Ako sa dá dnes cestovať po Európe? Martin Leidenfrost pozná odpoveď

Aj svoju tlačiareň ťahám so sebou, pri papierovaní sa mi zíde. Dva dni na cestách je v korone dlhé obdobie.

Čoraz častejšie sa ma pýtajú, ako je možné, že v týchto lockdownových časoch neúnavne jazdím po Európe. Dá sa to, odpovedám s dlhým povzdychom, lenže z mojich reportérskych ciest sú bezsenné slalomy. O cieľoch a trasách už nerozhodujem ja, ale päťdesiat európskych vlád. Neplatí ani žiadna všeobecná náuka o farbách, pre Talianov predstavuje „žltá zóna“ túžbu (otvorené kaviarne), pre Rumunov hrôzu (vysokoriziková krajina) a v srbskom semafore som spoznal mne doteraz neznámu farbu – tmavo fialovú. Už aj kompas slúži inak. Jedna z mojich koronových ciest ma zaviedla do Prahy a súčasne do Srbska. Pýtate sa, či nie som na hlavu, že to leží v úplne opačných smeroch? Moja odpoveď znie: Normálne hej, lenže aj svetové strany sú už zrušené.

Základom sú informácie. Štáty síce zavádzajú obmedzenia ako v časoch vojny, väčšinou však nie sú schopné o tom včas a presne informovať. Nepomôže mi, že viem čítať v desiatich až dvanástich jazykoch. Webstránka slovenského ministerstva zahraničných vecí je pre začiatočníkov relatívne v poriadku, stránka môjho rakúskeho ministerstva je národnou hanbou. Pre niektoré krajiny sú pokyny tak aktuálne, že stále ohlasujú letné uvoľnenie opatrení. Raz v živote si človek povie: Teraz aspoň viem, na čo máme tých 82 veľvyslanectiev po celom svete – a zistí, že na nič.

Ja ale potrebujem spoľahlivé informácie. Zamiloval som si stavovskú organizáciu, ktorej som nikdy nebol členom – Obchodnú komoru Rakúska. Iba na wko.at sa dozviem, aké hraničné priechody Kosova sú v akých hodinách otvorené, aké služby dennodenného života sú k dispozicii a či sa dá v danej krajine vôbec ubytovať. Od určitého stupňa lockdownovej tvrdosti totiž také prenocovanie v krajine už neprichádza do úvahy. Niektoré krajiny sú pre našinca úplne uzavreté, väčšina z nich je na severe.

Cestovateľským šekom našich čias je PCR-test. Ten je veľmi drahý, preto sa snažím dostať s jedným testom do viacerých krajín a ideálne ešte aj bez trčania v karanténe späť do Rakúska. Mám na to 72 hodín. Od toho sa musí odpočítať dĺžka dňa, počas ktorého čakám na výsledok. Jedna z mojich vzoriek bola hraničným prípadom, museli ju „ešte raz hodiť do stroja“, takže som mohol vyraziť až nasledujúci deň. Tým, že väčšina krajín akceptuje maximálne 48-hodín staré testy, je okno príležitostí dodatočne zúžené.

Moja typická cesta začína tým, že za úsvitu vyrazím na tichučké viedenské letisko a zaparkujem vo vždy prázdnom kútiku „Kiss & Go“. Nelietam nikam, pre mňa dostupné nízkonákladové spoločnosti od novembra prakticky ukončili činnosť. Prichádzam sem na výter k DDr. Mustafovi, ten má v letiskovom Office parku 3 svoje vysokovýkonné odberné miesto. Z tohto prekliateho miesta mi nebude chýbať nič, možno s jednou malou výnimkou: je to lahodný štajerský dialekt mladej pisateľky dát. Ten dialekt nie je nijako pekný, „Kamenno-štajerčania“ („Stoasteirer“) premieňajú každé nevinné o na dlhé tmavé trojhlásky, ale je to vyvrcholenie sedliackej írečitosti, zahreje to medzi skafandrami srdce. Ona musí moje dáta každý raz vždy znova a znova ručne zadať. Modernejší nie sú, ale ťuká rýchlo, užívam si tú chvíľu. Vždy tam poviem ten istý vtip: „Neponúkate hromadnú zľavu?“ „Kde je vernostný program pre zákazníkov?“. A ona sa vždy smeje ako prvýkrát.

