Saturnálie – rímske „Vianoce“

„Počas môjho týždňa sú vážne veci zakázané, žiadne obchody a remeslá nie sú povolené. Pitie, hluk, hry a kocky, menovanie kráľov a hodovanie otrokov, spievanie nahý, tlieskanie rozvášnených rúk, občasné hodenie spitých tvárí do ľadovej vody – to sú funkcie, ktorým predsedám.“

Týmito slovami vymysleného rozhovoru medzi titánom Kronom a jeho kňazom vysvetlil grécky satirik Lucian (cca 120 až 200) zábavu spojenú s rímskym sviatkom saturnálií (po latinsky Saturnalia), ktoré začínali 17. decembra a venovali ich bohovi Saturnovi. Jeho doménou bolo poľnohospodárstvo a najmä osievanie polí. Rimania si pripomínali ukončenie zimných poľnohospodárskych prác, oziminy už klíčili a ľudia žili v očakávaní dobrej úrody na ďalší rok. Chlebodarcu sa patrilo poriadne osláviť a to, čo nasledovalo, sa dá najlepšie charakterizovať ako bujarý karneval. Rímsky básnik Catullus (1. stor. pred Kr.) ich nazval „najlepšie dni“. Mnoho prvkov rímskych osláv sa prenieslo aj do našich Vianoc a osláv Nového roku.

Naše vedomosti o saturnáliách sú útržkovité, ale priebeh sviatkov sa dá rekonštruovať v istých rysoch. Chýba nám ucelený opis a informácie o nich sa nachádzajú v množstve prameňov. Zaujímavé sú Martialove (1. stor. po Kr.) epigramy (krátke satirické básne) a asi najcennejšie je dielo Saturnalia od Macrobia z 1. polovice 5. storočia po Kristovi, kedy sviatok pomaly mizol v novom kresťanskom a post-rímskom svete.

Saturnálie bezpochyby patrili k najobľúbenejším sviatkom Rimanov. V tých dňoch ustali všetky pracovné činnosti, zatvorili sa aj súdy, ktoré mali dohliadať na dobré fungovanie spoločnosti a došlo k uvoľneniu morálky a noriem. Zvyčajne distingvovaní Rimania si vyzliekli svoje fádne biele tógy a nahradili ich farebným oblečením, ktoré počas roka nosili len pri súkromných večerných oslavách. Zábava bola vyhradená pre všetkých, a tak aj otroci mali voľno zo svojich povinností a mohli hovoriť a robiť, čo sa im zažiadalo. Ešte v dávnych republikánskych časoch sviatok trval len jeden deň, ale roztopaš si pýtala svoju daň a nakoniec sa natiahol na celý týždeň a končil 23. decembra takmer v predvečer zimného slnovratu, ktorý podľa Juliánskeho kalendáru pripadal na 25. decembra.

Pôvod sviatku

Podľa rímskej mytológie Saturn bol bohom starých zlatých čias, keď ľudia žili v hojnosti a bez námahy si užívali plody zeme. Ľudia sa nedelili na slobodných a otrokov a nemali ani podelenú zem do vlastníctva. Sviatky prinavracali bezstarostné zlaté časy, dalo by sa povedať utópiu. Saturn mal aj temnejšiu stránku. Bol rímskym ekvivalentom gréckeho titána Kronosa, ktorý požieral svojich synov, až ho Diova matka Rhea prekabátila a neskôr Zeus zvrhol svojho otca a zabil ho. Podľa rímskych tradícií Saturn žil v exile v Itálii, kde naučil ľudí poľnohospodárstvu. Ľudské obete však s ním zostali spojené a podľa legiend mu dávni obyvatelia Latia prinášali telá a hlavy išli k Hádovi do podsvetia. Až im Herakles jedného dňa vysvetlil rozdiely v zradnom gréckom prízvuku a šmahom ruky sa z tiel stalo svetlo, takže Rimania začali používať sviece, masky na tvár a figúrky počas slávností.

Najstarší chrám v Ríme na fóre bol zasvätený práve Saturnovi a sviatky siahajú hlboko do minulosti. Ich podoba sa postupne menila. Najprv išlo o jednoduchú a striedmejšiu náboženskú slávnosť, ale po katastrofálnej Bitke pri Trasimenskom jazere v roku 217 pred Kr. sa do nej zaviedli grécke prvky verejnej obety, hostiny a bláznivej zábavy. V čase hroziacej katastrofy počas Druhej púnskej vojny sa týmto štýlom Rimania uvoľnili a zároveň mohlo ísť aj o naklonenie priazne hlavného púnskeho boha Ba´al Hammona, ktorý bol ekvivalentom Saturna. Rimania mali tendenciu uctievať bohov svojich nepriateľov, aby si získali ich priazeň.

