Normálne je nemyslieť. O zmysle kritiky v našej dobe

Kritika aj od človeka, o ktorom sme presvedčení, že je hlupák, váži viac ako pochvala od toho, koho rešpektujeme. Prečo? Reagovať výrazne na negatívne stimuly človeka kedysi chránilo pred hocijakou nepríjemnosťou, napríklad smrťou. Evolúcia, skrátka, uprednostňuje tých, ktorí pohotovo a mohutne reagujú na negativitu.

Primeraná – čo v tomto prípade znamená silná – reakcia na kritiku je základom prežitia, nielen toho fyzického. Jürgen Habermas ukázal vo svojej klasickej knihe Štrukturálna premena verejnosti z roku 1962, ktorá nedávno vyšla v druhom českom vydaní, že rodiskom modernej verejnej sféry bola práve kritika. Tento rok vydal tento posledný žijúci velikán nemeckej filozofie esej Nová štrukturálna premena verejnej sféry a deliberatívna politika. Tu si kladie otázku, ako veľmi sa pod vplyvom nových médií premenila demokracia.

O čo v prípade týchto dvoch štrukturálnych premien vlastne ide? Pozrime sa najskôr na tú prvú. Tá je spätá so skokovým nárastom gramotnosti počas osemnásteho storočia a s menom Immanuela Kanta. Ten nazval osvietenstvo dobou kritiky, dobou preto naskrz negatívnou. Osvietenstvo totiž nespočíva v hromadení nových informácií. Platí opak. Poznanie netreba rozširovať, ale obmedzovať. Najcennejšie je vedieť, čo neviem. Ak totiž nevieme, že nevieme, dopúšťame sa ľahšie skazonosných činov, ako keď vieme, že nevieme.

To Kant vzťahoval na vieru, a pritom zopakoval to, čo nebolo prekvapujúce: Keď verím, neviem. Človek, ktorý tvrdí, že verí napríklad v kresťanského Boha, netvrdí, že vie, že tento Boh existuje. Viera je viera, nie poznanie. Lenže táto banalita nebola po celé stáročia zjavná. Nielen Kant, všetci osvietenci si všímali to, že ľudia rozpútavajú vojny pre niečo, o čom sa mylne domnievajú, že majú objektívne poznané. Kant preto vysloví známu, ale napriek tomu prevratnú vec. „Musel som obmedziť poznanie, aby som urobil priestor pre vieru.“

Vplyvy tohto pochopenia sú filozofické aj politické. Ak človek vie, že nevie, ťažšie povstáva proti nepriateľovi. Tá istá reflexivita môže zhatiť hocijakú svätú vojnu. Z ľudskej sféry tým mizne metafyzický zápal pre pravdu a spásu a svet stráca dramatickosť. Za omyl vás nikto neupáli. Ale ani pravda už nie je to, čo bývala. Nevzťahuje sa ku krajným otázkam. Existuje Boh? Máme sa chystať na posledný súd? Ťažko povedať, ale ak chcete a môžete, verte; ak nie, tiež dobre. Ale hlavne: ani jedným neobťažujte druhých.

Zabudnite na kritické myslenie

Prirodzene, nejde iba o filozofov, v tom istom čase sa uskutočňuje sociálna premena. Gramotnosť preniká spoločnosťou, dokonca vzniká výraz pre obsesívne čítanie, pre „čitateľskú besnotu“ (Lesewut). Tieto zmeny ústia do novej podoby slobody, na osobnej i občianskej rovine. Práve pre tú druhú je kľúčové, že človek vie čítať, debatovať a vie, že všeličo nevie (a vedieť nemôže). Toto súvisí s najvyšším nárokom na človeka, s myslením.

Vieme však, čo to je – myslieť? Začnime kriticky, teda pri tom, kde býva problém. Kant si v úvahe Čo je osvietenstvo? z roku 1784 všíma to, že normálne je nemyslieť. Najčastejšie nám chýba odvaha, navyše sme leniví. Preto si obstaráme radcu. „Dôstojník hovorí: Nepremýšľajte, ale exercírujte! Finančná rada: Nepremýšľajte, ale plaťte! Duchovní: Nepremýšľajte, ale verte!“ Kant nabáda, aby sme sa oslobodili od tejto nesvojprávnosti. Akoby vyzýval na to, čo nazývame kritickým myslením.

