V hre Čaj u pána senátora hrajú nevidiaci herci s profesionálmi

Cez víkend sa v Slovenskom národnom divadle konala premiéra predstavenia Ivana Stodolu Čaj u pána senátora. Na predstavení sa spolu s hercami SND podieľali aj členovia Divadla Zrakáč, v ktorom účinkujú amatérski nevidiaci umelci.

Pre Divadlo Zrakáč ide už o druhú inscenáciu, ktorú mohli predviesť na doskách štátneho divadla v Bratislave. Prvou inscenáciou bolo predstavenie Ste medzi nami. Ide o autorskú inscenáciu, na ktorej sa režisérsky podieľali aj herci, keďže ide o ich každodenné životy, ktoré prežívajú ako nevidiaci.

Druhá inscenácia je hra od Ivana Stodolu. Dej príbehu sa odohráva takmer pred sto rokmi a zachytáva začiatky demokracie na našom území.

„Prišlo mi nesmierne zaujímavé, že človek, ktorý je slabozraký alebo nevidiaci a je neherec, má potrebu vyjadrovať sa na javisku k politickej situácii a robí to podľa mňa dobre. Politika je téma, ktorú by malo divadlo reflektovať, ale očakáva sa to v profesionálnom divadle. Príde mi o to zaujímavejšie robiť to, keď sa o to pokúša človek, ktorý je nejako znevýhodnený,“ opisuje výber témy režisér Pavol Viecha.

„Pri tomto predstavení sa podarila fúzia profesionálneho divadla, neprofesionálneho divadla, čerstvého absolventa réžie a študentov Vysokej školy múzických umení,“ konštatuje dramaturgička dočasne poverená vedením organizačnej zložky Činohry SND Miriam Kičiňová.

Hlavnými hrdinami príbehu sú Baltazár Slivka a jeho žena. Slivka je predajca rakiev a obchody mu veľmi nejdú. Jeho žena ho však stále tlačí k „lepšej spoločnej budúcnosti“. Slivka nemá žiadne politické ambície, no raz sa náhodou dostane na tajné stretnutie, na ktorom si spomedzi štyroch účastníkov vyberú kandidáta za ich stranu pre voľby. Keďže ide o veselohru, stáva sa ním práve predajca rakiev.

Baltazár sa však nevie pohybovať vo vyššej spoločnosti, preto spolu so ženou absolvujú kurz, kde sa učia, ako správne sedieť pri stole či komunikovať, aby zapadli medzi smotánku. Procesom spoločenskej premeny ich sprevádza profesor ruského pôvodu Lopuškin, ktorého si zahral Ján Gallovič. Medzi ním a amatérskymi hercami bola veľmi dobrá chémia.

Človek zo začiatku ani nespozoruje, že na javisku stoja nevidiaci herci. Pohybujú sa po ňom sebavedome, ako keby naozaj videli. Na scéne ani nevidieť rozdiel, kto vidí a kto nie.

Pohyb na javisku im uľahčuje kobercový pás, vďaka ktorému vedia nevidiaci umelci, kde sa končí pódium a ďalej už nemôžu ísť. Herci z Divadla Zrakáč boli výborne zohratí. Niektorí pôsobia spolu už dlhšiu dobu, iní sa pridali len tento rok.

Keďže ide o amatérske divadlo, členov súboru živia pracovne rôzne povolania. Na scéne sa predstavujú učiteľ dejepisu, masér či absolventka muzikológie. Všetkých spája spoločná záľuba k múzickému umeniu.

Prácu ochotníckych hercov po predstavení pochvaľovala aj herecká diva Emília Vášáryová: „Klobúk dole pred profesionalitou hercov. Keď som prišla, prekvapilo ma, ako všetko presne vedeli, ako dobre boli naučení texty.“ Vášáryová si zaspomínala aj na svoje detské časy, keď ešte ako dieťa chodila s otcom do Levoče a zrakovo znevýhodneným ľuďom hrávala na klavíri.