Rozhovor s biskupom Václavom Malým. Pýtali sme sa ho na tie najjednoduchšie veci ohľadne Vianoc

Boh sa dáva poznať nielen v nejakom tušení, ale v konkrétnom mužovi, o ktorom máme správy. Tá tradícia prešla až do našich čias a my vďaka nej vieme, kto a aký je Boh. Teda, že je dosť veľký, aby sa stával dosť malým, hovorí vo vianočnom rozhovore pre Štandard pražský biskup Václav Malý.

Začnime na prvý pohľad jednoduchou otázkou: Čo sú to Vianoce?

Vianoce sú predovšetkým pripomenutím toho, kto je to Ježiš a tiež toho, že sa narodil v Betleheme. Vtedy sa znovu zamýšľam nad tým, čo pre mňa Ježiš znamená.

A čo pre vás znamená to, že sa Ježiš narodil v Betleheme?

Že Boh vstúpil do našich dejín. Že nie je iba nad dejinami, ale že do nich vstúpil v osobe Ježiša. Znamená to, že berie vážne našu telesnosť, našu ľudskosť. Toto spojenie duchovného a telesného je pre mňa veľmi dôležité.

Mohli by ste viac rozvinúť, čo znamená, že Boh berie vážne našu telesnosť?

Telo nie je niečo, čo je mimo Božieho záujmu. Človek je duša a telo. To znamená, že človek sa môže upínať na Boha nielen v duchovnej oblasti, ale ako celý človek aj so svojou telesnosťou. Boh prijíma celého človeka, nielen jednu jeho časť.

Prečo musel Boh prísť na svet v takých podmienkach, v akých prišiel, čiže v Betleheme, kde preňho nebolo miesto nikde inde, len v maštali či jaskyni?

Boh nepotrebuje oslňovať. On prichádza často v tichu, nenápadnosti. Zároveň Boží príchod potrebuje aj určité zrenie. Človek sa rodí, dospieva, potom je dospelý, napokon umiera a Ježiš neprekračuje žiadny moment ľudského života. Preto je zrodenie v Betleheme také dôležité. Navyše je to spôsob, ktorý je veľmi obyčajný, veľmi prostý.

Nebolo by vhodnejšie, ak by Boh prišiel na svet v nejakom paláci, alebo aspoň na vhodnejšom mieste ako v maštali?

Nie. Pre mňa je presvedčivé práve to, že prišiel takýmto spôsobom, ktorý je chudobný, prostý, ktorý na seba neupozorňuje. Je dôležité – a pastieri to pochopili –, že v dieťati začali oslavovať to, čo im bolo zvestované. Prišli aj mudrci z východu, ktorí sa nepohoršili nad dieťaťom v chudobe. Aj to je dôležité posolstvo Vianoc. Palác je len pre niektorých, človek tam má ostych, zatiaľ čo tu môže človek prísť priamo k tomu najväčšiemu tajomstvu a záleží len na ňom, či v tej obyčajnosti rozpozná Božie tajomstvo.

Obyčajnosť však často zahalí to pekné a vzácne. Ako sa v nej dá vidieť podstata?

To je naša chyba. Boh nepotrebuje vo svojom vstupe do ľudských dejín honosnosť, niečo, čo je na prvý pohľad zrejmé. Samozrejme, dejú sa rôzne zázraky, ktoré človeka upútajú, ale väčšina Božieho pôsobenia v našom živote sa odohráva tichým, nenápadným spôsobom. Záleží na človeku, akú ma citlivosť a ako je vnímavý na Božie pôsobenie. Je častou chybou nás kresťanov, že čakáme len niečo, čo je zrejmé hneď na prvé stretnutie.

V niečom sa tomu podobá aj dnešná doba. Ja si na Vianoce vždy spomeniem na anketu, ktorú som videl pred mnohými rokmi v televíznych novinách, kde politici odpovedali na otázku, čo pre nich znamenajú Vianoce. Ich odpoveďou bola najčastejšie kapustnica a darčeky. Možno sú to pritom veci, ktoré nás dnes oberajú o podstatu Vianoc. Ako sa dá v hmle dnešného sekulárneho sveta objaviť podstata Vianoc?

Vianoce sú pre nás predovšetkým veľkým darom, keď si uvedomujeme, že Boh vstúpil do dejín v osobe Ježiša Krista a, že je to veľký dar. A keďže sa na Vianoce obdarúvame, môžeme si uvedomiť aj veľký dar svojho života, veľký dar toho, že sa o niekoho môžem oprieť. To nie sú, samozrejme, veci. Povedal by som, že Vianoce sú sviatkom darov, nie darčekov. Tie sú síce pekné, ale Vianoce nie sú o darčekoch, ale o dare. O dare života ako takého, dare priateľstva, dare blízkosti. Zdá sa mi, že takto je možné priblížiť zmysel Vianoc aj ľuďom, ktorí sa nehlásia ku kresťanskej tradícii.

