boha menom Chronos, ktorý „požiera svoje deti.“ Zväčša sa pritom v týchto prvotných kultúrach čas chápal cyklicky, ako neustály návrat toho istého.  

V kontraste k tomuto väčšinovému cyklickému chápaniu dejín stál židovský pohľad na čas, ktorý sa tu vnímal v zásade lineárne. Dejiny majú svoj začiatok a smerujú k svojmu koncu, pričom pri oboch bodoch je prítomná postava Boha ako pôvodcu aj cieľa dejín sveta. Táto postava však spočiatku zostáva zahalená v hustej hmle až do bodu, keď začína počítať letopočet kresťanstvo.

Plnosť času

Kresťanský pohľad sa vyznačuje tým, že hovorí o plnosti času, ktorá nastáva práve počas prvých Vianoc. Boh vyplnil čas úplne a celkom konkrétne v osobe Ježiša Krista. Vstúpil do nášho času a tým mu dáva dovtedy nepoznaný obsah, zmysel, rozmer. Je pozoruhodné, že nikde v kánonických evanjeliách nevidíme, že by sa bol Ježiš niekam ponáhľal alebo utekal.

Naopak. Keď ho nešťastný otec volá k zomierajúcej dcére, Ježiš nezapne výstražnú sirénu, ale medzitým sa ešte venuje dlhodobo chorej žene, ktorej prípad mohol pokojne pár ďalších hodín počkať. Podobne, keď ho volajú k vážne chorému priateľovi Lazárovi, Ježiš k nemu nebeží hneď, ale dopraje si ďalšie dva dni voľna.

Ježiš teda nenaháňa čas, on je Pánom času a dáva mu nové súradnice, ktoré majú praktický konkrétny dôsledok: pokornú lásku. Práve v týchto súradniciach času, teda v plnom vedomí, že „od Boha prišiel a k Bohu odchádza“, Ježiš pred poslednou večerou urobil zvláštnu vec: umyl svojim žiakom nohy.

Odhaľuje priority

Čas je nám daný na to, aby sme mohli existovať v pravom význame tohto slova. Totiž len existovaním, teda vychádzaním zo seba, môžeme budovať skutočné vzťahy. A práve na to je nevyhnutne potrebný čas. Zo svojej podstaty sa nedá obísť, ak chceme vytvoriť ozajstnú blízkosť. Preto každý pokus nahradiť potrebný čas darčekmi mieri zákonite do prázdna.

Jeden priateľ mi raz poradil, aby som vetu „Nemal som na to čas“ radšej demaskoval pravdivejším výrokom: „Nedal som tomu prioritu.“ Vidím tak omnoho jasnejšie, s kým alebo čím vlastne budujem vzťah.