Až na to, že nemecký osvietenec tento výraz nikdy nepoužil. Náhoda to nebola. Spomínané spojenie, ktoré na verejnosti opakujeme donekonečna (aké príznačné!), nemá zmysel. „Kritické“ znamená „rozlíšené“, myslieť bez rozlišovania nemožno, a preto nemožno myslieť nekriticky. Samo spojenie „kritické myslenie“ je symptómom toho, že povstali prefíkané verzie nekritickosti. Prefíkané preto, že sa tvária, akoby dokonale stelesňovali osvietenský ideál. Pritom sú samy výrazom márnych rozlíšení.

Kant hovorí: Myslite za seba samého, nedajte si radiť! Dnešný kouč kritického myslenia hovorí: Myslite kriticky, takže si dajte poradiť od odborníkov! Kant vyzýva na radikálnosť, dnešní propagátori kritického myslenia na konformitu. Ale nemajú naši koučovia pravdu? Vari toho veľa nevieme? Vari nám nezostáva nič iné, len si dať poradiť?

Iste, ak sme chorí, ideme k lekárovi. Ale posledné slovo musíme mať aj tak my, napriek našej neznalosti. Naše poznanie je síce z odborného hľadiska žalostne obmedzené, ale aj jedinečné a nezastupiteľné. My sme tí, ktorí poznajú svoje telo z prvej perspektívy, my zaň nesieme poslednú zodpovednosť. Že toto „myslenie za seba samého“ často dopadá zle? Pravda, záruku bezchybnosti nám nikto neponúka. Lenže slobodný možno byť len takto – bez záruk a s vedomím nevedenia.

„Feedback is a gift“

Kým tú prvú sociálnu premenu sprevádza nárast čitateľov, súčasnú transformáciu vystihujú, ba vytvárajú autori. Tými sme my všetci. Sociálne siete umožnili všetkým písať, utvárať tým verejnosť, byť komentátorom verejného diania. Ak sa osvietenský dôraz na myslenie zvulgarizoval do hesla „kritické myslenie“, s kritikou, ktorá kedysi podľa Habermasa ustanovovala verejnú sféru, to nedopadlo lepšie. Jej postkritická verzia nesie meno spätná väzba, feedback, a napríklad vďaka investorovi Warrenovi Buffettovi zľudovel obrat „feedback is a gift“ – spätná väzba je dar.

Aký je rozdiel medzi klasickou kritikou a „feedbackom“? V dobe, ktorá sa emancipovala od aristokratického dvora, bol kritik kľúčovou postavou. Do mnohosti vnášal nový typ poriadku, poriadok spočívajúci v súdnosti a vzdelaní. Nebol to poriadok aristokratický, ale poriadok, ktorý mohol z princípu utvárať každý. Podmienkou bolo vzdelanie a dlhodobé kultivovanie vkusu a súdnosti. Nie je náhoda, že Kant odmietol vetu De gustibus non est disputandum, O vkuse sa nedá dohadovať. To sa, samozrejme, dá, a isteže má niekto lepší a niekto iný horší vkus.

Tvrdiť, že súdy o krásne sú čisto subjektívne, popiera podľa Kanta samu ich podstatu. Keď o niečom poviem „Je to krásne“, myslím tým, že to za krásne považujú aj ostatní. Povedať „Je to krásne, akurát to všetkým pripadá ohavné“ nedáva zmysel. Súd má zo svojej podstaty všeobecný nárok. Tvárime sa, že to nevieme, ale najskôr to tušíme. Azda preto je na Facebooku, v domovine všetkých postkritických kritikov, tlačidlo „páči sa mi to“. Taký emotikon už všeobecný nárok neprezentuje. Nevyjadruje nič iné iba emóciu samu osebe.

Kým prvá transformácia schladila absolútny nárok na pravdu a nepravdu a vďaka tomu vytvorila priestor na diskusiu, tá druhá ho vrátila do hry, ale oslobodila od myslenia. Novým zápalom, hoci nie metafyzickým, ale, povedzme, napríklad terapeutickým, sa rozhorel vlastný názor či pocit. Na to má každý nárok, a kto kritizuje niečie vyjadrenia, býva označovaný za ukrutnú bytosť riskujúcu ranené city, napadajúcu vlastne celú osobnosť.

A čo kritik? Plače…

V novembri sa v nemeckom Bonne konalo medzinárodné sympózium tematizujúce otázku, čo s kritikou v dobe, ktorá je vyčerpaná nutkavým sklonom k feedbacku. O pozoruhodný zážitok sa zaslúžila americká umelkyňa a aktivistka Cassie Thorntonová. Do sály posadila japonského performera Mičijasua Furutaniho. Ten síce reprezentoval postavu kritika, ale nerečnil z pódia. Sedel medzi divákmi. Navyše nič nehovoril. Usedavo plakal.