Aj mnohí sekulárni ľudia povedia, že sú to sviatky pokoja, ale už sa nedokážu dostať ďalej za to. Ako sa dá neveriacim ľuďom sprostredkovať, že za tým je ešte niečo viac?

Predovšetkým tým, ako to človek sám prežíva. A veľmi trpezlivo tiež zdôrazňovať, že Vianoce sú sviatkami svetla a my predsa potrebujeme svetlo pre život, aby sme lepšie videli samých seba a zmysel svojho života. Aby sme lepšie videli okolo seba. A to svetlo pre nás je Ježiš, ktorý ukazuje životnú cestu a ukazuje, kto a aký je Boh. Myslím, že keď človek rozoberie tajomstvo svetla, tak sa tým tiež môže priblížiť k tajomstvu Vianoc.

Čo robiť a čo nerobiť počas vianočných sviatkov, aby sme sa neodpútali od podstaty Vianoc?

Predovšetkým si vytvoriť čas byť s blízkymi a skutočne sa s nimi rozprávať. Nekomunikovať len cez televíziu, alebo cez internet a zároveň navštíviť ľudí, na ktorých nám záleží. Prejaviť ľudskú blízkosť, to je počas Vianoc dôležité, pretože slávnosti niekedy, paradoxne, zakrývajú ľudskú blízkosť. Ideme od stretnutia k stretnutiu a v podstate na seba ani nemáme veľa času. Myslím, že by sme mali venovať viac času druhým. Nielen tým, že im dáme darček, ale aj tak, že ich budeme viac vnímať, hovoriť s nimi.

A čo nerobiť?

Človek by si mal odpočinúť. Nemusí nejako extra dumať nad tým, čo ho zase čaká v práci (úsmev). Na druhej strane by bola škoda, ak by sme strávili sviatky len pri televízii, alebo na internete. Omnoho dôležitejší je priamy ľudský kontakt. Nič proti televízii, proti pekným programom a internetu, ale predsa len by mala prevážiť ľudská komunikácia a prijatie ľudskej blízkosti ako veľkého daru.

Mnohí ľudia sú z rôznych dôvodov sami?

Áno, takých ľudí je mnoho a my to často ani nevnímame. My, ktorí chceme vnímať kresťanský zmysel Vianoc, by sme mali pamätať aj na týchto ľudí. Zavolať im, pokiaľ sa dá, tak ich aspoň na chvíľu navštíviť. To by malo tiež patriť k vianočným sviatkom.

Čo môžu robiť tí, ktorí ostali sami, aby si viac sprítomnili podstatu Vianoc? 

Pokiaľ môžu, tak by mali určite niekoho navštíviť, alebo aspoň niekomu zavolať. Niečo pekné si prečítať alebo vypočuť. Možno nejakú peknú hudbu. Samozrejme, je to smutné, ale tých možností je stále veľa. Určite nie je dobré, ak sa títo ľudia uzavrú sami do seba. Mali by taktiež vyjsť von a potešiť sa vianočným svetlom. Viem, že mne sa to dobre hovorí, lebo ja sa skôr musím ospravedlňovať, že ešte na mňa čaká to a to a všetko nemôžem stihnúť. Ale myslím, že títo ľudia by mali trochu hľadať aj cestu von, a nielen stále dumať, alebo spomínať.

Žijeme náročné časy, ktoré sa mnohých dotýkajú. Za východnými hranicami Slovenska zúri vojna, v našich mestách vidíme utečencov, pociťujeme dôsledky inflácie, máme za sebou pandémiu koronavírusu, ktorá mnohým vzala blízkych. Čo môžu Vianoce znamenať pre ľudí, ktorých zasiahli tieto komplikácie?

Dnes existuje viacero organizácií, ktoré sa snažia pomôcť prežiť Vianoce aj týmto ľuďom. Mali by sme byť vďační za každé pozvanie, za každú podanú ruku. A hlavne, nemali by sme sa len sužovať tým, čo bude, alebo čo bolo, ale taktiež sa pozrieť aj na to, že ešte stále môžeme prežiť niečo pekné a vážiť si aj maličkostí, ako sú napríklad pekné koledy. Ja viem, že pre niektorých ľudí je to ťažké, ale je potrebné vedieť vidieť svetlo aj v tejto dobe. Nesmieme v tom zostávať. Mne sa zdá, že v mnohých ľuďoch potom preváži len strach, čo, samozrejme, chápem, ale predsa len, okolo nás sa deje aj mnoho pekných vecí. A, samozrejme, kresťania by mali taktiež zopnúť ruky, potešiť sa Svätým písmom. Predtým som hovoril všeobecne o ľuďoch, ktorí sa ku kresťanstvu nehlásia, ale kresťan by určite mal chytiť do rúk Bibliu a znova sa ponoriť do modlitby, aj keď by bola krátka.

