Ako napĺňame zmysel svojho štátu

Existencia Slovenskej republiky nie je vec náhodná, ale ani samozrejmá. Už v 15. storočí viaceré historické pramene hovoria o slovenskom území ako o slovakisches Land či tótország. A na úsvite 17. storočia Vavrinec Benedikt z Nedožier, profesor Karlovej univerzity, napomenul svojich rodákov za nedbalosť v pestovaní materinského jazyka, tej životodarnej tepny nášho pretrvania. Aj to pokarhanie bolo znakom, že sa začína reálny rozvoj slovenskej identity.

Málo doceňujeme, akou dôležitou v tomto procese sa stala Trnavská univerzita založená v roku 1635. Slováci totiž tvorili absolútnu väčšinu jej študentstva a z jeho radov vyrástla za pár desaťročí potrebná elita slovenských vzdelancov. A tí už pomerne jasne artikulovali ambíciu zrovnoprávnenia Slovákov v Uhorsku. Svedčia o tom významné diela Jána Baltazára Magina, Samuela Timona, Adama Františka Kollára, Juraja Papánka alebo Mateja Bela, ktoré neboli len obranou Slovákov, ale aj vlastným pohľadom na dejiny Uhorska a naše miesto v nich. Je veľkou škodou a dodnes citeľnou stratou, že ich nenasledovala aj vysoká slovenská šľachta, ktorá sa, naopak, v priebehu druhej polovice osemnásteho storočia stihla pomaďarčiť. Štafetu však prevzali ďalšie generácie v dnešnom slova zmysle intelektuálov. V prvom slede to bolo Slovenské učené tovarišstvo a Anton Bernolák a jeho prvý pokus o kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Na poli literatúry predovšetkým Ján Hollý s jeho impozantnými národnými eposmi. V ďalšej vlne nasledovali štúrovci a s nimi už aj odvážna politická činnosť. Ovplyvnení vlnou revolúcií v Európe formulovali naše prvé štátnopolitické koncepcie. A neboli to iba teórie. V meruôsmom štúrovci založili Slovenskú národnú radu, sformovali ozbrojené dobrovoľnícke zbory a revolučnými prejavmi Hurbana a Štúra vyhlásili 19. septembra 1848 odtrhnutie Slovenska od Uhorska. K tomu, samozrejme, vtedy nedošlo a nepodarilo sa uskutočniť ani ideu slovenského Veľkokniežatstva s vlastným snemom a neprešlo ani len zriadenie Slovenska ako osobitného administratívneho politického celku v rámci monarchie. Ale predstava našej štátnosti bola zase o čosi hmatateľnejšia, veď na krátky čas sme mali vrcholný politický orgán, vojsko a aj predstavu hraníc.