Priebeh sviatku

17. decembra sa v Saturnovom chráme v Ríme konali obety a jeho soche sa rozviazali vlnené povrazy okolo nôh, aby sa mohol zúčastniť veselia. Rímski senátori niesli obraz Saturna po fóre a usadili ho na ležadlo, čím sa symbolicky zúčastnil hostiny. Potom nasledovala verejná hostina pre všetkých. Na ľudí sa doslova sypali ďatle, figy, sušené ovocie a orechy. V nasledujúce dni sviatok nabral privátny charakter.

Bohatší obetovali prasiatko alebo ho darovali svojim priateľom. Po celom meste sa konalo množstvo súkromných osláv, víno tieklo potokom a všetci nosili plstené čiapky typické pre prepustených otrokov. Aj cisár. Čiapka bola symbolom rovnosti a evokovala dávnu utopickú spoločnosť. Zároveň sa celá spoločnosť obrátila akoby naruby. Bohatí si menili šaty so svojimi otrokmi, obsluhovali ich pri stoloch, ľudia si robili žarty, hrali rôzne hry, spievali a tancovali. Hazard bol povolený na verejnosti a hrali kocky „o fazuľky“, lebo o peniaze v dávnej minulosti nešlo.

Saturnálie boli dôvodom na cestovanie za rodinou a priateľmi. Rimania si posielali listy, v ktorých pozývali svojich drahých na návštevu. Už od začiatku decembra panovalo vzrušenie a pomaly sa chystali na oslavy vyzdobovaním domov a prípravou jedál. Dokonca vojaci sa snažili získať dovolenku, aby mohli pozrieť svojich rodičov. V širších rodinách sa vybral vládca saturnálií (Saturnalicius princeps), ktorý dával príbuzným bláznivé úlohy a bez reptania ich museli plniť. Aj keby išlo o spievanie v adamovom rúchu pred 200 ľuďmi.

Osobitnou kapitolou bola výzdoba domov a verejných priestranstiev. Používali rôzne zelené vetvičky, plietli vence, girlandy a zelenou sa vyjadrovala budúca úroda, nový život, ktorý mal prísť po najkratších dňoch v roku. Podľa Macrobia saturnálie boli aj sviatkom svetla, ktorý mal priviesť zimný slnovrat. Všade boli sviece a lampy. Čo najviac. Bolo to pekné a praktické zároveň, lebo ulice a domy boli dostatočne osvetlené.

K saturnáliám neodmysliteľne patrili dary. Páni dávali svojim otrokom a chudobnejším členom rodu víno, jedlo a občas aj niečo luxusnejšie. Dary si dávali všetci navzájom. Najčastejšie išlo o sviece a voskové či terakotové figúrky, ktoré symbolizovali mytologické ľudské obety Saturnovi. Konali sa aj akési tomboly s darmi. Martial napísal: „V tomto čase, keď sa jazdci a senátori predvádzajú v neformálnom oblečení a aj cisár nosí čiapku oslobodenca… prijmi dar, ktorý si si vylosoval, či už od chudobného, alebo bohatého človeka.“ Zároveň spomenul okolo dvesto rôznych darov. Veľmi cenené boli vykŕmené prasiatka, hrdličky, sklené poháre, kadidlo, hracie kocky zo slonoviny. Senátor alebo človek z vyšších vrstiev mohol darovať aj zlatý prsteň, čím obdarovaného povýšil do jazdeckého stavu, ak mal zodpovedajúci majetok, a otvoril mu kariérne možnosti v administratíve a vojsku. Skvelý dar na saturnálie.

Keď sa Statius vracal domov z oslavy v paláci cisára Domitiana, opojený vínom dal svoje dojmy do veršov: „Kto môže spievať o tom predstavení, o nespútanom veselí, o hostinách a o hojných prúdoch vína? Ach, teraz omdlievam a opitý tvojím nápojom sa konečne vlečiem spať. Koľko rokov bude trvať táto slávnosť! Nikdy vek nezničí taký svätý deň! Kým trvajú kopce Latia a otec Tiber, kým bude stáť tvoj Rím a Kapitol, ktorý si navrátil svetu, slávnosť bude pokračovať.“