Vďačnosť či slušnosť? Gramatika kresťana, ktorá nechce zostať len pri ošúchaných frázach

Dnes je už samozrejmosťou ovládať aspoň jeden cudzí jazyk. Pri jeho učení máme skúsenosť, že na začiatku nám účinne pomáhajú frázy. Vychádzajú z najčastejších situácií a učia nás, ako zareagovať – vezmem do ruky knihu a nalistujem kapitoly V obchode, Na letisku, U lekára, V banke… Na začiatok to pomôže. Čím ďalej sa však jazyk učíme a chceme pokročiť, už nám iba frázy nestačia. Okrem slovnej zásoby potrebujeme gramatiku.

A niečo podobné stretávame aj v jazyku medziľudskej komunikácie, ktorý nám často pripadá ako cudzí a nezrozumiteľný. Aj tu nás v úvode podržia naučené frázy. Skôr či neskôr sa však ocitáme v bode, keď slovo fráza použijeme skôr v negatívnom význame: „To je taká fráza, klišé…“

Lebo sme si prestali všímať, čo všetko sa za nimi vlastne skrýva, čo presne pre nás znamenajú. Niekedy nám teda fráza môže pomôcť, kým inokedy nás nepustí ďalej.

A vidíme to aj v duchovnej rovine: hrozí nám, že slová a výroky, ktoré nám možno na začiatku pomohli, voviedli nás do toho pre nás „cudzieho jazyka viery“, sa postupne stanú akousi frázou. Ide o vety typu: Boh je láska! Viera je dar! Vďaka Bohu! Na začiatku nás tieto vety možno nadchli, pomohli nám, pozvali nás na cestu budovania vzťahu. Ale nestali sa pre nás časom len ošúchanými frázami?

Čo ponúka svätý native speaker Lukáš

Preto je prínosné čas od času otvoriť učebnicu kresťanskej gramatiky, Bibliu, a nalistovať kapitolu frázy v praxi. Okrem iných tu natrafíme na zaujímavý príklad zo sekcie: U Lekára…

Ponúka nám ho skúsený lektor sv. Lukáš v 17. kapitole svojej učebnice. Na prvý pohľad z tohto príbehu vyťažíme známu frázu: Pán Ježiš v ňom uzdraví desiatich malomocných, a len jeden z nich sa vráti, aby sa mu poďakoval. A my si z tejto lekcie evanjelia hneď osvojíme frázu vďačnosti. Ako keď malým deťom povieme: „No? Čo povieš, keď niečo dostaneš?“ Učíme ich poďakovať sa, ale naučili sme ich vďačnosti? Naučíme ich frázu „ďakujem“. Čomu ich naučíme? Nanajvýš slušnosti! Tak ako je slušné sa pozdraviť, je slušné sa aj poďakovať. Lenže čo je to potom vďačnosť?

Preto nás svätý „native speaker“ Lukáš v tejto lekcii pozýva hlbšie, kamsi za kulisy ošúchaných fráz – tu sa totiž skrýva omnoho viac. Tu sa ukrýva dôležitá gramatika. Príbeh sa začína nenápadnou poznámkou, že Pán Ježiš vchádzal do nejakej dediny. Už toto je cenná indícia, pozvanie zamyslieť sa. Pretože takmer vždy, keď sa v evanjeliu objaví výraz dedina, naznačuje to nepriateľstvo, nepochopenie či neprijatie ohlasovania Pána Ježiša. Dedina bola totiž symbolom uviaznutia v tradícii. Naproti tomu mesto je v evanjeliu symbolom otvorenosti aj pre nové prvky – dedina nie. Tam skôr platilo pravidlo: Načo zmena? Veď sa to takto robilo vždy! Dedina v dnešnej lekcii je iná – tu vidíme prekvapenie: desať malomocných v dedine. Čo tu nesedí? Toto predsa nebolo možné: malomocní sa v dedine zdržiavať nemohli – oni predsa museli byť mimo spoločenstva!

Pre viacerých exegétov sú preto symbolom: malomocní v dedine sú symbolom človeka, ktorý žije zakotvený iba v náboženskej tradícii. Tradícia a obrad síce priblíži človeka k Bohu, ale zároveň ho drží v bezpečnej vzdialenosti; len pripomeňme, že to bol jeden zo zmyslov a účelov starozákonných obradov – ochrana človeka v komunikácii s Bohom.

Obrad zaručoval bezpečnú vzdialenosť, aby sa človeku nič nestalo, keďže stretnutie s Bohom sa vnímalo doslova ako životunebezpečné. V našom príbehu to je vyjadrené poznámkou, že malomocní zastali zďaleka a kričali. Na jednej strane išli Kristovi oproti, na druhej strane zostali stáť zďaleka.

Živá viera mŕtvych a mŕtva viera živých

A tu vidíme dôležité pravidlá duchovnej gramatiky. Viacerí kresťania sa totiž snažíme dodržiavať obrady, predpisy či prikázania. Ale môže to byť len vonkajšie gesto; len formálne ukotvenie v akejsi tradícii.

Na nedávnom sympóziu o východnej spiritualite ma oslovil citát, podľa ktorého je tradícia „živá viera mŕtvych a tradicionalizmus je zasa mŕtva viera živých“. Sú to tie prípady, keď mi stačí trocha tradície ako dekorácie môjho života podľa hesla: Veď tak sa to patrí! Keďže žijem v priestore, ktorý okrem iných ešte stále nesie aj nálepku kresťanský, okorením si teda život štipkou náboženstva: polnočná svätá omša na Vianoce, výročná svätá spoveď, sobáš v chráme, krst dieťa…

Všetko sú to dobré veci. Ale stačí nám to? Trocha tradičného náboženstva? Bezpečná vzdialenosť: hlavne si Boha nepripustiť príliš na telo – alebo lepšie povedané na dušu. Lenže na efektívne ovládanie jazyka viery tento postoj nestačí. Takýto jazyk je mŕtvy, je to „mŕtva viera“: my živí však potrebujeme jej živú verziu.

V lekcii evanjelia preto vidíme jednu zaujímavú vec: Kristus očistil desiatich malomocných, ale úplne sa uzdravil len jeden z nich. Desať očistených, a iba jeden uzdravený. Desať ľudí si išlo splniť povinnosť, deväť z nich išlo vykonať iba obrad. Len jeden z nich mal podľa Ježišových slov skutočnú živú vieru. A toto je veľmi zvláštne. Ja by som totiž povedal: Ale veď bol len slušný – prišiel sa poďakovať.

A predsa mu Kristus nehovorí: „Tvoja slušnosť ťa uzdravila.“ Pán Ježiš mu povie: „Tvoja viera ťa uzdravila.“ Čo ho uzdravilo? Uzdravilo ho to, že sa vrátil, aby nadviazal vzťah s Darcom. Toto je viera v jazyku evanjelia: je to vďačnosť – pohľad, ktorý od daru prechádza k jeho skutočnému Darcovi. Toto je gramatika kresťana, ktorá nechce zostať len pri ošúchaných frázach. Tie pomôžu na úvod, ale nepustia nás ďalej, alebo presnejšie povedané: bližšie.