Plačúca osoba v publiku mala upozorniť na to, že kritik nevie viac ako prostý divák. Kritika by sa navyše mala otvárať pre nové polohy, mala by byť empatická. Nakoniec, keď si zadáte do vyhľadávačov heslo Prečo za spätnú väzbu kritika neďakovať (ani zo slušnosti), medzi prvými odkazmi nájdete tipy, ako sa s ňou vyrovnať a prečo toľko bolí. To nie je nepochopiteľné. Nikdy v dejinách človek nečelil toľkým ohlasom na svoje bytie ako dnes. Zľahostajnieť voči sústavnému feedbacku je podmienkou toho, aby sa existencia nevyčerpávala v snahe zapáčiť sa druhým.

Vydať sa cestou plačúceho kritika, pestovať empatiu a uisťovať sa o všeobecnej zraniteľnosti, je napriek tomu slepá cesta. Nie že by empatia nebola podstatná. Ale vciťovanie sa do druhého nesmie vyústiť do rezignácie na vlastné stanovisko. V tom prípade by nám totiž nezostalo nič iné, iba sa dať druhým dojať, ideálne si aj poplakať. Možno mu tým urobíme dobre.

Lenže, čo keď v tradičnej kritike nešlo o kritika ani o kritizovaného? Nie je podstatnejší priestor, ktorý vzniká medzi nimi? Kant bol za to, že týmto priestorom je všeobecnosť, ktorá nám umožňuje prekročiť obyčajné city a treba niečo aj vymyslieť, vymaniť sa zo seba samého. Podmienkou tohto priestoru je vedieť formulovať vlastné stanovisko, nielen cítiť, ale aj argumentovať a vidieť slabiny vlastné aj druhého – a nerúcať sa pod ťarchou tohto poznania.

Osvietenský étos zostáva neprekonaný. Kritika nespočíva v priznaní „ja to takto cítim“, ale v intelektuálnom úsilí, ktoré vytvára verejnosť, teda diskutujúca obec. Až keď sme schopní v nás samých obsiahnuť viac pozícií, odlíšiť ich a zhodnotiť ich, stávame sa súdnymi a až potom môžeme s druhým zmysluplne diskutovať. Dôraz na empatiu bez súdnosti je klamná cesta k tomu druhému.

Vďaka – a teraz vypadnite

Keby sme sa na kritiku pozreli z tohto uhla, naša obsesia s hodnotením by poľavila. Azda by sme si uvedomili, že súdna kritika stojí na práci, ak nie drine, a znalosti, a v tom prípade je rovnako náročná, ako výnimočná. Zistili by sme, že normálne je druhému feedback neponúkať. Väčšinou nám k tomu chýba všetko potrebné: kritický talent, poznanie o druhom, o jeho podmienkach a zámeroch.

Nič to nemení na tom, že do akej miery myslíme, kritizujeme, teda niečo cibríme, presnejšie: cibríme seba samého. Myslenie nás nerobí silnejšími. Skôr získavame schopnosť jemnejšie uchopiť skutočnosť a kultivovať poznanie toho, v čom všetkom sa môžeme mýliť. Kto myslí, je ochotný znášať neistotu.

Čo že je teda vlastne myslenie? Kant v Kritike súdnosti navrhuje jednoduchú skupinu otázok, ktorá overuje, či sme sa vôbec zamysleli. Keď myslíme, vieme si negatívne odpovedať na tieto tri otázky. Nie je moje stanovisko výrazom emócií či ctižiadostivosti? Nezabudol(a) som dostatočne a spravodlivo zohľadniť hľadisko druhého? Neobhajujem niečo, čo je vnútorne sporné?

Thomas Bernhard tvrdil, že základom všetkého dobrého je ignorovať potlesk aj hanu. A Jean Cocteau povedal: „Čo vám vytýkajú, to si pestujte, to ste vy.“ Ani jeden výrok nie je v rozpore s dôležitosťou kritiky. Kritika totiž neslúži na to, aby sme od svojho zámeru upustili. Jej miesto je inde. Vstupuje do toho, ako robíme niečo, pre čo sme sa rozhodli, napríklad s nápadnou ľahostajnosťou voči chvále i hane. Rozhodnutie je svojvoľné, ale sám výkon už ladíme podľa hlasov vybraných kritikov. Slobodní sme za seba, ale dobrí vďaka citlivosti k druhým.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.