Pred predným sklom auta je rozložený môj zbrojný arzenál. Celkom hore leží môj čerstvý PCR. Potom moja „vyhláška pendlera“ zo Slovenska, moje „vyslanie“ z Rakúska, registrácie môjho vstupu do rôznych krajín a regiónov (Sicília), raz za čas špeciálne zdravotné poistenie na Covid (Ukrajina), zakaždým rezervácie hotelov. Ak by to nestačilo, mám na zadnom sedadle rozsiahlu dokumentáciu toho, že cestujem pracovne. Aj svoju tlačiareň ťahám so sebou, pri tom papierovaní sa mi zíde. Byť dva dni na cestách, je v časoch korony neprehľadne dlhé obdobie. Medzitým nejaká vláda dozaista zmení svoje predpisy.

Ku každej novej hranici sa približujem s úzkosťou v srdci. Občas celkom zbytočne, inokedy aj oficiálne uzavreté štáty nemajú nikoho na hranici. Najdlhšie ma nechali čakať Maďari na svojich vonkajších hraniciach EÚ, nie kvôli korone, nie kvôli stresu, z princípu. Najostrejšie ma oslovil chorvátsky pohraničiar: „Ak prekročíte 12 hodín na tranzit, zaplatíte pokutu 8000 kún. A do Záhrebu nesmiete odbočiť, chápete!?“ Vo väčšine prípadov ale platí, že sa colníci pri tom minimálnom počte osobných áut tešia každej návšteve. Jeden Ukrajinec začal veselo hádať moju profesiu: „Duchovný? Playboy? Aha, novinár.“ Jeden Srb mi poskytol rozsiahle poradenstvo o tom, ako môžem z môjho tranzitu cez Srbsko vyťažiť čo najviac spánku. Spánok je vôbec veľkou témou. Taký slalom s jedným PCR-testom ide vždy na úkor spánku.

Starobylá mapa Európy je neplatná, v mojej hlave sú z nej masívne múry s nenápadnými dierami, ktoré sa doslova každú hodinu otvárajú a zatvárajú. Do Slovinska sa mi napríklad vôbec nechcelo ísť, niekedy tam žiadali maximálne 24-hodínový PCR-test, ale keď mi žena do slobodného Švédska esemeskovala, že Slovinsko bude akceptovať antigénové testy, okamžite sa mi zjavil slovinský plán. Moja ďalšia cesta mala viesť cez Švajčiarsko do Francúzska, istú chvíľu to bol najvoľnejší pruh. Francúzsko však práve sprísnilo, aj Švajčiarsko plánuje veľké zavretie a prísny zákaz vychádzania po 18-tej večer, čím tak či tak znižuje príťažlivosť mar­seill­ských, teraz už piaty mesiac zavretých kaviarní. V tom istom oka­mi­hu sa mi však otvorilo Česko a podľa Obchodnej komory Rakúska by som sa odrazu dostal až do dlho neprístupného Moldavska. Ak sa ministri zdravotníctva štyroch štátov po mojej trati dovtedy nerozhýbu, sedím možno už pozajtra vo svojom obľúbenom bufete na kišiňovskom trhu. Alebo niekde inde. Možno doma.

Takže nejako tak. Ja jazdím a jazdím, kým sa dá niekde prejsť, jazdím ďalej. Nie je to zrovna sranda, no vnímam každú prekročenú hranicu ako malý triumf. Chcem byť svedkom tejto doby.