Čo znamená príchod Krista pre trpiacich ľudí?

Predovšetkým je to zvesť, že človek nie je Bohom zabudnutý, i keď Božiu prítomnosť aktuálne neprežívam. Boh na mňa nezabudol, som pre neho cenný. Chce ku mne nejakým spôsobom prehovárať. Môže to byť napríklad pekné gesto od blížneho, alebo pekný úsmev či podanie pomocnej ruky. Je dôležité si uvedomiť, že Boh na nás nezabudol. Ľudia často zabúdajú, ale Boh nie. To je vianočná zvesť. Je to Boží vstup do nášho života.

Bez čoho si neviete predstaviť Vianoce?

Mám radosť z toho, že som so svojimi blízkymi. Prirodzene prežívam radosť vianočných sviatkov. Mám mnoho bohoslužieb, pri ktorých cítim, že nálada ľudí je iná ako počas cirkevného roka. Prežívam Vianoce väčšinou s druhými. Samozrejme, prichádzajú aj ľudia, ktorí majú úzkosti, no napriek tomu je v kostole atmosféra predsa len trochu iná. Bez toho si Vianoce neviem predstaviť.

Takže je to bohoslužba a stretnutia s ľuďmi?

Áno. Ja neočakávam darčeky, aj keď človek vždy niečo dostane. Najviac ma vie potešiť to, keď vidím, že prišli ľudia a sú uvoľnenejší, čakajú, že v kostole načerpajú niečo povzbudivé, že si radi zaspievajú koledy. Prichádzajú aj ľudia, ktorí prídu len raz za rok. To všetko sú povzbudenia.

V jednej z odpovedí ste spomínali hudbu. Máte nejaký obľúbený hudobný album, ktorý cez Vianoce rád počúvate?

Vždy si rád vypočujem Českou mši vánoční od Jakuba Jana Rybu a album českých kolied.

 Akú máte najkrajšiu spomienku spojenú s Vianocami?

Tá je z detstva. Štedrý deň som vtedy prežíval s rodičmi. Žili sme v Prahe vo veľmi skromných pomeroch. Počas celého Štedrého dňa sme sa postili. Jedli sme skutočne až večer, pri štedrej večeri. Dopoludnia sme išli električkou do Kostola Pražského Jezuliatka. Popoludní sme išli na prechádzku do prírody a keď sme sa vrátili, už sa stmievalo. Vtedy sme spievali koledy, pomodlili sa, a mali štedrú večeru, po ktorej sme si rozdávali skromné darčeky. Potom sme o polnoci išli na bohoslužbu. Na to si veľmi rád spomínam, boli to krásne Vianoce.

Máte nejakú peknú spomienku na Vianoce aj z vašich disidentských čias?

Dva štedré večery som prežil ako bohoslovec na vojne. Atmosféra tam bola trochu iná, samozrejme, že človek by chcel prežiť sviatky medzi najbližšími, ale keďže tam boli aj dobrí kamaráti, tak nemôžem povedať, že by prevážil len smútok za domovom. Aj tam som prežil vcelku peknú atmosféru. Dokonca ma aj niektorí vojaci vyzvali na to, aby som im niečo povedal o Vianociach.

Aký je váš odkaz pre čitateľov denníka Štandard k vianočným sviatkom?

Aby sme sa dokázali radovať z maličkostí, aby sme dokázali žiť svoj život ako dar, to znamená, aby sme si uvedomili, že je darom a dokázali sa o tento dar aj podeliť tým, že budeme myslieť aj na iných. Zároveň im prajem, aby bolo v našich životoch viac svetla aj napriek všetkým prekážkam a vážnej sociálnej situácii. Aby sme si uvedomili, že vždy tu je niekto, komu na mne záleží a záleží len na mne, či to prijmem, alebo sa uzavriem do seba. A prirodzene, tá úžasná skutočnosť, že Boh sa dáva poznať nielen v nejakom tušení, ale v konkrétnom mužovi, o ktorom máme správy. Tá tradícia prešla až do našich čias a my vďaka nej vieme, kto a aký je Boh. Teda, že je dosť veľký, aby sa stával dosť malým. To vravel Dietrich Bonhoeffer. Je to nádherná myšlienka, ktorá znamená, že Boh je dosť veľký na to, aby vstúpil do života nás malých ľudí. To vidím ako vianočné posolstvo a cestu dopredu.